prichádzam.
Biely ako ohlodaná kosť,
a ako tak premýšľam,
aj najmenej vítaný hosť.
Kráčam sám,
vlastnej temnoty najjasnejší pán,
v nádeji otupnej usmievam sa,
jemný záchvev, snáď len zdal sa.
A čo ak nie? Zožiera ma
otázka krátka, ale ťažká,
na svete asi jediná,
ktorá mojím čiernym srdcom pohýna.
Áno aj nie, obidve nesprávne, správne len naraz,
či sa mu niečo stalo dozviem sa zaraz.
Prázdno pod nohami, hmotným sa stáva,
nie som si istý, prečo je tmavá.
Ani nie tmavá, vlastne skôr čierna,
nevítaná zmena, temná to zámena,
strach jemne prepadol ma,
a srdce mu odpovie,
pretože všetko vie.
Zahrajú si spolu škriekanie havranov,
áno, tak sa ta skladba volá v ríši dvoch rivalov.
Konečne! Vidím ho! To mám byť ja?
Odetý je v čiernom, s očami bez lesku,
vyzerá že by rád zoskočil z útesu.
Zdravím Ťa, to som ja. Ešte si ma pamätáš?
Odovzdanosť a hrôza miesia sa v pohľade,
a ja som vinný, avšak,
ja za to nemôžem, že sme tak iní,
teraz je to jedno, vyhrabem ho z hliny.
Ruku mu podám, on gesto príjme,
pocítim sto rán, len ostaň pri mne,
On nie je čierny, ja nie som biely,
Aspoň na okamih som obaja šedí.
Báseň
Komentuj
6 komentov k blogu
4
@bloodypunk tak aj som to písal tak viem, že tam chyba nie je skôr som sa hral s jednotným a množným číslom pretože to sú dve moje stránky...
Napíš svoj komentár
Pekné.