Prečo si celé dni sám v atelieri?
Na bielom plátne je kopa šmúh,
Nevedel si vychytať záplavy múch.
Pridlho trvalo kým si chytil štetec,
Farby len jedny,
Posnaž sa, posnaž, maliarko biedny.
Zamaľuj nepekné, namaľuj nové,
Nehľadaj však pri tom šťastie hodinové.
To je príliš zradné,
Hlboko padne,
Ten kto ho nájde,
Ťahy máš kradmé...
Čoho sa bojíš? Vlastného umenia?
Takéto veci sa v človeku nemenia.
Sústreď svoj pohľad a hľaď len vpred
Výsledok? Ten sa dostaví hneď.
Pozri sa na ťahy,
Sú plynulé, že?
Koniec ťarchy,
Zhoď závažie,
Ušiel si za mreže...
Maliarko, maliarko, prečo však maľuješ?
Z nudy či zo zvyku?
Tvoje maľby, pomaly no isto,
strácajú logiku.
Vybledli Ti farby,
Nebaví ťa to? Chceš skončiť?
Všetko čo si namaľoval do acetónu hodiť?
Hlúposť priateľu, skús iné farby,
Nech Tvoja maľba ostane navždy,
V srdciach tých najbližších,
Čo dali Ti štetec, pridali odtiene do života škály,
Lebo nič iné po Tebe nebude,
Len maľba na plátne,
Ak nebude dobrá, tak každý zabudne...
Maliarko, maliarko farby Ti uschli.
Štetec bez farby po plátne šuští.
Zdvihni zakalený zrak a pozri čo si vytvoril.
Nechápavo hľadíš a štetec Ti padá,
Udiera na zem a Ty ideš za ním,
Bože toľká zrada.
Život sa na Tebe dopustil vraždy,
Pochopil si správne, je koniec.
Navždy.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár