Bolo raz jedno dievča .Bol jeden chlapec.Boli dvaja ludia, ktorý sa mali a tý ludia boli ten chlapec a dievča.Ich láska ale nemala dlho trvat , mala byt zničena.Pochovana do hrobu neštastia a smutku.A tak ako sa malo stať stalo stalo sa.Laska sa zničila, ale ich v srciach prerastala.Bez toho aby to vedeli.A prečo sa zničila??Zničilo ho zle slovo či už zlý umysel.Nevera, alebo len klamstvo o nevere.Nikto nebol neverný tak ako sa vravelo.To len priatelka toho dievčata zasialo semeno zla.POvedala jej , že ju milý podvádza a ona uverila.LAska sa zničila.Padla ako rýchlo postavený domček z karát.
Dni ubiehali, oni už neboli spolu, ale zvlášť.To čo kedysi bolo dokonale teraz bolo v troskách.ICh dokonalita, ich usmevy či čaro čo z nich vyžarovalo, vyhasl ni boli par, ale teraz už zničený.Nerozprávali sa, nič si nevysvetlili.Nič čo sa malo stať sa nestalo.Ani sa na seba nepozreli, alebo ano???On na nu očka hádzal a rozmýšlal nad vhodnými slovami, ona ale potopená láskou odmietala jeho pohlady.Odmietala myšlienku, že sa s nim ma porozpravat.Nič...nič nebolo take jednoduche.Neprišli vhodne slova ani porozumenie..proste sa sami mučili vo svojich pocitoch.
Dni ubiehali.Dni plné ticha.
On sa ešte stále neodvážil sa jej niečo opýtať, začať rozhovor, moťno i krátky a ona?Myšlienku, že by sa s nim niekedy mohla ešte rozprávať odmietala.Keď ho videla odvrátila hlavu, keď ho počula rozprávať odišla alebo si zapchala uši.Nechcela.Menohla už počuť jeho hlas, jeho slová a nemohla ho už ani vidieť a nemohla ešte niečo.Zabudnúť a prestať ľúbiť.Nemohla zabudnúť na tie chvíle keď sa smiali, keď spolu trávili všetok voľný čas a nemohla prestať ľúbiť toho koho si tak veľmi zaryla do srdca.Ale raz chtiac či nechtiac musela prelomiť ľady.
Jedeň deň bola zo psom.Šteniatkom.Malym neposlušným šteniatkom.Večne hravým a zábavným.Šteniatkom, ktoré bolo male nepozorné stvorenie.
Boli spolu na prechádzke ako ho venčila zbadala ho.stal tam on obkolepený kamarátmi a zaborený do rozhovoru.Rozprávali sa a smiali, ona len odvrátila tvár a pridala do kroku.Nie , nechcela vidieť jeho tvár.Jeho uhrančivé oči ani jeho postavu.Nechcela počuť hlas, ktorý jej kedysi šepkal krásne slová do uška a potom ju vraj sklamal.A tak sa ponáhlala.Nohy zrýchlili tempo.
nevidela nič iné len svoj cieľ.Ciel na druhej strane.
Zrazu jej cieľ prerušil hrmot.Tresk.
On sa obzrel, konečne sa obzrel.
V jeho očiach bolo prekvapenie, šok a strach.Rozbehol sa tym smerom, prebehol na cestu.Dievča ležalo na zemi.Nehýbalo sa, oči malo zavreté a dýchanie ako aj tlkot srdca slabe.Sklonil sa k nej.Skusil jej tep , zavolal sanitku.Spravil všetko aby ju mohol zachrániť.Aby mohol vidie jej úsmevˇVidieť oči, plne lesku a života.
Sedel v čakárni.V nemosničnej čakárni .Ticho a zúfalo hladel na hodiny.Sem-tam sa zavítal na dvere v ktorých čakal príchod lekára.lekár, ale nepríchadzal.dvere sa neotvárali..On sedel a čakl.V hlave prebleskovali myšlienky.Nie, nechcem ju stratiť.Nie , druhy raz a nie navždy.Prosim nie.
Po pár hodinkách sa dvere otvorili.Stál tam on.Lekár v bielom plášti, chápavým pohlad a pár slovami.Pristúpil k nemu a povedal mu jedno slovo, jedno slovo,tak dôležite a tak hovoriace same za seba.Zije!Prežila!!
Mládenec sa chabo pousmial, strach tak veľký a ničivý strach opadol..a lekár mohol pokračovať.
-Chce vidieť toho kto ju zachránil.Teda pristúpte k nej.
Chlapec zaváhal, ale ak nepride čo ak ju po par minutach znovu strati?Co ak toto je ten čas ked ju môže získať?Ked sa možu vratiť časy, ked ju držal za ruky, mal ju rád a čo ked sa vrátia časy ked bude mocť prehovoriť bez toho aby neodvrátila svoj sluch?
Vstupil.Vstupil do bielej miestnosti s obsadenými ložkami.Bola tam aj ona.Bledá, v nemocničnej košele, ležiaca a stále krásna.Odvrátil od nej pohlad a mrčal.Nemal odvahu začať rozprávať prvý.
-Dakujem-povedalo dievča, odvrátilo svoj pohlad a pozrelo sa von oknom.
-Za čo?Ze som ta zachránil?To je samozrejmosť.Spravil by som to aj tisíc krát keby som mohol.keby si mi dala znovu šancu.-povedal zamieril na nu pohlad, chabo sa usmial a pokračoval
-Teraz už asi musim isť, už tu asi nemám čo robiť.Toho kto ťa zachránil si už videla a jeho hlas, ktorý ti tak kazí sluch si už počula.Už tu nie je pre mňa miesto.-otočil sa a chystal sa na odchod
-Stoj!prepač !Prepač, že som bola taka hlupa, že som ťa nepočúvala, že som tvojim pohladom a rečiam pre iných neverila, že som bola hlúpa a verila, že človek ktorý ma zachráni ma môže zraniť tým najhorším sposobom..prepač že som ti nedala možnosť dokázať opak..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
perlamer
7. 1.januára 2008 11:38
Je to velmi krasna poviedka
Napíš svoj komentár