Prešla k označovaču a po ceste sa zbežne obzrela po autobuse. Ako keď si vyberáte kam si sadnete, lebo voľných miest je veľa, ale v tom čase už zvažujete riziká houmlessov, sociek, úchylov, násilníkov a podobných dobrodruhov. Označila si lístok a vrátila sa mojim smerom. V duchu sa modlím aby si sadla oproti mne. Sedel som v „štvorke“ – dve a dve sedadlá oproti sebe. Nejaké sekundové váhanie a nakoniec sa tak stalo. Sedela oproti mne.
Pripomínala mi nejakú herečku, ale nevedel som si vybaviť akú. Po čase som si uvedomil, že mi skôr pripomína moju vedúcu z Tesca, možno je to jej dcéra. Asi by som sa jej to aj spýtal. Keby som mal v sebe 4 vodky a/alebo 5 veľkých pív. Poznáte to, vtedy sa jazyk rozviaže ľahšie. Ale takto,... ťažko. Nikdy som nevedel baliť baby. Tak ako sa neviem korčuľovať. Teda ešte toho neviem oveľa viac, ale ostatné činnosti sa dokážem naučiť a som k tomu aj odhodlaný. Okrem balenia báb a korčuľovania. To sa asi už nikdy nenaučím.
Tak po zastávke a pol vyberá z kabelky (čierna, s modrými a zelenými kvetmi) mp3 player. Biely, biele slúchadla si zasúva do uší. Okolitý svet sa pre ňu končí. Aj by som sa jej spýtal čo počúva. Alebo tiež odkiaľ vlastne ide, čo prežila a čo plánuje ďalší deň. To všetko ma reálne zaujíma. Ale otvoriť ústa,... o tom sa akurát dobre píše. Nebola ako väčšina „mladých“, že počujete hudbu z ich slúchadiel ako keby ste mali pri uchu zapnuté rádio. Nič som nepočul. Stále rozmýšľam akú herečku mi len pripomína. Nebola to krása, ktorá by vyrážala dych. Taká skôr typicky slovanská. A určite bola inteligentná. Vystúpila pri Zimáku. Väčšina pekných báb vystupuje pri Zimáku. Iba zriedka cestujú ďalej ako ja.
Jazda „s ňou“ trvala 7 minút. Klasické klišé: 7 minút, ktoré sa mi zdalo ako 7 hodín. Mysľou mi prebehli všetky tie forwardované spamové maily. „Všetko čo chceš urobiť – urob, zajtra už môže byť neskoro.“ Smola. Keď som vystupoval pár zastávok ďalej, zároveň so mnou, celkom prekvapivo, vystupovala iná pekná baba. Tiež cestovala v tej tridsaťdevine a sedela v inej časti busu. Tu boli už všetky otázky odpovedané dopredu. Na zastávke čakal vysoký muž/chlap. Síce nie taký vysoký ako Chára, ale zdal sa mi o polovicu vyšší ako ja. Kočka ho pozdravila jednoducho „ahoj“. Podľa vzhľadu kľudne mohol byť tak jej otec, ako aj frajer, možno aj manžel, aj keď „c)“ je najmenej pravdepodobné pri veku baby odhadom okolo 19... Taká SBS-ka o 22:59 večer na sídlisku nikdy nie je na zahodenie - zvlášť v dobe, keď už sa nedá veriť nikomu ani ničomu. Ani sebe. Netreba snívať život, treba žiť svoje sny.
A mimochodom, pripomínala mi herečku zo seriálu „tri čarodejnice“, či tak nejako sa to volalo...
Skutočný príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
1
marienn
6. 8.augusta 2008 10:38
aky blog...dobre sa to citalo
2
naozaj sa to čítalo ľahko, s jemným úsmevom na perách
a ktorú že ti to pripomínala? staršiu, prostrednú, či najmladšiu?
a ktorú že ti to pripomínala? staršiu, prostrednú, či najmladšiu?
4
tvoje blogy som si zacala citat az teraz.. ale toto bolo fajn.. asi take ako ked si ja len tak pisem svoje pribehy v ktorych by citatel cakal necakany koniec. a pritom pride len jednoducha myslienka..
5
keby si mi nedal koment ani neviem o co prichadzam ,...ze paci sa mi t
6
hm,myslim ze si este asi nevidel kosicku 11.. spoj do ciganskej osady
a nabuduce sa odvaz... stastie praje odvaznym
a nabuduce sa odvaz... stastie praje odvaznym
7
wau ... konečne chalan ktorý opisuje presné nálady a pochody úžasné fakt úžasné len škoda, že si ju neoslovil
Napíš svoj komentár