Nôž sa tupo zarezával do krku, silná ruka si neviditeľne našla svoj cieľ. Praskot väzov kostí sa šíril do uší blízkosti obyvateľov. Jemné vlny chladne obchádzali mokré molekuly krvi. Márne sa snažili pomôcť. Márne zabraňovali prietoku krvi, ktorá otvárala náruč. Pomstychtivo sa vrhala na vlny. Ale nevyhrala by tento súboj, lebo voda napriek svojej chladnosti je silným protivníkom. Každou sekundou strácala pomsta svoj význam. Číra tekutina žiadala o tanec, akoby sa rozbehol plánovaný bál. Šaty presiaknuté pýchou krásy mŕtvolne obaľovali molekuly kože. Futbalový dres prenikol do sfér zabudnutia a lopta vybuchla pod obrovským prívalom tlaku napätia. Nezvládnuteľné napätie bolo ohromujúce. Telo obklopené lístím vnímalo počiatok, stred i koniec v zlomku sekundy. Nevnímalo ani mrazenie, čo bodalo špik kosti. Netrvalo to veľmi dlho. Bolo to dokonalým obrazom skutočnosti modernej mládeže. Tá dokáže všetko bez akéhokoľvek pocitu viny kvôli svojmu nasýteniu vnútorného pokoja. Mrazivý pot prešiel po chrbtovej kosti po vychudnutú cigaretu v ústach. Jej dym naznačoval zánik vodou.
Plamienok svetla zablikotal v svetle mesiaca a nakoniec zhasol... Prenikavý pohľad kamienkov zeme naraz prestal fungovať. Zostali na rovnakej úrovni a nevedno kam smerovali svojim pohľadom. Možno k vílam oblohy, možno k ich démonom, možno ku lístiu pokrývajúcemu oblaky. Čas chcel prepnúť svoju rýchlosť. Zvuk šíriaci sa z diaľky sa približoval rýchlym tempom udychčaného bežca po hodinovom behu. Červené lúče sa prelínali s modrými...
Ester necítila poníženie, ani bolesť. Jej skrehnuté prsty opatrne držali list s tajomným zámerom. Oheň sa jej zablyskol v tieni svetla očí a nežne blikotal. Keď sa jej minul i ten najposlednejší kúsok dôkazového materiálu, odišla spolu s bleskom, čo udrel do seba samého. Prenasledovaná tajomnosťou zvláštneho pocitu sa opatrne vzdialila od miesta, kde prítomnosť woo-doo nebola akceptovateľná. Odchod duše na stranu blúdiacich osôb mŕtvolného vzhľadu bol zahalený zamatovo hebkou jemnou šatkou tajomstva.
Jej premýšľavý pohľad neprítomnosti sa upieral na kamienky hľadiace na jej vlastné. Poslednou nádejou bola rozlúčka. Bystrý zrak Ester pohlcoval každý zvuk z okolia. Vďaka svojej vnímavosti pochopila realitu tejto moci. Znova zbadala zaprášený konflikt hrdzavej lásky.
Cítila slobodu, šťastie... Jej zdravé zvuky sa šírili okolím ako kvapkajúca kvapka na pokojnej hladine vody. Splnenie želania pocitu lásky nebol skutočný i napriek obrovskému počtu požiadaviek. Smútok nesplneného sna nenechal na seba dlhý čas čakať.
Ester si premietala v niekoľkých sekundách zmes spomienok nadväzujúcich na seba. Ich princípom bola myšlienka jednej a vzápätí spojenie s nasledujúcou väzbou.
Schopnosť nástupu sa okamžite objavila v neočakávanej príležitosti čítania myšlienok budúcnosti. Obrovský zelený žabiak ukrývajúci sa pred bystrosťou Esterinho pohľadu chcel na Ester zaútočiť. Dinosaurus na čele kŕdľu supov nemali šancu uloviť si malú Ester. Krása obedňajšieho leta sa rozprestierala na lúke plnej vône kvetov. Radosť tečúceho potôčika rozkvitala prúdom kanála tajomných tieňov skrytých pod korunami stromov. Ružovkastý nádych krásy spojenej s jemným vánkom prepychu sa rozprestieral navôkol Ester. Jej velenie vládlo ružovým bozkom, ktoré ku nej prichádzali z každej strany. Plietli sa jej do vlasov a nechceli nikam uletieť. Lupienky srdca ju hladili po jej vláčnych perách. Čerešňová ruža vyvolávala v Ester pocity krásy mladosti. Vždy, keď prechádza okolo, jej radosť zo života je veľká a smrť u nej nemá v tej chvíli žiadnu hodnotu a ani šancu. Toto nebeské myslenie sa premietalo v mysli Ester ako nekonečné vnímanie sveta snov.
Pod slovkom nenávisť rozumie Ester hnev. Hnev sa ku nej priblížil a líškal sa ku nej ako najlepší priateľ. V jej srdci neprebývala jedine láska. Srdce si samo vytvorilo miesto pre nenávisť poznačenú ranami ľudského egoizmu. Podchvíľou útočili na ňu slová uštipačného pôvodu a nenechali ju žiť. Krehkosť porcelánu stvrdla na diamant. Komu by bolo na svete lepšie ako melancholikovi? Nebolo to najšťastnejšie šťastie. Takéto chvíle života padli do zabudnutia. Klamlivá podstata nenávisti živorenia mala byť Ester pomstou. Umelý úsmev po hlúpom vtipe bol každodennou zábavou. Pod zvlnenou nádherou zamatu bol vidieť iba smutný výraz kamienkov. Okrem nespokojnosti a potupe sa nedalo kvôli najtemnejším farbám nič iné vyčítať. Nebola to zbabelosť ale strach. Strach taký silný, že vykúpením z neho by bola Esterinou najšťastnejšou chvíľou jej života smrť. Chcela len, aby ostatní videli jej prehliadnuteľnú bolesť. Nik si nevšímal jej trápenie. Lily, jej blízka duša, pri pohľade na ňu cítila iba prázdne otázky nenávisti bez odpovede. Bola príliš krehká na pochopenie Ester.
Na svoje spasenie musela len počkať. Prišlo vtedy, keď to očakával najmenej. Nie z vypočítavosti, ale z hry osudu vyčítala myšlienky. Po odmietaní pocitov samouky lásky prišlo nakoniec prijatie medzi zaľúbencov. Kvapky bolesti očí sa kotúľali po začervenanej tvári mladej Ester. No tieto kvapky po príchode Nathaniela do jej života postupne prestali. Jej umelý úsmev stratil hodnotu a vystriedal ho skutočný úsmev šťastia. Prirodzenosť Ester sa vrátila z vybočenej cesty späť na pôvodnú za pomoci nežného bzukotu chrobáčieho srdca. Bolesť ústiaca do srdca Ester pominula. Zrodilo sa nežné pochopenie medzi Ester a Nathanielom.
Pohľady kamienkov morského dna sa zabodávali do jemných oblých kamienkov prefíkanosti čiernobielej mačky. Obraz odzrkadľujúci sa v tieni svetla mal podobu aktu milencov. Pred očami sa rozprestieral pohľad do krajiny dávnych vekov, lúka plná kvetov lákala svojou vôňou a krásou mladých zaľúbencov. Mrazivá vášeň červených jahôd sa niesla vo vzduchu ťažkopádnym vánkom. Tep dosiahol najvyššiu úroveň, horúce slnko mierne pálilo nahú pokožku dvojice. Usmievajúca sa tvár obsypaná nežnými bozkami prameniacich priamo zo srdca rovno na noštek, ústa, líčka pociťovala upokojenie. Z drobných kamienkov oceánu sa dala vyčítať divokosť krásy mladosti. Smútok sa skryl do najtemnejšej časti tela pred touto silnou krásou pohladenia pohľadu. Tvárou k líci sa tisne ľahké pohladenie. Ester sa cíti šťastná, Nathanielov krásny úsmev prezrádza jeho pocity blaženosti, unavene klesá na Esterinom chvejúcom tele. Všetko okolo nich sa točí privierajú lenivo zásterkami svoje drahé kamienky a cítia vlnenie vzrušujúcej nálady. Údolie plné stromov čo zabodávajú sa svojimi listami ihličia, zvieranie rúk bolo pre oboch príjemnou záležitosťou. Pocit istoty zvíťazil nad pocitmi strachu. Unikajúci život krutého tvora v tieni lesa posledný krát vydýchol a vznášal sa ponad najvyššie ihličia. Červenkastá tekutina vytekala z tela mŕtvoly, jej pachuť si pritiahla pozornosť vlkov. Upírove krvavé zuby sa zabodávali do čerstvého mäsa. Hniloba lákala okolitý hmyz a toto celé predstavenie obaja videli zo skrýše. Jediné zašuchotanie lístia a boli by odhalení. Na nechtoch prstov sa pomaly odďaľovali od miesta skutku. Keď utekali dole brehom, ich srdcia si spievali známu pieseň tlkotu. Lenže už nešli po špičkách nechtov. Zvuk lístia pod ich utekajúcimi srdcami lákal uši netvora, ktorý ich začal prenasledovať. Našťastie ho zbadali dosť skoro na to, aby sa mohli včas skryť do akejsi jamy pod koreňmi stromov. Netvor prišiel k ich úkrytu, obaja spotení milenci sa schúlili ku sebe, objali sa, zavreli oči a čakali bojazlivo na bolestivé hryzenie, drápanie kúsanie a nakoniec opustenia ich tela. Ale stále nič. Netvora upútal vták, ktorý práve odlietal. Netvor sa za ním rozbehol a chcel ho dostať, lebo nezacítil cez vôňu hliny, ktorá mlčala o svojom skrytom tajomstve milencov. Netvor zabudol na nich a dostal sa opäť ku svojmu obedu, ktorý si získal podobne ako vtáka. Ester s Nathanielom so strachom v kamienkoch vyšli z temnoty lesa. Padli jeden druhému do náručia a dlhú chvíľu tak zostali. Už ich nemohol netvor zastihnúť. Už nestihol počuť tlkot ich mladých sŕdc.
Pokračovali ďalej na bezpečnejšie miesto, až prišli k striebornému jazierku, kde vodopád bol záclonou pre ostré skaly. Telá spotené zažili mrazivý, ale príjemný šok. Ich očista bola pociťovaná bez zmien teploty tela. Vzrušené osvieženie, mierne uspokojenie zmietlo všetky spomienky náročného dňa. Molekuly vody presakovali cez jemnú pokožku mladých tiel odetých v odeve slobody lásky. Chladný vánok schladil ich pokožku. Obaja si dali späť oblečenie, však pôjdu domov. Jazierko bolo strieborné zrkadlo, kde si obaja upravili svoje štýlové hrebienky na hlave. Jemný vánok vchádzal Ester po nohách smerom nahor a vytváral prostredia vzduchom naplnené na prasknutie. Odhaľoval jej pokožku, akú mala aj v jazierku medzi molekulami vody. Nathaniel, ten sa len prizeral, ako sa vánok pohrával s Ester. Z vrecka vytiahla papierom zabalený cukrík na paličke. Perami ho jemne hladila po celom povrchu. Museli odísť kvôli nájazdu slizkým špagetám. Chceli im obkolesiť krk za cenu svojho života, aby svoje upírove zuby zaťali do ich jemnej pokožky záhlavia. Chumáče cukrovej vaty nad nimi rozprestierali svoju náruč a lákali ich k sebe. Nezaškodil by výlet medzi okrídlených dravcov. Romantické dobrodružstvo vystriedalo nebezpečenstvo a srdcia sa opierali jedno o druhé.
Let v diaľ naberal rýchlosť víchrice. Vietor sa pohrával s vlasmi. Po príchode na miesto plné škriekania a vône divočiny lesa ich privítala otvorená náruč vstupnej brány. Pred očami sa im rozprestreli ohrady plné lenivo unavených tvorcov túžiacich po slobode. Štvornohý dravec nervózne ignoroval zvedavé pohľady kamienkov upierajúcich sa mu priamo do vnútra duše. Pomalé chumáče nôh hrali preteky po ich sieťkach. Smutný šimpanz druhému masíroval chlpy na chrbte. Pomedzi dlhonohými vtákmi sa pásli na tráve krátkonohé vtáky. Vrstva zhrubnutej kože sa ukrývala pod kalnou vodou rozsiahleho močiaru.
Esterine a Nathanielove kamienky preskúmali mnohé duše očakávania. Dav ľudí obsahoval množstvo neznámych. Iba jediný sa našiel, čo svojimi kamienkami sledoval každý pohyb Ester. Každou minútou sa približoval ku nim, až sa dostal veľmi blízko. Potiahol Ester ku sebe, keď Nathaniel pozoroval vtáka s tým najkrajším chvostom smútku nešťastia. Ester sa preľakla a skríkla. Nathaniel svojím pohľadom kamienkov sledoval únoscu. Jeho zjazvená tvár mu utkvela v pamäti. Nepustil ju z kamienkov ani na stotinu sekundy. Pohľad Nathaniela bol plný smútku a beznádeje. Tiene ľudí sa mykali okolo neho ako prúd času. Únosca odvliekol Ester do jednej diery plnej chodieb a vlhkosti ovzdušia. Obrovské množstvo cípov visiacich a stojacich sa vytínalo po celej dĺžke diery. Po ich povrchu stekali pomaly kvapky lásky jaskyne. Horúci deň stratil svoje pôsobenie v tejto tienistej jame plnej tmy. Strach v ovzduší bol cítiť v ďalekej ceste chodby. Kamienky Nathaniela sa snažili pretrhnúť svetlu cestu, aby mu posvietila na chodník. Okrídlené myšky prebúdzali omráčenú a unesenú Ester. Čistinka osvetlená parafínom nadobúdala nádych romantiky. Únosca hladil Ester po všetkých molekulách jej hebkej pokožky. Sila povrazu zvíťazila a Ester ochrnula. Iba hrudník sa dokázal nadvihovať a odokrýval svoje tajomstvá bodov vášnivej rozkoše. Nathaniel unavený pozoroval kamienkami všetky dotyky a jeho matematické počty nemali koniec. Zapamätal si každý pohyb jeho ruky po Esterinej nahej koži. Krv mu vrela v žilách a výbuch sa blížil čoraz rýchlejšie. Sekundový tep sa vyšliapal na najvyššiu hranicu. Po ceste našiel menší kyjak, mal pri sebe nôž a vybral sa do útoku. Krv sa rozstriekla po okolitej stene a úderov bolo toľko, koľko dotykov venoval Ester. Ester bola už pri zmysloch, Nathaniel ju vyslobodil nožom. Gombičky zapadli do dierok a šli hľadať cestu von. Chodbičky temné skresľovali obraz skutočnosti. Moderná technika bola čertovská zbraň v rukách Ester. Svetlo preniklo k vražde. Oči mačky a hryzadlá upíra smerovali k dvojici. Krv sa valila tej príšere z tlamy, oni rýchlo utiekli. Po hodinách hľadania východu sa tešili zo svetla prirodzeného slnka. Ale vonku nebolo teplo len od lúčov slnka. Kopec vychrlil zo seba krvavú kúpeľ. Všade bolo vidieť a cítiť jeho bolesť. Všetci utekali skryť sa čo najrýchlejšie do bezpečia zeme a vzduchu. Keď bola dvojica v bezpečí, mohla si odpočinúť, ale len do najbližšieho svitania slnka.
Ostrou výmenou názorov to skončilo. Hnev sa jej rozlial do srdca ako voda, ktorá uhasila smäd. Esterin pocit bolel. Bolelo ju odmietnutie a ignorácia Nathaniela voči jej pocitom. Všetko krásne pre ňu skončilo. Obloha plná náruče vody sa vyliala, ostali iba mraky. Kamienky sa zaplavili tekutinou mora a nežné pazúriky sa jej vrývali do nich. Nik jej nepomohol ani v tých najťažších chvíľach. Ľudia sa hrali s jej psychikou ako so zbytočnou gitarou na vyhodenie. Jej rozvetvená škála výberu smerovala len ku jednému cieľu a to ku dverám. Bola to jednoduchá cestička. Stačil len krok a bola by za dverami. Zvážila si pozorne otázky, s kým by chcela zažiť ešte zopár šťastných chvíľ do ukončenia hriešneho pokušenia stať sa mŕtvou. Chcela by prežiť samozrejme s Nathanielom. Ale jeho nezaujala Esterina cestička ku dverám. Zaujímal sa o svoju cestu nepokojov a už sa neprepletala s cestou Ester. Bol príliš pyšný na to, aby sa ohlásil ako prvý. Jeho tvrdohlavé myšlienky mu nikdy nedovolia počať slovo.
Prišla ešte na jednu možnosť, jeden spôsob živorenia, ktorý praktizovala predtým ako si s Nathanielom prvýkrát vymenili pohľady kamienkov. Boli to dni plné pocitov prázdnoty. Predsa Ester bola stvorená na pocity lásky. Je človek a nie stroj, ktorý je chladnokrvne bezcitný. Odmietla už čakať na ďalšiu nádej zahorenia plamienka lásky. Chce sa potrestať Nathanielovi za to, že ju nechal trpieť bez toho, aby pozrel na ňu kamienkami smútku.
Veľmi ju to ťahalo ku dverám. Pri pomyslení na zbytočnosť jej života sa čoraz viac blížila ku kľučke. Nenávidela sa čoraz väčšmi, až ju naplo. Chcela zo seba vyvrátiť tú bolesť, čo za tie roky utrpenia, ale aj pochopenia a lásky nazbierala. Chcela byť aspoň raz riadne pochopená, chcela aspoň raz pocítiť lásku matky, ktorá jej bola kradnutá od jej nízkeho veku mladosti. Prečo ju každý odmietal a nik jej nechcel pomôcť? Ester sa snažila pomáhať každému. Rozdávala všetkým radosť a úsmev, ktorý jej v posledných chvíľach klesol až pod hranicu smútku.
S hlasným výkrikom potiahla kľučku, otvorila dvere a prepadla ich vábeniu. Pocítila ako odpadla ťarcha z jej ranenej duše. Všetky starosti odišli preč a cítila sa ako znovuzrodená. Toto je pre Nathaniela trest! Jej krehké časti tela sa mŕtvolne leskli pod okrídleným letcom. Ich hryzadlá mľaskali čerstvú šťavu sklamania a poníženia. Voľnosť, o akej sa jej ani nesnívalo, bola bez hraníc. Mohla uletieť kamkoľvek sa jej zažiadalo. Po tom, ako sa dozvedel Nathaniel o jej vstúpeniu do dvier, bola ho Ester navštíviť. Čo videli jej smutné kamienky? Bolesť a neporozumenie. More vyvierajúce z kamienkov bolo nekonečné. Nathaniel si uvedomil, že nikdy neuvidí jeho obľúbené kamienky prefíkanosti nežnej Ester. Potreboval jej nežné slovo upokojenia, ktoré mu nedokázalo už pomôcť. Už nikdy sa jeho pery nedotknú pier Ester. Pocit viny ho zožieral zvnútra ako parazit. Nenávidel ten okamih pravdy, kedy si uvedomil, že Ester mu dala ponaučenie. Ester nebola šťastná, keď videla následky činu. Už nedúfala, že by jej molekuly prenikli do jeho molekúl nedokázala nič urobiť ani keby akokoľvek chcela. Molekuly ruky Ralfa ju privítali vo svete vyslobodenia sa od živých ľudí. On jej pomáhal zostrojiť dvere pre Nathaniela, lebo túžila byť s ním, túžila znova spojiť ich molekuly. Snažili sa obaja dostať ho ku nej.
Nathaniel žil chvíľu normálne len do času, kedy sa Ester podarilo prekonať silnú bariéru psychického stavu. Objavila sa pred Nathanielom ako priesvitná hmota z prachových častíc a neskôr opäť zmizla. Nathaniel sa preľakol a od hrôzy vytočil volantom do najbližšieho stromu. Ester pomohla svojou silou stromu padnúť na auto a očakávala príchod molekúl Nathaniela. Ten po krátkej chvíli zamieril ku oblohe a Ester za ním. Obaja bola šťastní, že sú spolu. Po dlhšom rozhovore Ester vysvetlila Nathanielovi svoje počínanie. Opäť zvíťazila nádej, pretože tá si otvorí svoj priechod cez dvere ako posledná.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Rozhodne skús napísať nejakú jednoaktovkové dram. dielko, nech ukážeš či máš aj schopnosti písať div. hry
Normálne super...