šťastný nový rok aneb Silvestrovská depka

Tmavofialové steny.

Biely písací stôl.

Asi tucet home made pohárikov plných najrôznejších pier a ceruziek.
Čím farebnejšie, tým lepšie.

Kvetované obliečky a vankúšik v tvare ovečky.

Huňatý fialový koberec, za ktorý som vyhodila takmer všetky našetrené prachy.

Veľká biela knižnica, na ktorej je dodnes ryha aká som bola „veľká“ keď som šla do škôlky, a ďalšia keď som nastúpila do prvej triedy.

Vypínač oblepený maličkými kvietkami. Striedavo - biele a fialové.

Polička plná plyšákov, ktorých sa jednoducho nedokážem vzdať, hoci mám už pomaly 18.


Stena, na ktorej mám odtlačky rúk keď som mala asi 5 rokov.
Pravá ruka modrá, ľavá žltá.
Stena plná fotiek a podpisov.
Našich spoločných fotiek.
Fotiek s ľuďmi, pri ktorých mám pocit, že som niekým.


Veľký hnedý maco s červenou stuhou na krku.


... tisíce maličkostí, bez ktorých by moje fialové kráľovstvo nebolo tým, čím je ...
----------------------------------------------------

Už asi hodinu počujem matku ako na teba vrieska. Samozrejme klasika - má už pár promile v krvi, a to ešte nie je ani 9 hodín.
Sedím na zemi v pološere stolovej lampy a utápam sa v slzách. Sama neviem, či sú to slzy bolesti, strachu alebo beznádeje. Znovu si pripadám ako malé dievčatko keď tu tam sedím opretá o posteľ a objímam Denisa. Plyšového macka, ktorého mám odmalička, a ktorý je chudák už taký vypĺznutý, že sa bojím, že sa čoskoro rozpadne.

Dosť! Tento rok to bude inak. Utriem si slzy a beriem do rúk mobil.

„ Ahoj Paťko“
„Jéééjo Mižu, tak čo ideš s nami do toho mesta?“
„Ja, platí ešte tá ponuka?“
„Ty plačeš? Čo sa stalo?“
„Nie, nie to sa ti len zdá. “
„Určite? A jasné, že platí drobček.“
„Áno určite, tak pa.“

22:35

Vychádzam zo sprchy a snažím sa ignorovať tvoj hlas.
Kričíš. Vlastne nie, ty doslova vrieskaš.

Rifle, silonky, čerený dlhší top.
Vyžehlím si vlasy a dám si do nich jemnú čiernu sponku.
Špirála, svetloružový lesk. Parfém.

Hodiny ukazujú 23:30. Z kuchyne stále počuť vašu hádku so starkou. Ani sa neunúvam oznamovať vám, že niekam idem. Načo. Hádať sa aj tak neprestanete. Ale mami, Silvester nie je zámienkou na to znovu sa opiť. 5 l vína, 7 šampanských a fľaška vodky je na ženu za dva dni priveľa nemyslíš?
Obúvam si topánky a potichu zatváram dvere.
Je mi jedno či to budeš počuť alebo nie. Mám dosť tohto pekla.


Pár minút do polnoci.

Kráčala som v ústrety nočnému mestu spolu s kamarátmi, keď sa ma Matej opýtal, či už viem čo si budem na polnoc želať.
Mami, vieš čo som si vtedy uvedomila? Že od šiestich rokov si každý rok želám len to aby maminka prestala piť a začala ma mať aspoň trochu rada.

To isté. Už roky. Stále dookola. A stále nič. Niekedy mám dokonca pocit, že je to z roka na rok horšie a horšie.

No tento rok sa vo mne niečo zlomilo. Už žiadne dúfanie v to, že sa zmeníš, že si uvedomíš ako sa chováš, že ti prestane byť fľaška prednejšia ako vlastná dcéra, že ti na mne začne záležať.

Už dosť.

Tento rok som si prvýkrát neželala to čo po roky minulé.
Prepáč mami, ale už sa ničiť nenechám, chcem byť šťastná a spravím všetko pre to aby som aj bola.

Bolí ma len jedna vec. Po každej facke, po každom kopanci, po každej nadávke sa môj vzťah k tebe mení. Je to kruté, no jednoducho v sebe už nedokážem nájsť takú tú lásku čo má cítiť dcéra k mame. Dôvera tam nie je už dávno, a pomaly slabne aj láska. Občas dokonca moje srdce obalí taká neskutočná nenávisť, že mi je zo seba až zle. Často rozmýšľam či je chyba v tebe alebo vo mne.

„Je načase začať konečne myslieť aj na seba nemyslíš? Ja viem, že ťa to bolí, je to tvoja mama, ale takto okrem seba zničí aj teba“ utiera mi slzy čo som nedokázala ovládnuť.
„ Noták Mižu, kašli na to a usmej sa konečne. Poď ide sa žiť!“ Objala ma a v tom sa začalo odpočítavanie.

5 ... 4 ... 3 ... 2 ... 1 ..

Šťastný nový rok! A nech je lepší než ten minulý

 Blog

5 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu