Vo veci zvýšenia výživného na plnoleté dieťa súd rozhodol nasledovne ...

O tom, že súdy nie sú vec dvakrát príjemná, niet pochýb. No a keď sa spojí pojednávanie s mojou „neskutočne veľkou odvahou“, tak je viac ako pravdepodobné, že z toho nevznikne nič dobré.

A tak aj bolo.

Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, nenapadne ma vhodnejší výraz na môj dnešný „výkon“ na súde, ako fiasko ( prípadne by sme to mohli nazvať ešte zlyhaním alebo ako sa hovorí „hanba na 100 rokov“ .

Hoci podľa mobilu som mala spať presne 7 hodín a 59 minút, ráno som sa zobudila v takom stave akoby som nespala ani minútu, nieto osem hodín.
Horko-ťažko som sa odšuchtala do sprchy, kde som strávila viac ako trištvrte hodinu, no po tom, čo som si už nemala čo hmkať smiley: som fakt musela uznať, že sa MUSÍM obliecť a MUSÍM TAM ÍSŤ.

Cesta tam bola neskutočne ale neskutočne dlhá. Keď som sa spamätala, stála som pred budovou súdu s predvolaním v ruke a rozmýšľala ako čo najrýchlejšie a podľa možnosti nepozorovane zdrhnúť. Bohužiaľ, zabránil mi v tom milý ujo justičák.

„Kam že kam slečna?“
„Ja-ja, som tu na predvolanie“
„Nech sa páči ku kolegovi v okienku“

Super, začínam sa cítiť ako v rade na zmrzku, až na to, že so sakra trpkou príchuťou.

„Predvolanie poprosím“
S mega trasúcimi rukami mu ho podávam a snažím sa tváriť hrdinsky, akože mi to je jedno. Asi mi to však jedno nie je keďže v zápätí sa ma milý ujo justičák z vonku pýta či som v poriadku.

Súhlasne zamrmlem alebo také niečo a ďalej sa venujem menej príjemnému ujovi justičákovi číslo 2.


„Zbraň, kaser, nôž?“
„ehm nie“ fúha, toto začína akoby som šla na súd nie za výživné ale za vraždu
„Občiansky preukaz poprosím, ďakujem. Na koniec chodby a zabočiť doprava, miestnosť číslo 11“
„Ďakujem“

A tak som si tam pekne sedela pred miestnosťou číslo 11 a dúfala, že sa môj drahý otecko neobjaví /s menšími obavami, že by som ho asi ani nespoznala/ a že budem mať tú česť IBA s jeho advokátom. Moje „obavy“ z nespoznania vlastného otca sa však bohužiaľ nenaplnili.

V momente keď som ho videla kráčať po chodbe (podoba sa nezaprie), spolu so svojou manželkou a advokátom, by sa vo mne krvi nedorezal.

On mal aspoň toľko „slušnosti“, že keď videl, že mi jeho pohľad zjavne nie je príjemný, tak sa aspoň otočil ku mne chrbtom a musela som sa pozerať len na pána advokáta. Teraz, s odstupom pár hodín, rozmýšľam nad tým, či sa otočil kvôli tomu aby mi to uľahčil, alebo či ho zaplavil pocit viny či nejaký ten taký „smútok“ za strateným časom, ktorý so mnou mohol stráviť? /HA-HA Miša preber sa!/

Vôbec mi to ale neuľahčovala pani čo si dovliekol so sebou. Tá si prosím pekne zastala priamo oproti mne a bez akéhokoľvek ostychu na mňa doslova ČUMELA! Čo mňa privádzalo do šialenstva a mala som z toho ešte väčšiu chuť sa povracať. Moje utrpenie čochvíľa ukončilo „V právnej veci o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa navrhovateľky X a odporcu Y ... Prosím vstúpte.“

S malou dušičkou som sa vybrala k dverám, že pozbieram posledné zvyšky odvahy a tú kľučku stlačím a vojdem. Predbehol ma odporcov advokát, ktorý dvere prosím pekne doslova rozrazil s prehnane milým „nech sa páči“
Táto komédia od pána advokáta však nekončila len otvorením dverí.
„Nech sa páči slečna, tu si sadnite, my ideme oproti“, no fasa Miša ty teda vyzeráš že ani nevieš kam si sadnúť! Sa uvedom!

Tak som si ako posledný looser v doprovode advokáta môjho otca sadla na miesto kam ukázal a čakala čo ďalej. Samozrejme, že mi ani len nenapadlo, že mám sudkyni dať OP a potvrdenie o návšteve školy. Milý pán advokát ma znovu predbehol. Podal sudkyni otcov OP tak som to s menším (pravdepodobne sakra veľmi viditeľným) zahanbením urobila tiež.

„V poriadku, toto si nechám“ ukazovala na potvrdenie o návšteve školy, „a toto ti vrátim“ usmiala sa na mňa pani sudkyňa, ktorá dúfala, že pojednávanie čo najskôr skončí, alebo aspoň tak vyzerala. Miestami mi prišla až znudená, ktovie.
„Takže, sme tu vo veci zvýšenia výživného na plnoleté dieťa. Navrhovateľka žiada o zvýšenie z 99 € na 150€, je tak?“
Skôr než som však stihla čokoľvek povedať, advokát mi skočil do reči s tým že „ak dovolíte Vážený súd, máme v úmysle sa s navrhovateľkou dohodnúť. Navrhujeme, že odporca, teda otec navrhovateľky bude platiť 130€ a zameškané 3 mesiace samozrejme doplatí. Porozmýšľajte slečna.“

Ticho. Všetky oči v miestnosti na mne.

Miša teraz by si mala niečo povedať. Sakra Miša teraz naozaj nie je dobrá chvíľa na držanie bobríka mlčanlivosti. Michaela notak! Povedz niečo! Čokoľvek ty krava hlúpa.

„Takže? Ako ste sa rozhodli?“

Mala som chuť postaviť sa, otvoriť dvere, utekať ďaleko až kým by mi sily stačili a konečne dať voľný priebeh všetkým pocitom, ktoré sa vo mne bili. Celé týždne mi všetci hovorili čo by sa ma mohla sudkyňa pýtať, čo by sa ma mohol pýtať otec, ak sa dostaví (o čom každý z rodiny pochyboval) a čo by mohol riešiť advokát, ale prečo mi nikto nepovedal, že je tu možnosť dohodnutia sa????

Čo mám kurva teraz robiť?
Áno, nie, nie, áno, nie, nie, ale hej, neviem. NEVIEM!! NE-TU-ŠÍM.

„J-j-ja sú- súhlasím.“
„V poriadku takže, odporca, teda váš otec bude platiť výživné vo výške 130 € a zameškané výživné vo výške 90€ vyplatí poštovou poukážkou do 31.7.“

„V poriadku. Poprosím Teda obe strany aby toto tu podpísali, rozsudok dostanete poštou a žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.“ (to sa fakt používa???!!! A ja že to len vo filmoch ... )

Asi prvýkrát počas pojednávania mi došlo, že hop, teraz to treba podpísať Michaela postav sa choď tam a podpíš to! no ten hnusný nesympatický podlízavý advokát ma ZASE predbehol!

„Len seďte seďte“, pricupital si ku mne s papierom v ruke „nech sa páči tu to podpíšte, tuna, nech sa páči pero. Ďakujem.“

a bolo po všetkom.


Zvláštne. Hneď po tom, ako sa to celé skončilo a ja som sa ocitla znovu pred budovou súdu, sa začali trápiť „výčitky svedomia“, či som mala alebo nemala súhlasiť, či som sa nemala zachovať ináč atď atď. Otázky, na ktoré sa už odpoveď nedozviem ... a možno, možno som spravila dobre, a ak nie, tak už je to jedno pretože keď nič iné, tak to mám aspoň za sebou.



A teraz sa môžem zožierať niečím úplne iným: AKO SA MôŽEM TAK VEĽMI NAŇHO PODOBAŤ?? A PREČO SA CELÝ ČAS NA MŇA ANI NEPOZREL???

 Blog

3 0 0 0 1

Komentuj

6 komentov k blogu