Vyhodená z roboty. No a čo! Jasajme, plní sa mi sen – budem robiť v pokladni v TESCU :D

Pamätáte sa ako som si asi dva dni dozadu práve tu na Birdzi napísala status, že miliónkrát radšej by som brigádu s deťmi vymenila za brigádu typu vykladať tovar v Tescu?

Ono sa mi to čudujsasvete splní. Síce nie tak celkom, ale splní. Namiesto vykladania tovaru budem robiť pekne krásne v pokladni.

Pýtate sa prečo? Celý príbeh je v celku nezaujímavý, až nudný. No ale keď už si sa rozhodol / rozhodla čítať, tak nech sa páči.

Ráno som si pekne vstala. Ako každé iné ráno za posledné dva dni som sa pobrala na autobus. Keďže som známa tým, že som schopná vstať o 6.30 a tváriť sa, že spomínaný autobus, ktorý má odchod o 6.45 stíham, a presviedčať mamu, že dokonca s prehľadom, tak som samozrejme ešte o 6.41 bola kde? No jasné, že doma. A robila som čo? No isteže zháňala svoj mobil (na tej malej svini som celú noc spala. Ako sa podo mňa preboha dostal ? ). Celé to skončilo asi tak, že o 6.42 bol mobil úspešne nájdený, šmarený niekam na spodok kabelky a nadávajúc som si pobehla na zastávku.
Ešte šťastie, že nie je ďaleko od nášho domu.

Jasné, ako inak. Ľudia už nastúpení, pripravení na odchod a ja sa tam akurát vtedy dorútim. Hanba na sto rokov, no ja som si už zvykla. Počas školy je to tak takmer denne (ach tá moja lenivosť), čo mi nezabudol pripomenúť aj drahý šofér, nazvime si ho ujo Jaro.
Možno som vyzerala poľutovaniahodne ako si tam tak bezradne stojím, alebo to spôsobilo to, že si na mne chcel zarobiť na kávu. To s určitosťou naozaj netuším a úprimne povedané ani ma to netrápi.

Keď som tam dobehla a zbadala za volantom uja Jara, srdce mi len tak poskočilo. Nebola to výhra no každopádne to bolo lepšie akoby mal mať službu ujo Mišo. Ten ma už veru pár krát nechal dobehnúť k dverám, ktoré mi zavrel pred nosom a pohol sa preč. Dokonca raz mi aj zakýval! Hnusné čo?

Ujo Jaro mi veľmi ochotne otvoril dvere a naštekal na mňa, že či on nemá dosť čakať na mňa cez školský rok.
Jeho „prívetivosť“ podčiarkovalo aj to ako na mňa zazeral.
Tak som sa usmiala, podala mu peniaze na lístok a čo najrýchlejšie zdrhla do zadnej časti autobusu, snažiac sa nevšímať si pobavené pohľady ľudí /alebo skôr pohoršené?/

V spomínanom autobuse, alebo teda presnejšie povedané v tej kope šrotu čo sa na moje počudovanie hýbala mi spoločnosť robila mp4ka a sem tam som sa zapozerala aj na ľudí okolo seba. Klasika. Otrávené výrazy pracujúcich prípadne tých čo podobne ako ja cestovali za brigádou. V zrkadle šofér čo na mňa aj po polhodine ešte stále zazeral. No proste nič povzbudivé. Nevadí. Zavriem oči, započúvam sa to starého dobrého Green Day a mám na háku.

Prišla som tam. Pani Erika bola práve na odchode. Paťo s Miškou ešte spali a Simonka si veselo džavotala v ohrádke. S úsmevom som sa jej prihovorila a chvíľu sa s ňou pohrala.

Netrvalo dlho a aj dvojičky nás poctili svojou prítomnosťou v obývačke. Žiadne dobré ráno ani ahoj. Jednoducho „sme hladní“. Zo začiatku som sa ešte snažila naučiť ich aspoň na ahoj, ale po týždni som to vzdala.

Najedli sa a pokračovalo sa v dennej rutine. O pol11 som sa rozhodla, že keďže ešte všetky tri dni poobede spávajú, bude dobré ich unaviť nejakou tou prechádzkou.

Pobrali sme sa na ihrisko, nič lepšie som v okolí nenašla a autobusom s nimi naozaj nepôjdem.

Vyzeralo to tak, že cieľ zabaviť ich a unaviť zároveň mi vyšiel. Simča sa napchávala chrumkami v kočíku a Miška s Patrikom a ešte ďalším dievčatkom, ktoré sa volalo Ivanka sa pretekali v tom, kto doskočí ďalej. Ja som sedela a rozprávala sa s mamou malej Ivky.

No keďže mne samozrejme nič nemôže vyjsť bezproblémovo, Miška zrazu začala strašne plakať. Dôvod jej plaču bol jasný pri pohľade na malého. Nevedel dýchať, dusil sa.

Prvé čo ma napadlo bolo volať sanitku. Sanitka bola na ceste a ja som sa snažila spolu s Ivkinou mamou zistiť čo mohlo spôsobiť to, že sa Paťko začal dusiť. Dievčatá kričali a plakali. Hotový blázinec.

Lekári skonštatovali, že išlo o astmatický záchvat.
Patrikova mama dosť jasne dávala najavo, že to všetko je moja chyba, a že Paťko nič také ako astmu nikdy nemal a tak samozrejme za všetko môžem ja.

Zbytočne jej lekár vysvetľoval, že ja za to naozaj nemôžem a nemohla som to nijak ovplyvniť. Kričala po mne, že som nemala právo volať sanitku v jej neprítomnosti , no ale uznajte, čo som mala robiť? Nechať ho zadusiť? Ja predsa lekárstvo vyštudované nemám.

Medzi iným ma pekne krásne vypoklonkovala z domu s tým, že som nezodpovedná ku*va, ktorá jej takmer zabila dieťa a že od jej detí sa mám držať čo najďalej.

Človek chce pomôcť a nakoniec z neho spravia citujem: „nezodpovednú kurvu“ len preto lebo som zavolala sanitku. Tak akože čo som ho mala nechať zadusiť? Cítila by sa potom milá pani lepšie?

Je mi nanič, len neviem či z nej alebo zo seba.

Takže toľko k mojim skúsenostiam s deťmi a od pondelka budem okolo seba rozdávať silené úsmevy a veta „dobrý deň clubcard máme?“ sa stane súčasťou môjho druhého ja.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu