- Ahoj Slávka, konečne ste tu.
Ten hlas mi bol známy a neverila som vlastným ušiam. Pamätá si ma. Ako je to možné? Naposledy, a vlastne prvýkrát sme sa stretli pred rokom na Zlatej horúčke. Vtedy sa mi vôbec nechcelo ísť. Ako správna teenagerka som nedokázala pochopiť, prečo ma mama ťahá so sebou na tie "trápne" trampské akcie- Les na kopci kdesi pánubohu za chrbtom, kopa hmyzu, nocovania pod stanom a ľudia, s ktorými nemám absolútne nič spoločné. V tej dobe mi pripadalo trápne všetko, čomu sa generácia mojich rodičov venovala. No táto horúčka mi zmenila život, čo som ani len netušila.
- Ahoj. Ty si ma pamätáš?
Keď som sa otočila, skoro som sa neovládla a skočila mu do náručia. V tých otrhaných džínsoch, červenej károvanej košeli a cowboyskom klobúku bol na zožratie.
- Jasné. Chceš povedať, že ty mňa nie?
- Pamätám. Richard. Ak ma teda pamäť nesklamala.
V hlave mi však bežala úplne iná alternatíva tejto odpovede: "Žartuješ? Kto by si nepamätal? Celý rok sa teším na to, že ťa znova stretnem a môj sen sa práve splnil." Aj keď som to nevyslovila nahlas, úsmev na mojej tvári to dokonale povedal za mňa.
- Čaukyyyy!
Idylické zvítanie prerušila pozdravom Nika. Akoby hodila sklenenú fľašu o stenu.
- Toto je Nika, najlepšia kamoška. Všetko, čo povie, urobí... V podstate celú jej existenciu ber s rezervou.
Musím sa priznať, že som sa za ňu trochu hanbila. Bola svojská a už na prvý pohľad to bolo vidieť. Vzali sme ju so sebou, aby okúsila trampský život. To sme ale ešte netušili, čo nás čaká. Keď sme pre ňu prišli, mala na sebe minisukňu a ružové tričko. To sa ešte dalo prežiť. Ale keď zahlásila, že sa z domu nepohne bez kabelky, mali sme dosť. A takto sa aj vyštverala na flek v lese. Ako bonus ešte niesla v ruke ružový, saténový vankúšik v tvare srdca, ktorý sa jej nezmestil do batožiny. Skrátka, vedela, ako sa zviditeľniť.
- Ja som Richard, ale volajú ma malý.
Usmial sa, premeral si ju a skonštatoval:
- A teba budeme volať Barbie.
V tej chvíli sa lesom ozýval jeden výbuch smiechu.
Medzi trampami má každý prezývku, ktorá ho charakterizuje a Nika si tú svoju vyslúžila vo chvíli, keď sa zjavila. Ale aj vďaka tejto správnej dávke šibnutosti bola mojou priateľkou.
- Keď sa usadíte, kľudne príďte k nám hore. Je tam už celkom dobrá nálada.
- Super, radi prídeme, len si postavíme stan a niečo zjeme. Kým som sa sem vyštverala, vyhladlo mi.
- Môžem pomôcť, ak chcete.
Ponúkol sa s úsmevom.
- Fajn. Tak toto postráž, aby sa to nemotalo pod nohami.
Strčili sme k nemu Niku. Nie, žeby nám zavadzala, ale na rukách mala šteniatko, ktoré sme so sebou vzali- Lejlu. Lejla bola najdúšik, ktorého nám do dvora niekto hodil asi dva týždne pred horúčkou a mamu sme presvedčili, aby sme si ju nechali. Bola to chyba, ale nikto nemohol vedieť, čo sa z takého roztomilého šteniatka vykľuje. Počas jedného víkendu si u ostatných vyslúžila povesť nenásytnej beštie, keďže potajomky využívala svoju nevinnosť na to, aby všetkých pripravila o zásoby potravy.
Stany boli postavené, veci vybalené, my najedení a mohli sme si začať užívať atmosféru Zlatej horúčky. Išlo tu vlastne o súťaženie v disciplínach ako napríklad strieľanie z luku, vzduchovka, boj s dekami so zaviazanými očami a mnoho ďalších, kde o zábavu nebola núdza. Vyvrcholením bola samotná Zlatá horúčka, kde sa do potoka vysypalo plné vedro kamienkov natretých zlatou farbou, ktoré sme s veľkým zanietením lovili, akoby to bolo pravé zlato.
Celý čas som Richarda tajne pozorovala. Je pravda, že som o ňom nevedela nič, ale mal v sebe niečo, čím ma hypnotizoval. Žiarlila som vtedy už len keď sa bavil s iným dievčaťom, ako so mnou. A vtedy to prišlo. Prišla Soňa. O ňu mal Rišo záujem od predošlej horúčky asi tak, ako ja o neho. A vtedy sa mi zrútil svet.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár