Brala som ťa ako kamaráta. Veľmi dobrého, najlepšieho. Považovala som ťa za blízkeho človeka, ktorému dôverujem. Ktorému môžem dôverovať a spoľahnúť sa na neho. Zdôveriť sa a nájsť v ňom podporu. Stal si sa dôležitým človekom v mojom živote. Mala som ťa rada ako najlepšieho priateľa. Nemilovala som ťa, to zasa nie. Ale v niektorých chvíľach som si uvedomovala, že ťa začínam mať radšej ako len kamaráta...
Tá otázka vtedy v lete ma zaskočila. Veľmi. Zamýšľala som sa nad tým ako som práve hovorila o tom, že na mňa bolo tlačené, že ten práve skončený vzťah bol pre mňa priťažký... rozmýšľala som nad tým, že bývalý ani nevedel ako veľmi som ho milovala, čo pre mňa znamenal. On a to, že som sa nikdy nepriznala a nepovedala mu čo a ako veľmi k nemu cítim, je jediným dôvodom, prečo ti teraz odpisujem. Tá obrovská, nevypovedateľná láska k nemu je niečo čo ma v živote sprevádza aj naďalej. A obávam sa, že ak teraz nevypoviem tvoje pocity k tebe, budú sa aj tie niesť so mnou ďalej.
V tú chvíľu som si vravela, že neviem, čo ti mám odpovedať, keď už teraz viem, že milovať rovnako veľa sa v živote dvakrát nedá a že niečoho podobného už nebudem nikdy schopná. Ale vedela som, že sa s tebou cítim dobre a stretávať ťa chcem aj naďalej. Povedal si to isté... a tie reči o tom ako si vždy chcel žiť v meste, kde žijem ja...
Nechcem, aby si mal pocit, že som tie naše stretnutia považovala za extra vážny vzťah, ale nebrala som ich na ľahkú váhu. Hovorila som si, že tomu dám čas a skúsim sa silou-mocou nebrániť tomu čo príde a tomu, čo budem cítiť, resp. začnem cítiť.
Tie naše stretnutia, rodinné návštevy a oslavy u nás, výletiky, kamošky sa mi smiali, že to je už dávno vzťah, len mi dvaja to tak nevoláme. Bránila som sa tomu, že to vzťah ešte nie je. Že je to ťažké a možno z toho vzťah ani nikdy nebude, že sme od seba ďaleko a je to komplikované. Na otázky prečo teda nechodím von s nikým iným som im odpovedala, že cítim, že by to nebolo správne.
Ten muž, s ktorým som sa stretávala len kvôli sexu... toho som tiež odmietla. Mali sme sa stretnúť týždeň pred tým ako si k nám prišiel prvýkrát. Boli sme dohodnutí, ale potom som napísala, že síce sa na neho teším a na ten sex ešte viac, že sa musím priznať, že z toho nemám dobrý pocit. Smial sa a napísal, že ani on nie. Tiež začínal jeden vzťah a ja som vravela, že nechcem byť tá druhá. A že neviem čo mám čakať od stretnutí s tebou, ale viem, že nechcem začínať klamstvom, nech z toho bude čokoľvek...
Pozvania na kávy a kino som odmietala, pretože som cítila, že to nie je správne. Vravela som si, že chcem pokračovať v stretnutiach s tebou. Ale tiež som si povedala, že ak budem cítiť niečo výnimočné, že ti o tom napíšem a na to stretnutie s niekým iným pôjdem. Časť mňa verila, že ty by si bol rovnako úprimný.
Bola to však len jedna malá časť mňa... tú zvyšnú, väčšiu, zožierali pochybnosti a myšlienky na to, že si so mnou len kvôli svojej mame. To ako si vždy prízvukoval, že ma má až moc rada a ten tvoj tajomno komplikovaný vzťah s ňou a jej nedôvera k tebe... všetko to vo mne vyvolávalo pochybnosti o tom, že ku mne nie si až taký úprimný.
Keď som ti po tej svadbe napísala, že mám pocit, že si ku mne iný, bola to pravda, však? Nebolo to o tom ako si mi ty písal, že je toho na mňa veľa, že myslím negatívne a celé to zle vnímam, však nie? Proste si si písal s nejakými inými a mňa si už nepotreboval. A tak si nemal dôvod predstierať záujem a byť na mňa milý pri tom písaní... neviem ani ako, potom sa to tak trochu zmenilo a od toho júna sa to celé začalo meniť. Začal si mi hovoriť o spoločných výletoch, o tej grilovačke u vás, o tom, že ma prídeš pozrieť, neskôr sa k tomu pridali tie krstiny. Znelo to celé pekne...
Až na to, že u nás som z teba mala pocit, že sa neuveriteľne ponáhľaš... vravela som, že to je ako s bývalým, tiež ho rodina neustále naháňala...
Tie krstiny u vás? Ďakovala som, že máš takú milú rodinu a aspoň vďaka ním sa cítim príjemne. Vtedy, keď si bol celý čas na mobile a vypisoval si si inými, mi nebolo veľmi príjemne. Dokonca večer v tej posteli, keď som ťa požiadala, aby si s tým prestal si mi povedal, aby som počkala, že táto má vážny problém a musíš to vybaviť...
Na druhý deň, na tých krstinách, keď sa ma tvoja mamina pýtala čo mi je a ja som povedala, že ani neviem, že nemám na nič proste chuť a nič sa mi nechce a ty si to komentoval, že to tým teplom, mala som chuť ti povedať, že to skôr tebou. Tým ako sa správaš, tým ako vlastne ani nechápem prečo si ma pozval, na čo to je dobré, keď si vlastne aj tak vypisuješ s inými.
To bolo asi jedinýkrát, kedy som sa u vás cítila nepríjemne. Kvôli tebe. Ostatní boli veľmi milí ku mne, naozaj nemôžem povedať, že nie. A tvoja neterka a krstniatko... no proste rozkošné detičky, človek ma chuť si ich chytiť a maznať sa s nimi a no proste snažila som sa udržať a nepodliehať týmto pocitom. Na tých malého krstinách to veľmi nešlo a keď som ho tak držala, mala som chuť hneď sa pýtať, či môžem ísť voziť a proste všetko to, čo by som urobila a povedala u svojich známych.
Ale každý jeden pohľad na teba s mobilom v ruke mi pripomínal, že je to len tu a teraz a žiadne ďalšie nabudúce nemusí byť, takže nie je vhodné pripútavať si k sebe čokoľvek a kohokoľvek a vytvárať si tak pekné spomienky na nich. Aby mi to neskôr nebolo ľúto... pretože už neprídu žiadne ďalšie chvíle, kvôli ktorým ma budeš pred rodinou potrebovať . trochu som pozabudla, že ešte chvíľu budeš predstierať kvôli tomu wellnessu a potom, po Novom roku sa zasa začneš správať inak a ak sa ozvem zhorí to ako mnohokrát pred tým na mojom negatívnom myslení, mojom ťažkom období a čomkoľvek inom, len nie na tebe... Na tebe a tvojich problémoch s tým, že ani nevieš čo chceš.
Vieš, nemôžeš ma obviňovať z toho, že som to takto vnímala, možno som sa mýlila a chápala to zle, ale prevažnú väčšinu času s tebou som to takto proste cítila. Časť mňa vedela, že ku mne nie si úprimný. Nevedela som, že až do takej miery. Čo by som sa dozvedela, keby som čítala ďalej, koľko by ich bolo?
A kedy by si mi povedal pravdu? A povedal vôbec?
Včera som to nedokázala doma vydržať. Doobeda som robila jedno za druhým, všetko sme mali hotové už o pol druhej, ako roboty ubúdalo, moje myšlienky sa točili len okolo jedného... potrebovala som odísť, proste ísť kamkoľvek, byť sama, nájsť si miesto, sadnúť si a plakať.
S úsmevom na perách som doobaľovala ryby a zahlásila, že idem na cintorín. Neviem prečo, vošla som hneď prvou bránou. Nikdy tade nechodím. Vždy idem až druhou. Najmä ak je tam plno ľudí. No z nejakého nepochopiteľného dôvodu som zmenila obvyklú trasu. Dva kroky za hlavným krížom som stretla M... – môjho šoféra zapriali sme si krásne sviatky, prehodili pár viet, povedal, že mi toho musí veľa povedať, spýtala som sa čo A.. – tá predavačka z toho obchodíku, a on na to, že je definitívny koniec, že to tak bude lepšie. A že mi to musí všetko vyrozprávať, ale vraj je to nadlho...
Rozlúčili sme sa a s úsmevom na tvári som si v duchu povedala „bože, bavíš sa dobre?“ jeho zmysel pre iróniu ma skutočne pobavil zo všetkých ľudí, ktorých v meste poznám som sa stretla s niekým, kto dokáže žiť tak dlho dvojitý život. S niekým, kto 3 dni pred svadbou dokáže ísť na výlet s inou ženou a hovorí o tom ako o jednom z najúžasnejších zážitkov v svojom živote...
Nemodlím sa, v Boha neverím. O tom som sa ti niekedy zdôverila už. Rozprávala som ti tú svoju teóriu a o tej svojej práci do školy. Miesto modlenia sa vždy len prežehnám a v duchu si poviem pár slov smerom k babke a dedkovi. Žiadne mi však nenapadali, len, že oni sami najlepšie vedia ako mi tie konce nikdy nešli. Vrátili sa mi naspäť všetky tie scény, tie posledné chvíle a posledné slová, ktoré som im povedala. To, čo ma v živote najviac mrzí a čo nikdy nevrátim späť... nenapravím, nedopoviem...
Prešla som sa celým cintorínom a cestou späť sa zastavila pri hlavnom kríži. Keď sme boli s bratom malí, mama nám hovorila, že ak na dušičky nemôžem niekom zapáliť na hrobe sviečku, máš ju zapáliť pri hlavnom kríži. Že to sa ráta. Sviečky som už síce nemala, ale aspoň jednu myšlienku pre druhého dedka...
Asi si kladieš otázku, načo ti tu píšem takéto kraviny a možno ťa to ani nezaujíma, ale keďže mi konce nikdy nešli, chcem aspoň tento jeden urobiť správne a vysloviť všetko to, čo mám na mysli.
Pokračovala som prechádzkou po meste. Pri rieke som sa pristavila a zapozerala na vodu. Prečítala si asi po 10ty krát správu od teba a spomenula som si na 13. február 2013... ty si na ten deň asi nebudeš pamätať ale ja áno. Sedela som v GreenTree a čakala na teba... kým ty si spal... a nakoniec si ani neprišiel... áno, ja viem, vysvetlil si mi to a bol to naozaj vážny dôvod...
Ale o to nejde. Ide o ten pocit, ktorý som vtedy mala. To, ako som sa cítila. Odmietnutá. Nešlo len o teba, išlo aj o úlohu, ktorú sme deň pred tým mali riešiť na seminári v škole – zamyslieť sa, čo sa nám v živote deje, stáva, čo sa nám neustále vracia a opakuje...
V ten jediný okamih sa mi vrátili všetky tie chvíle, všetky tie momenty, kedy som sa cítila odmietnutá. V tú chvíľu by som dokázala zrátať všetky tie stretnutia, ktoré mi niekto odriekol, na poslednú chvíľu zrušil. Mala som neuveriteľnú potrebu ísť sa prejsť, proste kráčať dovtedy, kým zo mňa tie pocity neopadnú, kým nenájdem odpoveď na otázku „prečo sa mi toto deje, čím to je, že takéto chvíle proste priťahujem“. Uvedomila som si, že je to tým, že to ľuďom dovolím. Správať sa ku mne takto. Že nehovorím veci na rovinu, nepomenujem ich okamžite pravým menom, pocity schovávam za falošné úsmevy, tie silnejšie za bolesť a svoj hnev dávam najavo pasívnou agresiou ako je nedvíhanie telefónu, neodpovedanie na správy alebo meškanie pri ďalšom stretnutí. Absurdné naťahovanie času nezmyselným chystaním sa na stretnutia, na ktorých mi vlastne ani nezáleží...
Uvedomila som si ako sa pre mňa väčšina vzťahov stáva absurdne povrchnými. Ako mi na nich vlastne ani nezáleží, ako prestávam počúvať, keď mi priatelia rozprávajú o svojich životoch, ako skĺzavam do zvláštneho stereotypu, ktorý ma ubíja a oberá o životnú energiu. Ako už nikdy nechcem cítiť ten pocit, ktorý mám v tej chvíli...
Tá moja prechádzka trvala viac ako dve hodiny, husto snežilo a bola mi zima, ale po príchode na intrák som cítila zvláštne uvoľnenie. Na druhý deň, keď som prišla domov, prekvapil ma telefonát od človeka, s ktorým som si vymenila ešte pred Vianocami pár mailov a aj som zabudla, že sme si vymenili čísla. Zavolal mi, aby mi zaželal krásneho Valentína. Bolo to tak prekvapivé, také nečakané a tak ma to potešilo ako už dávno nič...
To be continued...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár