Bez hanby a falošnej cenzúry som si našla pár ľudí, s ktorými som sa aj stretla. Jeden z nich bol ten čisto na sex. Nikdy ma nikto tak fyzicky nepriťahoval ako on, nikdy som nezažila vášnivejší a zmyselnejší sex ako s ním. Bolo mi jedno čo si o mne myslí, ako vyzerám, aké mám telo, aký má doma bodrel, aké má životné problémy a ani ma nezaujímal dôvod prečo sme sa niekedy u neho na tých pár hodín ocitli a že miesto pocitu trápnosti, ktorý by som mala vždy ráno cestou v aute od neho, pre to neskutočné ticho, cítim vlastne pokoj a radosť.
Bol si niekedy šťastný? Tak naozaj šťastný a vrcholne spokojný? Spokojný zo seba? Spokojný so svojím životom? Spokojný s rozhodnutiami, ktoré si urobil?
Ja som vtedy bolo so sebou maximálne spokojná. Ľudia sa ma pýtali čo robím, keď som taká vyrovnaná a pokojná. Spolužiaci, že ako je to možné, že nestresujem z diplomovky. Priateľom som miesto hľadania výhovoriek, prečo nejdem von na rovinu povedala „nemám chuť/náladu/chcem si užiť pokoj a oddýchnuť si od ľudí“.
Bavilo ma spoznávať nových ľudí, užívať si nové pocity a voľnosť. Tá neskutočná sloboda, ktorú som cítila bola neopísateľná. Strach a obavy v mojom živote viac nemali miesto... v priebehu pár týždňov som dokázala prežiť neskutočne veľa pozitívnych pocitov. Zažiť mnoho nepoznaného. Užívať si neskutočnú pozornosť a záujem. Bláznivé stretnutia, zážitky ako z nejakého béčkového amerického filmu – čakanie s ružou v ústach pred divadlom, posedenie pri horiacom krbe so psom pri nohách a šálkou toho najúžasnejšieho čierneho čínskeho čaju aký som kedy ochutnala, raňajky do postele, na otázku „ako sa cítiš“ a odpoveď „hladná“ proste niekto vstane o druhej ráno a o chvíľu cítiš ako sa celým domom nesie vôňa z práve robiacich sa tortil, lebo vie, že ich zbožňuješ a on urobí všetko preto, aby som sa cítila kráľovsky a chcela sa ešte niekedy vrátiť... nekonečné rozhovory o živote, snoch, túžbach a myšlienkach...
Na druhej strane je niekto, kto je pre teba takmer cudzí, nevieš o ňom skoro nič, ale zažívaš ten najlepší sex aký sa len dá... maily od bývalého, ktorý sa zaujíma o tvoj život a robí to príjemným nevtieravým spôsobom cez literatúru a knihy, ktoré by som mu odporučila... zrazu ma už nevyviedli z miery... po tom poslednom stretnutí, kedy som ho naposledy pohladila po vlasoch, pozrela sa mu do očí, povedala „to je v poriadku, proste sa nám to stalo“ a v ten moment si uvedomila, že to čo cítim je pravá a naozajstná láska a priznala si to pred sebou samou, som mu dokázala odporučiť knihy bez výraznejšieho citového výkyvu.
Môj život šiel pokojne a spokojne ďalej. Niekde uprostred toho všetkého si sa v ňom objavil tak skutočne, nielen cez písmenka aj ty... obyčajný, normálny chalan, s vlastným životným sebahľadaním sa a navonok razantným jednaním a vystupovaním. Taká triezva príťažlivá realita uprostred bláznivých a neuveriteľných stretnutí...
Páčilo sa mi, že boli také normálne a prirodzené. Spontánne a nečakané. Zväčša sme sa nestretli bez toho, aby sme sa pred tým nepohádali a nakoniec sme sa stretli v neskorú hodinu. Ale aj tak sa mi to páčilo. Tá spontánnosť, žiadna príprava, plánovanie. Priťahovalo ma to, pretože mi to chýbalo. Spontánnosť mi v živote chýbala a pri tebe som ju najviac prežívala. Už som ti spomínala, že tá jedna noc u teba bol pre mňa ohromným zážitkom. Najmä emocionálnym, lebo teda, to som ti aj vtedy ráno povedala, že tá noc z toho iného pohľadu nič moc veru ale proste ten pocit pri tebe... je len jeden človek na celom svete, s ktorým sa tak cítim. Môj najlepší priateľ. Vtedy sme toho mali obaja veľa a nestretávali sa už tak často a to naše stretnutia takmer pol roka pred tebou pre mňa bolo veľkým sklamaním a muselo som priznať, že som sa prvýkrát za celé roky s ním necítila príjemne... a zrazu som prežila toto. Bolo to fantastické, páčilo sa mi ako sme sa zhovárali, smiali, viem, že tebe až tak nie, ale aj to sa mi na to páčilo... to ako si sa posadil na kraj postele ráno a nepamätám si čo som ti povedala, ale odvetil si „zabil by som ťa“, tak na tom som sa T... smiala ešte celý deň
Bolo to veľmi príjemné. Uprostred toho všetkého čarovného a rozprávkové to bolo úžasne prirodzené a krásne.
Mala som pocit, že v niečom si tak trochu ako ja. A v niečom si tak extrémne horší ako ja, že sa ani nečudujem ako to dopadlo
Nejako som neriešila, že sa neozývaš, nenavrhuješ ďalšie stretnutia a podobne, chápala som to a bolo mi jasné, že ani sám nevieš, čo hľadáš. Vravím si, že máš svoje obdobie a potrebuješ si ho prepísať na nete... sama som také obdobia mávala v živote. Hlavne na strednej. Presedela som celé hodiny pri pokeci... na výške som s tým prestala, prišli iné starosti. A v dobe, keď som tam narazila na teba, som sa tak ukázala asi po viac ako 3, skoro 4 rokoch svojej neaktivity...
Vlastne nie, zabudla som na tie cca dva týždne rok pred tým, keď som tam spoznala XY. Vieš, ktorý to je, že? Ten ... Bože, to bolo tiež aké absurdné stretko. Viezol ma raz zo školy na stanicu. Keď sa ma v polke cesty opýtal, či sa s ním nebojím ísť, lebo veľa ľudí vraj áno pre to ako jazdí, pozrela som sa na neho a s vážnou tvárou odvetila „sedím v aute s úplne cuzdím človekom. Myslíš, že riešim tvoj štýl jazdy?“
Bol zlatý, mal niečo s chrbticou, ale keď chcel ešte pusu na rozlúčku, ako som si vyberala vecí z auta, tak mu vravím, tak si po ňu poď ak ti za ňu stojím. A chúďatko krívajúce vystúpilo z auta aby dostalo pusu na líčko... stretli sme sa ešte raz ale bolo to len na pár minút... ale to sem nepatrí, vlastne ani celá táto odbočka tu nemusela byť, ale veď vieš ako niekedy rozprávam a odbočím tak, že sa ani vrátiť neviem
Takže po svojom dlhom čase, kedy som nebola aktívna na nete, som tam zavítala a našla teba... chodila som tam preto, aby som nevypisovala bývalému, aby som sa zabavila a odpútala myšlienky na neho. Dosť mi v tom to písanie s tebou pomáhalo. Ale ako som už spomínala, ty si musel zrejme tiež niečo hľadať... a stále musíš. Odpútať pozornosť od niečoho, nad čím v živote nemáš kontrolu...
To be continued...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár