Maeve
21. 1.januára 2015 09:48
Myslím, že je najvyšší časť ísť cestou radosti, vďačnosti a spokojnosti
No treba si uvedomiť a zamyslieť sa nad tým, kedy a prečo to robím. Myslím, že mnoho vecí ani naozaj nechcem. Nestojím proste o ne. Ale serie ma, keď mám o ne prísť. Pretože som ich považovala za samozrejmosť. Pretože som príliš pyšná a sebestredná a pocity vlastnej neistoty si kompenzujem akýmsi domnelým pocitom vlastnej moci, ktorú ani nemám.
V živote mi už celé roky chýba pokora a vyrovnanosť. Tie občasné „záchvevy“, kedy pristupujem k druhým a najmä k sebe s úctou sa akosi skracujú a už dávno som nič také necítila. Naposledy snáď pred tými dvoma rokmi.
Chýba mi úcta k sebe, úcta k života a niekedy aj úcta k druhým. Nie, nechcem týmto T... obhajovať, má na tom celom veľký podiel viny.
Rovnako ako ja, je nevyrovnanou bytosťou, ktorá si svoje životné „boliestky“ a neistoty kompenzuje na iných. Nemal sa so mnou až tak zahrávať, to ako som sa mu nepáčila, tak to mi mal dať vedieť skôr a nemal ma vodiť za nos. Za toto všetko mám právo byť na neho nahnevaná, pretože je to jeho vina. Hoci sme si nesľúbili vzťah... je za toto vinný.
Ale aj ja som vinná. Za to, že som tak dlho mlčala, že hoci som pochybovala o jeho čestnosti a úprimnosti, nepovedala som ani slovo, nehovorila som s ním o tom, čo viem, čo som videla na pokeci, o tom, čo si myslím... rozhodla som sa v tom jednom momente, pred mesiacom, rozhodla som sa, že to ukončím a ukážem, že to viem. Viem, že občas pochybujem a hovorím si – mala si byť ticho, mala si sa viac snažiť, získať si ho, prinútiť ho, aby sa zamiloval.
Ale po každej takejto chvíli sa musím pousmiať nad tým, aké je to hlúpe. A naivné. To, ako som sa rozhodla je správne. Viem, že je to správne a urobila som naozaj dobre. Prečo sa premáhať a míňať energiu na človeka, ktorý so mnou ani nechce byť? Aký by to malo zmysel pripútavať si k sebe niekoho, kto ku mne nič necíti? Človeka, pri ktorom sa ako žena cítim odporne, absolútne neatraktívno a nepríťažlivo. Pochybujem o sebe a mám zo seba pocity menejcennosti, porovnávam sa s inými a riešim aj to, na čom až tak nezáleží? Načo by to bolo dobré?
Prečo sa nedokážem upokojiť, povedať si, že to, čo sa mi stalo sa udialo tak, aby to bolo čo najlepšie pre mňa? Prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby sa o mňa zaujímal, vypisoval mi, bojoval, keď viem, že ku mne nič necíti?
V živote sa mi neudialo nič také strašné, aby som sa cítila až takáto neistá. Nemám za sebou žiadne životné traumy. Prečo sa potom už od začiatku, už od kedy si pamätám, borím s pocitom, že ma nikto nemá rád? Že som nemilovaná? Nechcená a odmietaná? Že ma ľudia len využívajú, keď ma potrebujú a keď ja niekoho potrebujem tak nemám nikoho? Kde robím stále tu istú chybu, že musím riešiť toto? Všetko večne dokola analyzovať, rozoberať, riešiť, špárať sa v tom a rozrýpať to až do takej podoby, že je to doslova ohrozujúce moje duševné zdravie?
Chcela by som vedieť nad mnohými vecami len tak mávnuť rukou, nechať ich len tak ležať a prejsť nimi. Proste si povedať „tak sa nám to stalo“ a ísť ďalej.
Samozrejme, túžim po vzťahu. Po peknom a úprimnom vzťahu s nejakým dobrým mužom. Ale keďže nikam nechodím, nemám ho kde stretnúť a keď ho stretnem, po čase sa správam ako krava. Ani neviem čo chcem, zahmlievam, zbytočne racionalizujem a komplikujem.
O koľko by mohlo byť iné, keby som vtedy v lete povedala „chcela by som s tebou vzťah, ale bojím sa, že mi ublížiš. Bojím sa, že to nebude klapať, lebo máš rád dominantný sex a ja submisívna nie som.“ Čo by sa stalo? Nič. Vôbec nič. Len by som mu ukázala, že aj naďalej s ním dokážem komunikovať o všetkom. Skrývanie sa a zahmlievanie, nebolo dobré vôbec na nič.
Mala by som sa z toho poučiť a ísť proste ďalej. Prestať riešiť, že vypisuje a doťahuje sa s inou. Proste sa mu také ženy páčia, je povrchný a čím krajšia, mladšia, tým lepšie. Ale chcem vedieť dopriať mu to. Vedieť mu to dopriať, nech mu to vyjde a je šťastný. Veď sa k sebe tak veľmi nehodíme.
Veď ho ani tak nemilujem, len mi tak strašne chýba tá pozornosť a to vypisovanie si. To mi chýba. Aj tá obava, že už nikdy nepôjdem len tak na výlet niekam. Lebo to sa mi na tom páčilo. Ale to je hlúposť, lebo nie je nič ľahšie ako sadnúť na vlak či bus a ísť. Stačí len chcieť
Ja viem, že je čas zavrieť ten jeho fb, prestať riešiť a proste len „napriek všetkému povedať životu áno“, vstať a dať svojmu životu zmysel, miesto neustáleho hľadania nejakého univerzálneho zmyslu.
Veď zatiaľ som ešte stále mladá, zatiaľ stále zdravá a mám ešte celý život pred sebou. A bola by veľká škoda premárniť ďalšie chvíle neustálym trápením sa a dokazovaním si, že na niečo mám, hoci viem, že je to stratené. Dostávam sa tým do bludného kruhu, kedy som frustrovaná z toho že sa mi nedarí, kedy si začnem hovoriť aká som nemožná a nakoniec aj tak dopadnem. Pretože sa tak začnem cítiť.
Nebojujem, keď to má zmysel. Vtedy sa hrám na nechápavú a netykavku. Začnem bojovať až na konci, potom čo to sama častokrát ukončím, presvedčím sa, že to musím mať. Musím mať – ako materiálne veci, tak ja ľudí.
Moja neuveriteľná potreba „vlastniť“ a môcť potom manipulovať a nakladať s takýmito vecami, je až smiešna. Veď mám reálnu moc niečo so svojim životom urobiť a to nerobím. Namiesto toho len „manipulujem“ a kontrolujem veci. Hromadím a „prelepujem“ prázdne miesta v živote vecami. No sama vidím, že mi to nepomáha. Už dávno mi to nepomáha a neteší ma to. Viem, že je najvyšší čas vstať a začať žiť. Život je krátky a čas sa míňa rýchlo.
Bolo by smutné pretrápiť sa životom. Asi nechcem ísť po tej ceste. Myslím, že je najvyšší časť ísť cestou radosti, vďačnosti a spokojnosti.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
cely dojem mi prisiel-dostavat a brat.