Po dvoch týždňoch sa cítim vyrovnaná. Po dňoch plných sĺz, smútku a bolesti som si uvedomila, že je čas. Čas, prijať to, čo nemôžem zmeniť.
Láska sa nedá vynútiť - vykričať, vyprosiť, vyplakať. Lásku buď začnete cítiť alebo nie. Buď sa prestanete báť a skúsite to s ňou, skúsite ju pustiť do svojho života, alebo nie. Ale rozhodnúť sa musíte sami. Nikto vás nemôže prinútiť. Nesmiete to nikomu dovoliť. Nikdy. Obetovať sa pre druhého, pre záchranu priateľstva je najväčšia hlúposť, ktorú sú ľudia ochotní urobiť. Preto ju nerobte... Nikdy neprijmite priateľstvo, keď túžite po vzťahu. Neubližujte si. Nestojí to za to. Poškvrníte všetko to pekné, čo medzi vami bolo... a to je smutné. To si nezaslúži ten druhý, ten váš "vzťah" a najmä si to nezaslúžite vy.
Prestaňte s tými mocenskými bojmi, nebuďte zakaždým ten, kto potrebuje mať navrch, či vo vzťahu, či v práci, či v každodennej komunikácii. Správajte sa k druhým presne tak ako chcete, aby sa ľudia správali k vám.
A komunikujte! Veľa a stále! O tom čo cítite, ako niečo vnímate, zdôverte sa so svojimi pochybnosťami, porozprávajte o svojich pocitoch osobe, s ktorou žijete/ste vo vzťahu/ktorú milujte. A urobte to ešte dnes! Pretože žiadne zajtra nemusí prísť. Môže sa ešte dnes stať niečo, čo zničí všetko. Čo medzi vás vmetie toľko pochybností, že už nikdy nedostanete príležitosť dopovedať to. Vysvetliť svoje správanie a pochybnosti. Šanca napraviť to, nemusí prísť.
Tá moja ale prišla. Príležitosť dopovedať, dorozprávať. Aspoň raz. Zložiť zbrane, vyložiť všetky karty, prestať sa skrývať za tajomstvá a polopravdy. Povedať všetko. A odísť aj napriek vete "nechcem ťa stratiť".
Keď som smädná, napijem sa. Keď som hladná, najem sa. Preto, keď túžim po láske, nemôžem sa uspokojiť s priateľstvom.
A preto odchádzam. Odchádzam z jeho života. Pretože tam viac nemám miesto. Nemám tam miesto po akom túžim.
Odchádzam preto, lebo som sebecká. Pretože sa chcem zachrániť. Pretože nechcem predstierať. Pretože chcem byť úprimná. A to najmú k sebe. Nemôžem sama pred sebou predstierať, že sa nič nestalo, že som nič nezačala cítiť, že viem byť kamarátka.
Chcem byť, ale nemôžem. Pretože som zatúžila byť priateľka...
A som rada, že som odišla napriek vete "asi som nebola pre teba dostatočne atraktívna" so všetkou dôstojnosťou, ktorá sa vo mne ešte nájde. Pochopila a prijala som, že ma nemiloval, nikdy milovať nebude a preto odchádzam. Aby neurobil to, čo ja pred rokmi.
Že som sľúbila lásku len z ľútosti... a nenávidela za to seba aj toho, kto ma prinútiť vysloviť ten sľub...
Odchádzam, lebo si ho chcem pamätať ako muža, ktorý si za svojim slovom stojí. Odchádzam, lebo chcem odísť ako žena, na ktorú mu ostanú pekné spomienky. Odchádzam skôr ako sa zo mňa definitívne stane zlomená, nervózna troska, ktorá bude vyrábať hysterické scény vždy keď sa nebude ozývať...
Odchádzam - lebo je to správne. Odchádzam, lebo láska sa nedá vynútiť - ani vykričať, ani vyprosiť, ani vyplakať. Odchádzam, lebo viem, že to nezmením.
Odchádzam, lebo čím skôr sa odpútam, tým skôr otvorím svoje srdce pre niekoho, kto v tom svojom bude mať voľné presne také miesto aké to moje hľadá...
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
h8u
6. 1.januára 2015 20:26
no este ze ta ten pan vyslisal, mala by si ho velebit teraz
2
tento tvoj článok prepošlem aničke mojej kamoške z intráku lebo takto by sa mala zachovať aj ona lebo peťo ju ani trochu nemiluje a ona to dobre vie, ale aj tak mu slobodu nechce dať
3
Velmi zaujimavy postoj fakt na zamyslenie...len nevidim ziadny suvis s pokorou...
Napíš svoj komentár