„Mala by si vstať,“ ozvalo sa a vo dverách stál on.
„Dnes nevarím,“ odpoviem a hlavu si prikryjem vankúšom.
„Nepovedal som, že by si mala ísť variť, ale že by si mala vstať.“
Pomyslím si, či to nie je to isté. Ale radšej nič nevravím. Nemienim byť nedeľným rozhlasovým vysielaním pre susedov. Tak radšej vstanem. Vstanem, aj keď sa mi nechce. Ale variť nebudem. Pomaly prídem do kúpeľne. Pustím vodu.
V tom sa za mnou ozvú kroky a nesmelý hlas: „Miláčik, čo bude s tým obedom?“
Tak toto sa mi snáď sníva. Obávam sa, že verejné vysielanie pre susedov sa bude ozývať aj od nás. Len pokoj. Ja to zvládnem. Dúfam.
Vojdem do kuchyne a otvorím chladničku. Je prázdna. Znova ani jeden z nás nenakúpil. Takže pokus číslo dva – sáčkova polievka. Našla som jednu. Hodím ju na stôl, vytiahnem hrniec a nervózne odvrknem: „Uvar si.“
„Sám?“ spýtaš sa.
„Áno, sám. Máš predsa vysokoškolský titul,“ pokračujem ďalej, pričom sa presúvam späť do kúpeľne, „takže nejaká polievka by nemala byť problém.“
„Neznášam ťa,“ ozýva sa rozčúlene spoza dverí „povedal som ti to niekedy?“
„Každý deň minimálne dvakrát,“ odvetím pokojne.
„Odchádzam,“ povedal a čakal čo odpoviem.
„Zasa?“ spýtam sa.
„Zasa a tentokrát navždy.“
Aj tak sa vráti. Vždy sa vráti. Alebo sa vrátim ja, keď náhodou odídem. Prečo práve ja mám jeden z tých večne nekončiacich vzťahov? Nechápem to. Ponorím sa hlbšie do bubliniek a zavriem oči. Potrebujem pokoj. Potrebujem zmenu. A hlavne ticho. Ozve sa trieskanie na dvere.
„Čo chceš?“ spýtam sa drzo.
„Kde mám tú pásikavú košeľu?“
„Na balkóne. Spolu s ostatnou bielizňou. Keď tam už ideš, tak pozbieraj aj zvyšok.“
Nič. Ticho. Na moju požiadavku som nedostala žiadnu odpoveď. Tento raz to myslí vážne s tým odchodom. Asi som to prehnala...
Nepočuť nič, len kroky. Bezduché kroky pobehujúce po byte. Možno by som sa mala ospravedlniť. Už sa aj chystám vyjsť, keď v tom začujem štrkot kľúčov vo dverách a buchnutie. Tak odišiel. Neverila som že to urobí. Začína mi to byť ľúto. Nemôže sa to skončiť pre takú hlúposť – kto uvarí polievku.
Lenže on mi nikdy s ničím nepomáha. Dobre vie, že toho mám veľa. A ako sa správa? Nedokáže ani uvariť. Najlepšie bude, keď si predsa len od seba oddýchneme. Aspoň na pár dní. Premyslíme si ako ďalej a porozprávame sa. Presne tak, porozprávame sa. Potrebujeme to. Obaja. Náš vzťah to potrebuje. Teda, ak nejaký vzťah ešte medzi nami je.
Premýšľam o tom ešte dlho. Až kým mi nezačne byť zima. Dopustiť si ešte teplú vodu? Nie. Načo? Aj tak si ten kúpeľ už nevychutnám.
Po otvorení dverí ma čakal šok. Dokonale prehádzaný byt. V zápale sťahovania porozhadzoval všetky veci. To spravil naschvál. Keď nevarím, musím upratať. Keby sa teraz objavil, tak...
A naozaj! Otvoria sa dvere a v nich stojí on. On s neskutočne zmäteným výrazom tváre. V ruke drží ružu a škatuľu s pizzou. Pozeráme na seba a čakáme kto prvý prehovorí.
Ozve sa: „Chcel som odísť, ale rozmyslel som si to.“
„Ani ty nechceš povedať známym, že sme sa rozišli kvôli polievke?“ spýtam sa a usmejem.
„Nie, ja naozaj nechcem, aby sme sa rozišli kvôli polievke,“ odvetí, „ak nechceš, nemusíš variť, mrzí ma, ako som sa správal. Máš toho veľa a ja som to nechápal.“
„Nie si jediný, čo nechápe iných. Ale má zmysel ostať spolu, keď sa minimálne dvakrát do mesiaca rozídeme pre niečo podobné?“
Pozrieš na mňa a so stopercentnou istotou odpovieš: „Má to zmysel. A na dôkaz toho, som kúpil pizzu.“
„Obávam sa, že nechápem. Mimochodom, tú iróniu si odpusti.“
„Nechápeš? V našom vzťahu ide práve o tú iróniu,“ odpovedáš s rovnakou istotou v hlase a očiach.
„Iróniu? Robíš si srandu?“
„Pamätáš sa na tú knihu čo si mi dala na narodeniny? Hlavná myšlienka bola – lepšie je milovať ironicky, ako nemilovať vôbec.“
Začnem sa smiať a opýtam sa: „A uvaríš tú polievku?“
So smiechom odvetíš: „Uvarím. A ty upraceš?“
„Upracem,“ odvetím bez zaváhania.
Podáš mi ružu aj s lístkom. Otvorím ho a prečítam – Tak o týždeň si to zopakujem zasa, čo povieš?
„Odpoviem ti len – Lepšie je milovať ironicky ako nemilovať vôbec.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár