Včera som čítala pridlhý príspevok na fb o takom si jeden môj známy konečne uvedomil o čom sú Vianoce, ako sú všetky piesne o láske, o túžbe byť s niekým a podobne...
Na pár minút som si predstavila ako by ten text vyzeral, keby dostal príležitosť porozprávať sa so mnou a vypočuť si o mojich Vianociach posledných pár rokov. Asi by ten jeho príspevok nebol taký pokorný a dojemný. Možno by sa z neho stala depresívna bytosť so sklonmi k sebaľútosti ako zo mňa...
Nuž, spomínam si na jednú z tých slovenských realityshow, kde pár žien bojovalo o srdce istého mladého muža u neho doma pod taktovkou jeho mamy... jedna tam prehlásila „sebaľútosť nie je prirodzená vlastnosť človeka“. Súhlasím s ňou – ale len do chvíle, kým sebaľútosť neovládne aj mňa...
Pred pár dňami sa ma niekto opýtal prečo vyzerám ako vyzerám a kde je dievča z tej fotky z bábom... keďže tá fotka je stará viac ako 3 roky, nazvala by som to prirodzeným procesom starnutia. Prišla otázka čo sa mi stalo... nasledovala odpoveď – posledné vzťahy ma zničili... a poznámka – to si sa zničila sama...
Zbožňujem všetkýh tých mudrlantov, ktorí žijú z ovocia, hlásajú frutárianstvo, sú za meditáciu, mobilné telefóny v spálni sú prísne tabu a to ani nehovorím o mikrovlnke a televízore v domácnosti. Proste tí premúdrelí trtkovia, ktorí si myslia, že majú recept na šťastný život. Len sa najskôr treba vyhnúť elektromagnetickému žiareniu a múčnej strave...
Ale ok, uznávam, má pravdu – dovolila som, aby ma tie vzťahy-nevzťahy zničili... to beriem. Ale rovnako viem, že človek, keď mu je naozaj zle, nestojí o poučovanie, rady do života, ale skôr o vetu – som tu pre teba a počúvam ťa... a jedno zasrané objatie...
Fakt nechápem či to bude tou múčnou stravou, elektromagnetickým žiarením, posadnutosťou mediáciou alebo žraním vysokobioextrazdravých produktov, keď ľudia zabudli na to aké je to byť ľuďmi... proste tými milými ľudskými bytosťami oplývajúcimi empatiou. To na tej medtácii neučia? Byť empatický?
Chvalabohu, že pár ľudí takto poznám. Jeden z nich bola včera moja najlepšia kamoška a ten druhý Jack. Mohol to byť aj niekto iný, z menej mužským menom, ale žiaľ slečna v bare na moju otázku „To sú všetky whisky, ktoré tú máte?“ Odpovedala – „Máme Jamesona, Ballantines, Jacka Danielsa – Jacka vlastne nemáme, ale je Jim Beam.“
Pozerám na ne a vravím si – „Tak jacka ani ja už nemám a Jim Beam ani nie je whisky.“
Ale nemala som chuť ju poučovať, tak to skončilo pri Martiny. Keď som ho šla objednať k baru, pošpela mi, akoby tajne, len medzi nami dvoma – „A máme aj toho jacka nakoniec.“ Vravím si „fajn, ja ho už nemám.“ Poďakovala som a oznámila, že ostaneme pri tom Martiny už. Nebolo s olivami, nebolo s upozornením – extra suché, nemiešať, ľahko pretrepať. Bolo s citrónom a asi prvýkrát v živote mi chutilo...
V druhom bare si síce šplhli, pokiaľ išlo o whisky, ale tú na ktorú som mala chuť stále nemali... a tak po dlhom váhaní prišiel na rad Jack... vravím si, bude to pekné memento toho, že aj T... mal rád Jacka a aj si tak hovorieval... preto ten tekutý zlatistý Jack bol jediný ktorého som včera mala...
Po 3 Jackoch, po takmer 7 hodinách dialógu a prehnanej racionalizácii, som vyslovila vetu, že som sa zacyklila v 5 fázach smútenia a po akceptácií musí zákonite prísť depresia. Rána sú obzvlášť najhoršie...
Po príchode domov som len prehlásila „idem, som unavená a nevládzem.“ Veď čo by to bol za depresívny deň, keby som ostala hore... poprela by som celodennú prezentáciu môjho depresívneho správania. Niektorí národ má vraj porekadlo „treba vyjsť tými dverami, ktorými si vošiel.“ Ja mám nové „Treba ísť spať s takou náladou s akou si vstal. Aby tvoje celodenné vystupovanie bolo autentické.“
A tak som si ľahla. Po 3 hodinách spánku som sa zobudila svieža a oddýchnuta. Keďže posledné dni kontrolujem fb častejšie ako za celé 4 roky čo ho mám, no musela som aj v noci... čakanie na ospravedlnenie od bezacharkternej osoby je asi dlhšie ako čakanie na Godota... ale myslím, že Godot by prišiel skôr a rýchlejšie ako ospravedlnenie...
Miesto toho správa od kamošky... aká je nevládze. Odpísala som, že ja som relatívne fit. Fyzicky fit, hoci som emocionálne vyprahnutá. Fakt som ona poznamenala, že je ako prázdna schránka. Na margo toho som len poznamenala, že ja som zasa preplnená a nevojde do mňa nič... ani voda aby som ráno nemala opicu z tých pár pohárikov a následnej dehydratácie... ale, že pár Jackov by sa do mňa ešte vošlo...
Len žiaľ, bývame v malom meste, kde by sme o druhej v noci nemali, kde pokračovať. Naša cesta by bola márna, slova Oscara Wilde – „Všetky cesty vedú k jedinému cieľu – k sklamaniu.“ – maximálne pravdivé a nakoniec by z pitia nebolo nič.
A ako som zistila, hoci som v depresii najradšej sama, pijem najradšej v bare plnom cigaretového smradu, aby som z toho krááásne voňala, plnom bieleho dymu, aby som horšie videla, plnom hluku z vravy a hudby, aby som horšie počula a kde mi nalejú predražený alkohol, aby som ľahšie zabudla...
No nič, emocionálne vyprahnutá som stále, túžbu po pomste stále nemám, len po pravde, a „v srdci mám dieru, dieru väčšiu ako svet“. No kamoška mala pravdu – bol dobrý deň. Všetko bolo – aj depresia, aj alkohol... hoci, použijúc eufemizmus – miesto pre pár Jackov by sa ešte aj dnes našlo... a nemyslím tým bezprostredne len alkohol...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár