Uznávam, že stará Karosa zrejme vyrobená ešte za ČSSR nie je žiadna výhra, ale v študentskom živote bez vodičáku vám prinesie radosť aj táto rachotina, hlavné je, že sa dostanem bezpečne domov. Síce v tomto prípade je slovíčko „bezpečne“ viac menej diskutabilné.
Tak, konečne prišiel rad na mňa, zaplatila som si lístok a poslušne odcválala pri druhé dvere.
Vytiahla som si sluchatka, zapojila ich do svojho pomaly sa rozpadajúceho telefonu a spokojná som sa ponorila do sveta hudby.
S drzím úsmevom na tváry som ignorovala všetko a všetkych naokolo, dokonca aj natrasajúci sa autobus, ktorého vodič očividne zabudol na rok výroby svojho vozidla a brázdil topoľčianske cesty akoby to bol najnovší terénny automobil s maximálnym počtom aerbagov. Povedala som si že nevadí, veď aj adrenalín takéhoto druhu patrí zrejme k životu, teda k môjmu určite.
Autobus s menším škripotom bŕzd zastavil na ďalšej zastávke, kde sa do neho hrnul ďalší húf nedočkavcov. Ľudia sa pchali dovnútra ako babky do lídla, keď vyhlásia 50% zľavy. Posledné nastupovali tri deti, súdiac podľa vonkajších podobných čŕt to boli zrejme súrodenci. Úsmev z ich detských tváričiek opadol, ako náhle zistili že už nie sú voľné miesta.
Nemohla som si odpustiť mierny úškrn, ved ako sa hovorí škodoradosť je najlepšia radosť.
To sa mi v momente vrátilo, ked som si všimla ze deti sa derú pomedzi sedačky
smerom ku mne. Postavili sa pri mňa, čo by nebol taký problém, keby chlapec z aktovkou na chrbte väčšou od neho a s plyšovým levom v ruke nevytlačil moju tenkú paprčku z opierky, takže som sa musela chytiť nejakého iného bacilami posiateho držiaka.
Odôvodnil to tým, že jeho plyšáčik sa tiež musí držať a pritom sa on pridržiaval iba jednou rukou.
Nechala som to tak a snažila som sa seba a svoj prázdny žalúdok upokojiť myšlienkami na buchty, čo ma doma čakali. Mierne ma to upokojilo do doby, keď mi ten chlapec menom Martin, čo som sa nechtiac dopočula z ich rozhovoru, nebuchol tou maxi školskou taškou do chrbta že ma až skoro ohlo.
O niekoľko sekúnd zase. V podstate za to ani nemohol lebo lietal po celej šírke autobusu ako rogalo vo víre a to len preto, aby sa jeho levík držal, aj keď si to vodič karosy túroval na také staré vozidlo až neprimeranou rýchlosťou po kruhovom objazde.
V hlave som si hovorila že ešte raz udrie do môjho chrbta a tú hračku mu vyhodím cez zatvorené okno von. Stalo sa, pozrela som sa na neho a v tom sa aj on pozrel upreným detským a tak nevinným pohľadom aké vedia nahodiť len deti a psy.
Nezmohla som sa na slovo a už vôbec nie na nejaký skutok. Z môjho pohľadu to však také očividné nebolo, lebo chlapec sa zobral a odišiel na opačný koniec. Buď medzi nami výborné fungovala telepatia alebo môj úprimný pohľad povedal svoje aj bez slov.
V každom prípade to svojim spôsobom dobre dopadlo a ja som prežila ďalšiu jazdu autobusom bez väčších škôd na zdraví.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár