Len pár ľudí jej podložilo pod nohy kolená, len pár ľudí jej zničilo sebavedomie, len pár ľudí zničilo jej sny. Najhoršie na tom však je, že medzi tých ľudí patrili aj jej rodičia a súrodenci. Rok sa trápila, po nociach nespávala a potom prišiel on. Ukázal jej, že jej sny nie sú stratené. Ukázal jej, dôvod bojovať.
Bola šťastná. S ním bola naozaj šťastná. On odišiel a nenechal jej vôbec nič. Okrem bolesti a prázdnoty. Tej hroznej prázdnoty, ktorá ju ničí zvnútra. Ona chce kričať, ale nemôže. Pretože tá bolesť ju dusí. Dusí jej krik je zúfale volanie o pomoc. Neostáva jej nič iné, len ostať sama a prežiť ďalší rok.
Bude rovnako hrozný ako bol ten predminulý? Bude to ešte horšie? Zvládne to? Stala sa z nej uzavretá osoba, ktorá sa musí denno-denne pobiť so slzami v očiach a vynoriť úsmev. Úsmev, ktorý všetkých presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Príchod domov. Nikoho nikde otec v práci matka tiež. Samota. Odhodí masku a konečne je sama sebou. Utrápená, nepochopená a plná samoty a bolesti. Hľadá niekoho, kto by ju mal rád a neopustil ju. Však bojí sa, že jej niekto ublíži zas rovnako. Bojí sa niekomu otvoriť. Bojí sa znovu cítiť. Samota ju síce ubíja, ale aspoň vie, že ju nemá kto opustiť...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
depropex
27. 11.novembra 2012 01:44
druhý a tretí odstavec celkom vystihuje moje pocity a stavy, skoro do bodky presne. len v mužskom rode
2
Je to možné, kedže niečo podobné prežívam.. Teda prežívala som
Napíš svoj komentár