V škole to nebolo zlé. Až na poslednú hodinu. Odrazu, tak z ničoho nič, pocit prázdnoty... Depresia. Tvárila som sa,že je všetko v poriadku. Smiali sme sa, spomínali sme na leto, na zážitky. Bola som normálna. Nikomu ani nenapadlo, že som zase tam, kde som bola pred rokom.
Cesta domov, rovnako. Úsmev na tvárí smejem sa. Nič podozrivé. A sme doma. Mamka doma ocko doma. Bola som k nim milá. Vyšla som hore do izby.
Zapla comp, otvorila prehliadač, prihlásila sa na facebook a zistila som, že neviem čo chcem. Neviem s kým si písať o čom si písať a, že sa mi chce strašne plakať. Nemohla som.
Vnútro plakalo ale oči ostali suché. Cítila som sa ako bezcharakterný človek, ktorý nemá city. Potom som išla na stránku útulku a hľadalo som nejakého psíka. Našla som krásnych psíkov, ktorí sa mi páčili. Pustila som si smutnú pesničku a plakala som. Ten pocit, keď som úplne na dne a viem, že koľkí ľudia sa musia z toho tešiť, je mi na vracanie.
Po dvoch hodinách kedy som hľadala niekde vo svojom vnútri samú seba. Podarilo sa mi to. Upokojila som sa a ukázala s dobrým pocitom psíkov mojej sestre. Úplne ma odpísala a vysmiala. Zase moje ego ťažko upadlo. Bola som znova v piči. Nikto neocenil v mojej rodine snahu o dobrý skutok.
Písala som svojmu "bratovi" ako mi je on sa o to vôbec nezaujímal proste totálne v rici. Začal tam riešiť svoje problémy a ja som mu pomohla. Dodala sebavedomie a naivne si myslela, že sa opýta ako je mne. Čakala som zbytočne. Nezáujem.
Neskôr mi začali ľudia písať, že niečo potrebujú a chcú aby som im pomohla. (inak sa nevedeli ozvať)
Cítila som sa vtedy ako nejaká rohožka alebo hračka.
Opätovne rok 2012. Rovnaké pocity, rovnaké problémy.
Hľadala som spôsob akým som depresiu prekonala predtým a nevedela som to. Vôbec to neviem. Som tam, kde som bola aj včera"
Jeden z mnohých dní a predsa iný. Samota.. Úzkosť... Depresie....
Nikdy sa tomu nepoddať a bojovať za lepší zajtrajšok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár