Kamarát, ktorý bol roky preč a odrazu napísal z druhej republiky. Rok sme si písali každý deň hodiny v kuse, spoznávali sme sa. Cítili sme voči sebe dôveru. Hovorili sme si všetko. Prišiel na leto. Bol 3 týždne vo svojom rodisku. No krása každý deň vonku povinne a spoločne zážitky, smiechoty a to všetko čo k tomu patrí.
Mať pri sebe človeka, ktorému môžete povedať všetko a on vám povie úprimne čo si o tom myslí. Nepozerá na to ako to bude veľmi bolieť. Je úprimný povie pravdu, ktorá zabolí. Nezabúdajme, že stále je to pravda, po ktorej všetci po tajme túžime. Aj keď je veľmi nepríjemná.
Keď odchádzal, cítila som sa byť istejšia, silnejšia viac sama sebou. Zato vďačím jemu. Že mi dovolil byť jeho dôverníčkou a priateľkou. Rok, každý deň sme písali. Vraveli sme si, čo máme nové, aké máme ťažkosti. Jeden druhému sme sa posťažovali.
Až po nejakom čase som prišla na to, že sa len on sťažuje mne a ja nemám priestor. Prestala som byť pre neho dôležitá. Postupne sme strácali dôveru k sebe a nakoniec sme stratili aj témy, o ktorých by sme sa chceli rozprávať.
Áno, píšeme si stále. Je pre mňa však ťažké, keď ma porovnáva s niekym, kto ma nahradil. No čo môžem robiť? Usmiať sa, popriať veľa šťastia a dúfať, že v nej našiel to čo hľadal. Porozumenie, ohľaduplnosť, bláznovstvo....
Všetko čo on má.
Ale to je on. Čo máte vy? Ak si to začnete vy porovnávať, koľko krát ste mu boli oporou ? Koľko krát ste mu pomohli vyriešiť problem ? Koľko krát ste ho rozosmiali ? a Koľko vám dal on ? Dal vám vôbec niečo ? Zrazu si uvedomujete, že vám nikdy nebol takým dobrým priateľom ako ste si mysleli.V skutočnosti vás len kritizoval aký ste a vysmieval sa z vášho pohľadu na svet.
Aj napriek tomu všetkému však vy chcete aby bol spokojný, šťastný a aby sa mu darilo. Je to snáď súcit? Nie! Je to niečo viac. Možno to je nejaký druh lásky, ale zatiaľ ho neviem definovať.
Je to v mojej povahe, alebo som sa rozhodla taká byť? Byť človekom, ktorý pomože ako najlepšie vie a neočakáva od toho nič.
Len ak sklamanie, bez ktorého by to nebolo ono..
Dokáže si človek zvyknúť na sklamania, ktoré prežíva v živote ?
Má si z toho brať nejaký príklad?
Podľa mojho názoru si nikto nezvykne na sklamania, každého to zabolí, len to posledné menej ako to prvé. Sklamanie je niečo, čo by v nás malo rozhodnúť prečo sme sklamaní a z koho sme sklamaní.
Úder do reality nie je vždy ľahký. Často bolí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
17. 5.mája 2017 17:07
Hmmm zväčša to býva opačne.
Napíš svoj komentár