s kamarátkou Ninou. Mali sme vtedy s Ninou 13 rokov.
Na našej ulici bola skupinka chalanov, ktorých sme si ani veľmi
nevšímali. Raz sa však stalo, že som sa pozrela na jedného z nich. Bol vysoký a čiernooký.
Nina skríkla: Pozor! Bolo však neskoro, pretože balón, naplnený vodou, praskol priamo predo
mnou. Po tvári a vlasoch mi stekala voda. Bola som rozhodnutá nenechať to len tak. Začala sa balónová vojna. Nemienili sme sa zdať. , , Nenávidím toho vysokého chlapca s čiernymi vlasmi, “ povedala som Nine.
O rok cez prázdniny vojna pokračovala. Skoro všetky bitky vyhrali chalani....
Keď sme boli staršie začali sa k nám správať inak. Aj my sme si ich začali viac všímať.
Dokonca som sa dozvedela, že ten vysoký chlapec s čiernymi vlasmi a prenikavými očami sa volá Peťo.
Jedného rána sa stalo, že len čo som vstala a vyšla von, Peťo na mňa vonku čakal.
, , Ahoj“ povedal. Nešla by si ku nám?
Bola som zvedavá, čo to má znamenať, preto som šla. V záhrade boli nachystané raňajky.
, , Oslavuješ niečo? “ opýtal som sa. , , Nie len takto chcem ti dať najavo ako si cením naše priateľstvo.“ A tak sem si dali sušienky a želatínové cukríky.
Rok čo rok, cez prázdniny sme sa stretávali a vytvorili sem si partiu. Ja a Nina sme sa stali
nerozlučná trojka s Peťom.
O rok som sa dozvedela, že Peťo začal bývať chorý čoraz viac...
Peťo má rakovinu! Zasiahlo ma to..Triasla som sa a klesla som na zem a plakala...
, , Určite to nie je pravda! “ nechcela som tomu veriť. Onedlho mu lekári museli amputovať nohu.
Znovu sme sa stretli išiel oproti s barlami a mal som čo robiť, aby som udržala slzy. Chvíľu som to dokázal, ale potom som ho objala okolo krku a rozplakal som sa. On bol silný..
Chcela som na to nemyslieť. Začala som piť. Aj keď Peťo mi to nikdy slovami nevytýkal, jeho sklamaný pohľad sa mi zarezával so duše. Alkohol bol únik pred strachom a bolesťou.
Sedeli sme spolu a povedal mi: , , Uvedom si, že tu sedí pri tebe ten istý Peťo, ktorého si poznala aj pred tým. Ja si naše priateľstvo cením stále viac. Uži si život čo najviac, lebo nikdy nevieš kedy príde koniec. Ver mi, ja to už viem.“ Stále som myslela na jeho slová...
Keď sme sa rozprávali posledný raz pred mojím odchodom domov spomínali sme na naše zážitky z detstva. , , Vieš, že mi vtedy tvoje raňajky chutili? “
, , Aj mne a hlavne želatínové cukríky, tie mám strašne rád.“ povedal so smiechom Peťo.
Po krásnom lete Peťo zomrel. Ovládol ma hnev a v mojom živote nastal zmätok.
Keď mal Peťo pohreb, pomaly som prichádzala k jeho truhle. V polovičke cesty som sa však otočila a vybrala sa preč. Ale vrátila som sa aj keď to bolelo...
Keď som sa naňho pozrela, vyzeral taký krásny a spokojný. Lúčil sa s úsmevom na tvári.
Cítila som ako sa mi slzy hrnú do očí, rýchlo som vyšla von. Zhlboka som sa nadýchla.
Uvedomila som si, že som sa s Peťom nerozlúčila.
Prišla som k jeho truhle a zašepkala som mu niečo, čo som mu dovtedy nikdy nepovedala:
, , Mám ťa rada. Nikdy na teba nezabudnem, Peťko. Sľúbila som ti spoločné raňajky a svoj sľub splním.“ Z vrecka som vytiahla želatínové cukríky. Položila som ich do rakvy a zašepkala som:
Ahoj, Peťo.
Peťo mi povedal, že si mám vážiť život. , , život sa podobá presýpacím hodinám. Piesok jedného človeka sa môže presypať z jednej nádoby do druhej rýchlejšie než piesok niekoho iného. Život si máme vážiť a máme ho žiť tak, akoby už malo spadnúť to posledné zrnko nášho piesku.“
Najkrajšie a zároveň najťažšie umenie je umenie žiť.
John A. Macy
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
bubka15
27. 6.júna 2009 14:58
krásne...máš pravdu život je presne taký...
Napíš svoj komentár