S ním som sa prebudil z jedného nepríjemného sna do druhého...
Neboli to žiadne stíhačky, streľby, len dole moja teta nariekala, preto som rýchlo vyskočil z postele a utekal v zelenej pyžamy dole. Bosé nohy mi objal chlad. Keď som videl veliteľa, ochladlo mi aj srdce. Teta sa žalostne dotýkala prísnych ramien, prosila o niečo. Hneď mi bolo jasné, že je zle. V hlave mi skrsli udavači, susedia, zápisky, agenti, uniformy, zbrane.
Spýtal som sa s veľkým rešpektom, čo sa stalo. Presvedčivo som zvládol vážny pohľad veliteľa. Teta nebola schopná vyložiť znovu pravdu a odvolala sa na choď spať, je neskorá noc, si primladý.
Lenže ja som mal nadanie byť prešibanou líškou, čo veliteľ uhádol. Aspoň v ťažkom strachu som si ho tak predstavoval. Skryl som sa na vhodnom mieste a počúval. Zistil som, že moja teta sa šla sťažovať na ukradnutý prsteň, zlatý ešte od prastarej mami, mimoriadna vzácnosť, pán veliteľ.
Len teraz som si uvedomil, že čo tým spôsobila. Aká dráma začala v našom dome, kde pokoj ľudí trval vyše 40 rokov. Hrča mi narástla, až príliš rýchlo sa mi vybavila najbližšia budúcnosť. Tetin strach sa preniesol aj na mňa.
Veliteľ si zavolal všetkých piatich vojakov, čo boli u nás ubytovaní. Dával im ultimátum. Kým s nimi rozprával tónom, ktorý výhradne používal len na ľuďoch mladých, na zelenáčov, teta plačky sa triasla pri schodoch, nedokázala sa ani pozrieť do žiadnych párov očí, čo sa sústredili na svojho pána. Veliteľova zbraň - samopal - štrngotala o jeho odznaky, obtieral si hlaveň o hruď. Remene sa chveli, akoby sa pripravovali, veliteľove čižmy vŕzgali, aby podporili v piatich ľudských bytostiach úzkosť.
Náš dom lásky, optimálneho pokoja sa zmenil na dom zdesenia, zvrátenosti. Náš dom bol predstaviteľom nášho sveta.
Veliteľ skončil, odišiel do knihovne. Tak, ako povedal, každý z vojakov vošiel a vyšiel odtiaľ. Vyjednávalo sa už o život, nie o prsteň. Čakalo sa, kto z nich prsteň vráti. Veľmi som túžil zísť dole a objať tetu, utíšiť ju. Viem, že keby vedela, akú hrôzu spôsobí, nikdy by sa neopovážila... nikdy by nerozohrala hru s niekým, kto nemá svedomie. A už vôbec by nepristúpila na hru o ľudský život. Niekedy si nevládzem predstaviť, čo všetko muselo v jej mysli prebehnúť.
Situácia boa tiesnivá, smutná... ako náš svet, doba pokušenia, kde všetky dobré ľudské vlastnosti mnohých ľudí opúšťali.
Ja zo schodiska a teta sediaca na poslednom schode zakrytom hrubým kobercom sme čakali, kým nevyšiel z knihovne veliteľ. Tváril sa spokojne a prišiel až k tete. V jednej ruke si pridržiaval samopal. Druhú podal tete, v jeho dlani zažiaril úzky záblesk prsteňa. Vydýchol som. Veliteľ nechal moju tetu paralyzovanú osamote a odchádzal s vypätou hruďou za svojím poslaním.
"Každého z vás si teraz predvolám. Ak ani jeden z vás mi nedonesie ukradnutý prsteň, rozstrieľam vás všetkých s vinou i bez viny."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár