Keď sa zamysíime nad niečim.. A nechceli sme sa nad tým ani zamýšlať

Je desať preč, ležím vo vani a po rozume mi behajú myšlienky. Je tu záhadné ticho, nepočuť hrať hudbu. Nik nie je doma, čo znamená, že nik nebehá, nik ma nevyrušuje a tak tok mojich myšlienok môže voľne prúdiť.
Prijemne sa potím z teplej vody, ktorou mam naplnenú vaňu. Naokolo necítiť nič, len príjemnú vôňu levandule. Svetlo zhora na mňa svieti. Zavriem oči a skúsim vec, ktorú ma učila psychologička.

Zatváram oči, cítim krásne teplo, vodu, prekrásnu vôňu. Cele telo mi zohrieva teplé letné slniečko. Ležím v plytkej morskej vode, je nádherne priezračná. Pri mne nik nie je, len motýle lietajú na zelenej lúke posiatej makom, tulipánmi, fialkami, narcismi a mnohými ďalšími peknými kvetmi. Začína pofukovať príjemný chladučký vánok. Moje prehriate telo sa pomaličky schladzuje. Počujem spev škovránkov.
Nič ma netrápi, nič sa nedeje.

Z diaľky počuť šťastný detský smiech. Prišli si užiť teplé počasie, priezračnú vodu a všetko tu naokolo.
Otváram oči, všetko sa zdá jasnejšie. Na modrej oblohe sa objavila skupinka barančekov. Deti vchádzajú do vody. Všimli si tu krasu. Mlčky si taktiež ľahli do priezračného mora. Uprene sme všetci pozerali hore.

„krása “, zvolalo jedno z deti.

A tak sa zamýšľam. Žeby sa tu takéto veci nestavali často? Je tu skôr zamračené počasie, alebo oblohe bez jediného obláčika. Alebo si len nikdy neuvedomili tu nádheru, ktorá je tu možno každodenná?
Neviem a prestávam nad tým uväzovať.

Znova zatváram oči.

Zas začínam pociťovať mierny vánok. Slnečné lúče neustále hrejú. Sú čoraz príjemnejšie. Štebot vtákov je čoraz silnejší, no o to krajší. O par chvíľ cítim, ako slniečko prestáva byt také teple, že slabý vánok zosilňuje, a ani vtáčiky tak neštebocú. Počuť už len vzďaľujúci sa detský vrav. Počkám ešte chvíľku. Dumám, čo sa tak asi deje. Ide niekto? Stalo sa niečo? Zo zvedavosti otváram oči.

Takmer som prepásla tu krásu. Nemôžem sa pozerať na nič iné ako na zapadajúce slnko, ktoré sa pomaly ukrýva za neznámym pohorím. Prestávam chápať, prečo deti tak rýchlo odišli. Nastáva ticho a tma. Obzriem sa naokolo, nikde nikoho. motýle odleteli spolu s vtáčikmi.
Vychádzam z vody, líham si do trávy. Všade dookola kvety. Pozriem smerom k horám. Slnko zapadlo, vidieť už len lúče odrážajúce sa od končekov hôr do údolia.

Zatváram oči.

Dýcham čistý horsky vzduch, nepočuť už žblnkot mora. Počujem jasný zvuk. Voda dopadajúca na zem.

Znova otváram oči. Nachádzam sa v horách, obzerám sa a vidím, vodopády. Jeden krajší ako druhy, jeden väčší ako druhy. Rozprestieram deku na čistej tráve bez kvetov. Ležím na deke, niet
tu ničoho, len zelena tráva všade kde len oko dovidí.

Zaspávam.

Snivá sa mi o krase, o ľuďoch o tom aký v skutočnosti sme.
O koľko nádherných veci našou nevšímavosťou prichádzame, na čo všetko často zabúdame, aký sme strašne uponáhľaný. Mnohokrát sa ponáhľame a ženieme za niečím, o čom ani nevieme.

Poobzerajme sa. Pozrime hore, možno tam vidieť slnko, obláčiky, alebo hviezdy a mesiac. No nie je to krásne? Pozrime dole, môžme tam vidieť trávu po ktorej denne chodíme, kvety, ktoré denne cítime.
Zastavme sa nachvíľku, nadýchnime sa a cíťme to čo je naokolo.
A ostaňme deťmi, pretože len oni skutočne vedia, čo chcú.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu