,,Ticho, tma, nič. Pýtate sa kde som ? je to miesto odkiaľ cítiť iba strach a v diaľke počuť tlmený zvuk škrípania zubov. Áno, je to temnota, z ktorej vedú iba dve cesty. Cesta do zatratenia a cesta k spáse. Skúste sa zastaviť a vypočuť si tento príbeh.“
Jedno septembrové ráno som sa ocitla na prahu novej školy. Bola som nová, ale aj tak si ma nik nevšímal. Zrazu ku mne priskočilo na prvý pohľad divné, no veľmi milé dievča. Bola cela v čiernom, na rukách mala pokreslené zvláštne znaky a okolo krku aspoň desať retiazok. ,,Ahoj, ty si tu nová, však ?“prihovorila sa mi trosku smiešnym hlasom. ,,Nooo som,“ odvetila som trošku pribrzdene, lebo som sa ešte nestihla spamätať z toho, že ma niekto oslovil. ,,To neva. Ja ti to tu ukážem,“ povedala Hana, tak sa totiž volala, a už ma ťahala cez dlhú chodbu školy. Zastavili sme sa až pred triedou, kde Hanu čakala jej banda.
Už po niekoľkých týždňoch sa z náš stali nerozlučné priateľky. Všade sme chodili spolu. Do školy, na obed, ešte aj voľný čas sme trávili spolu. Bol to ružový sen až do chvíle, kedy ma Hana zobrala na jej tajne miesto. Pamätám si, že sme išli tmavou chodbou plnou prachu, až sme zastali pred dverami, spoza ktorých bolo počuť ľudské hlasy. Keď som ich otvorila skoro som odpadla.
Miestnosť plná fialového svetla, dymu, hudby a ľudí, ktorí sa na ľudské tvory ani nepodobali. Jedni len nehybne ležali, iní sa bezducho smiali a pozerali do prázdna. ,,To je OK!“ flegmaticky dodala Hana a drgla do mňa tak, že som zakopla a spadla. Keď som vstala a otočila som sa k nej, uvidela som ako si niečo pichá do žíl. Zhíkla som. Všetko som pochopila. Už mi zrazu dávalo všetko zmysel. Jej oblečenie, dlhé rukávy, postoje, názory, absencie v skole, modriny...,, Nestoj tam len tak a pod si dať tiež,“ kývla na mňa.
Neviem čo sa to vo mne vtedy stalo, kde som mala rozum, na čo som myslela. Možno som si nahovárala, že sa mi nič nestane ak to raz vyskúšam. Neviem, viem iba to, že som si k nej sadla a ona mi tu látku pichla. Chvíľu som necítila nič, avšak po chvíľke sa dostavil ten úžasný pocit. Bolo mi ľahko, chcela som lietať, nič ma netrápilo. Želala som si aby ten pocit trval navždy...
Keď sme tam prišli aj ďalší deň, už ma netrepalo prehovárať. A tak to išlo deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, až sa nakoniec zo mňa stala troska odkázaná na drogy.
Ako som tak raz sedla v kúte tej diery a pichala si už asi piatu dávku, uvedomila som si, že som to prehnala. Ľutovala som to, ale už bolo neskoro. Na druhy deň ma našli mŕtvu.
Tak a teraz som tu v tejto nekonečnej tme a čakám na rozsudok Uvedomujem si koľko chýb som urobila a všetko úplne všetko ľutujem! ,,Bože odpusť mi!“
Keď vyslovila posledné slová a padla na zem, objavilo sa svetlo a ruky ktoré z neho vychádzali si za spevu anjelského chóru zobrali bezvládne telo k sebe.
A tu sa konci príbeh o sile odpustenia.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ronny
9. 11.novembra 2007 20:24
zaujimave
2
je to fakt dobre....nemyslim to,co urobila,ale ten clanok. nie je nudny,precitala som ho cely a bolo miluto,ked som videla koniec
3
jeeej to je pekneee... som vedel ze mas talent...ale ne ze az takyto...
Napíš svoj komentár