keď urobím niečo,
cítim sa ako
ako zajko,
čo bojí sa roztiahnuť krídla
a vzlietnuť do veľkého sveta,
kde černota kvitne
a tóny lenivé,
chcú kráčať,
no nemôžu,
chcú sa máčať
do rieky osudu,
no nemôžu,
chcú, aby vodopád
hore padal,
no nemôže.
Cítim, že robím to
správne,
no zrazu dozviem sa,
že je to vraj
obludný opak,
niekto klame
a ja sa cítim,
opäť,
raz
a znova
zle.
Chcem len,
aby zložil
klobúk svoj
ľahko predo mnou
a povedal mi
si to ty, čo dávaš mi
dôvod žiť.
No nik,
nikdy
a nikde
neukloní sa
a nepovie to,
nik,
nikdy
a nikde,
na nijakom kúsku
mizernej stoky,
menom svet,
vraj...
Niekedy,
v krátkom
časom
obmedzenom
momente
cítim bohom opustenú
blízku samotu,
vraj nie je
liek na to,
no on ho má,
ale nechce mi ho dať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár