zúbožený dlho,
v diablovom mene,
rozpoznať len hmlisto,
kto je tam,
čo kýva vratkou rukou nám
a nechce povedať,
kto ho odlepiť mal dať.
Mlčí, no bolesťou kričí,
niekto ho sladko mučí,
nie je ničí,
a predsa ho kat učí,
ako trpieť, ako žiť,
ako s bielymi vlkmi vyť,
on však tichosťou kypí,
vyviera z neho tok bytí.
Prúdi, ako more krvi,
čo hnije a červ sa mrví,
pomaly, horko, ľahko,
čierno-bielo, farebne,
z boka na bok,
z hora nahor,
z dola na dol,
známo, a predsa nepoznano.
Vo svete, kde musíš byť
bezodný krvi vrah,
čo vraj zabíja nás,
no ťahá čiary hlboké,
cez diery dvojoké,
čo kričia pssst,
čo kreslia prstom
tvoj kríž.
Kríž, čo stane sa ti,
čo vryje sa ti,
čo vklieni sa ti,
do tvojich snov,
do strašných môr,
ako ten tvor,
čo navždy dá ti,
ZBOHOM...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár