pomaly padá,
kĺže
suchá slza po tvári.
Steká,
steká.
Opisuje tón,
tak málo známy,
tak málo poznaný,
povedz mi,
kam sme sa to,
kam sme sa to
dnes dostali.
Steká,
ryje čiaru do snov,
do túžob,
do mojich prianí.
Blúdi po tvári,
plnej vrások
od krutých,
beznádejných lások.
Osloboď ma,
prosím,
tak osloboď ma
teraz, nie potom,
tak utri rieku
bolesti.
Steká,
hladí ma,
ten pocit hrôzy,
čo tak veľmi,
strašne
bolí.
Nevládzem už,
odhodil si ten kľúč,
čo mohol byť tým
slobodným,
čo dáva
mi tieň,
keď ho potrebujem.
Steká,
už spadla na zem,
už je koniec tým,
čo chceli mi priať
peklo a strach.
Vidím tam
svetlo svetla
tam,
kde končí sa žiaľ
a doznieva hlas
nočných môr,
óóó ti naveky
zbohom!!!
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár