Tak trochu zamotane leto 5

Ale uz sa pomaly zacinalo stmievat a jeho stale nikde. Samozrejme, ze som zacala byt nervozna, ale to som na sebe nemohla dat poznat. Zbytocne by som vyplasila Jura, ktory uz od obeda chodil ako telo bez duse. Ani sa poriadne nenajedol. Je totiz jeden z tych, ktori neznasaju nedokoncene veci. A hlavne nedokoncene hadky.

"Pocuj, zajtra odchadzame. Nedame to tu po nas trochu doporiadku?" - zakricala som na Jura.
"Hmmm..." - bola jeho reakcia, no ani sa nepohol. Tak som sa do toho pustila sama. Bolo tam totiz tolko odpadkov, akoby sa tade prehnal najazd kocovnikov. Ked som uz zavazovala sacok, Juro my ho vytrhol.
"Daj, ja to vezmem."
"Kdeze, len tu pekne zostan, keby sa Miso nahodou vratil. Ja tu s nim sama nebudem. A navyse, pohyb potrebujem ako sol. Ved cely tyzden som tu iba lezala a lenosila." Tak som ho teda presvedcila a isla.

Cesta k smetiakom trvala asi sedem minut pesi. Skoda, ze som toho Juraja neposlala, vravela som si po chvili. Ako som sa vsak blizila k smetiakom, na lavicke niekto sedel. Bol otoceny chrbtom, takze som nevedela kto to je. No ako som prichadzala blizsie, hovorila som :´Len nech to nieje Miso...Len nech to nieje on.´ No moje prosby vyslysane neboli. Bol to on. V duchu som zahresila.
Prejst ku smetiakom totiz znamenalo prejst okolo neho. Tak mi treba, ked som do vsetkeho taka akcna.

"Ahoj." - ozval sa, ked ma videl.
"Cau." - zatvorila som smetiak a chystala sa spat.
"Ani sa ma nespytas, kde som bol?"- tak toto ma dostalo.
"Uprimne? Vobec ma to nezaujima." - pocula som sa.
Pozrel na mna tymi velkymi ocami, az sa mi podlomili kolena.
"Ale mozno by ma zaujimalo tvoje ospravedlnenie." - tymto som ho zabila, pretoze on si nevie priznat chybu. Vlastne aj to bol jeden z dovodov na rozchod.
"Ja...no..mas pravdu, ale...no...ano.Prepac. Nechcel som na teba tak vyletiet. Mam plnu hlavu rozchodu s Moncou, teda nelubil som ju. Ale vies je tazke s nou skoncit." Mal pravdu, uz to parkrat skusal, ale ona vzdy hodila scenu ako z telenovely. Jemu sa to nechcelo pocuvat....tak rozchod odvolal. Ale toto bolo asi definitivne.
"Zase ste sa rozisli?"
"Ale tento raz definitivne."
"A ty tomu veris?"
"Sama to povedala."
"Nechapem."
"Ked sa dozvedela o nas, bol ohen na streche. Potom povedala, ze stara laska nehrdzavie."
"A mala pravdu?"
Pozrel na mna a ja som si uvedomila, ze som sa to pytat nemala.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu