Spoznala som ho cez internet.Bola to čistá náhoda-mala som zapnutý filter takže sa mi zobrazovali iba chlapci od 17-19 rokov.Zbadala som jeho nick,klikla naňho a vzápätí sa mi zobrazil profil neznámeho chalana.Nechcela som mu napísať,ale niečo ma prinútilo..Bol taký záhadný, ale ako keby som vedela že si budeme chápať. Napísala som mu tu otrepanú vetu ktorú som vlastne zo srdca nenávidela a nikomu nepísala : "Ahoj.Ako sa máš? Nepopísal by si ? " Hned po odoslaní tejto správy som svoje konanie oľutovala.Určite neodpíše. Ale v priebehu piatich minút mi blikala mala obálka a vedľa nej - mate jednu novu rp : "Ahoj Jasne , prečo nie ? Mam sa celkom fajn a čo ty ? " V ten den sme si písali asi do pol noci, bolo o čom. Vela som sa o nom dozvedela. Bol zadaný,mal rad rovnakú hudbu ako ja, rovnaké názory na život a vždy sme si mali čo povedať. Po mesiaci som mala pocit že ho poznám už celu večnost,všetko sme si hovorili, rozprával mi o svojom vzťahu , aj o tom že už to z jeho frajerkou bolo aj lepšie a že už si neni taký istý či je tá pravá.Moja internetová spriaznená duša bývala daľeko a tak sme nemali možnosť len tak íst von pokecat alebo niečo v tom zmysle.Boli sme odkázaný na písmenka a na webku.Časom nám to ale prestalo stačiť a rozhodli sme sa že cez leto za nim dojdem,že sa konečne stretneme.
A tak , konečne pobalená , som sa rozlúčila s tatkom (ktorému som povedala že idem na par dni ku kamarátke) a išla na autobus. Bola to dlhá cesta, z autobusu som nastúpila rovno na vlak a z vlaku na další autobus, ale dúfala som že sa mi to oplati.A oplatilo.
Ocovi som vlastne klamala len trochu,totižto naozaj ma v tom meste čakala kamarátka, ale aj on,môj internetový princ. Čakal nás na lavičke na autobusovej zástavke, došli sme k nemu a hned" mi bolo jasné že to bude pekných par dní. Nechápali sme si len cez internet, ale aj naživo. Smiali sme sa, blbli, ani som poriadne nerealizovala že som po piatich mesiacoch písania konečne s nim.
Prišiel aj jeho najlepší kamoš a tak sme sa štyria spolu túlali po uliciach. Po istom čase moja kamaráta a jeho najlepší kamarát usúdili ze by bolo lepšie keby nás nechali aj chvílu samých a tak obaja odišli.
Moja platonická láska a ja sme si teda sadli na lavičku v meste a začali sa rozprávať. Sedeli sme tam vedľa seba asi hodinu až kým sme sa nerozhodli že pomaly pôjdeme do mesta , asi 20km vzdialeného od toho kde sme sa práve nachádzali. Sľúbil mi že sa postará o to aby sme mali kde spat. Ku nemu domov som íst nemohla a ani nechcela a tak nám vybavil "ubytovanie" u svojho najlepšieho kamaráta. Ustlali sme si v obyvacke, ľahli vedľa seba a pozerali na telku. Priznám sa že moc som s toho filmu nepostrehla.
Odrazu sa ku mne otočil , pozrel mi hlboko do očí a povedal : "Prepáč". Nechápala som za čo sa mi chce ospravedlniť , ved mi nič nespravil , a tak som sa ho opýtala za čo malo byt to prepáč. Neodpovedal, namiesto toho si ma k sebe pritiahol a pobozkal ma. "Prepáč za to že ti kazím život"
Ešte stále som nechápala. On a kaziť mi život ? Ved som sa práve cítila ako v siedmom nebi !
Nuž , ale jedna vec predsa nebola ideálna. Pamätáte že som písala ze je zadaný ? Tak ešte stále s nou chodil. Den co den mi písal ako ím to už dávno neklape , ale aj tak sa s nou nie a nie rozísť. Nepochopím , proste muž.
Mala som ostať len den či dva, no bolo nám tak dobre že som nakoniec odišla až po štyroch dňoch. Ked som odchádzala bolo mi až do placu, no aj bez toho aby sme sa na tom museli dohodnut nam bolo jasné že toto z ďaleka nebolo posledné stretnutie. Pobozkal ma na rozlúčku , ja som nasadla do autobusu , zapla mp3-ku a až vtedy som začala realizovat čo sa vlastne všetko stalo. Jedno mi bolo jasné , bola som doňho zamilovaná ako ešte do nikoho.
Došla som naspäť na chatu , kde ma čakali rodičia . Mama ihneď ku mne pribehla a začala sa vypytovať ako mi bolo u kamarátky. Nevydržala som to a všetko som jej vyrozprávala.Čakala som že mi vynadá alebo že mi nebude vôbec ale vôbec chápať, ale mýlila som sa. Namiesto nadáviek a výčitiek prišla nečakaná otázka : " A nechces aby sem ,na chatu , cez víkend došiel ? "
Skoro som odpadla od šťastia.Jasné že chcem ! Okamžite som schytila mobil do ruky a volala môjmu princovi.
Konečne bol piatok. Uplynule dva dni mi pripadali ako večnost. Čakala som ho na stanici a ked došiel,rozbehla som sa za nim ako v tých prehnane romantickych filmoch a dala mu dlhý bozk.
Bola som taká šťastná...Oznámil mi že sa zo svojou frajerkou rozišli , chápal si z mojimi rodičmi a aj kamaratmi. Bolo to až neuveriteľne.
Prakticky sme spolu boli celé leto. Väčšinou on u nás ale aj ja som raz bola u nich. Jeho rodičia mi pripadali celkom sympaticky, síce sa asi moc nezmierili s tým že už neni s babou s ktorou chodil vyse roka ale že má mna, ale neriešila som to.
Všetko bolo krásne , ako z rozprávky , až kým neprišiel september. Ten prekliaty mesiac ! Od začiatku som vedela že vzťah na diaľku mu moc nevyhovoval , ale že sa so mnou rozíde zo dna na den a ešte k tomu cez internet, tak to sa mi ani nesnívalo .... Ved nám bolo tak dobre, on ľúbil mna , ja jeho , ale vraj nedokáže mat takýto vzťah. Vadilo mu že nemôže len tak hocikedy kedy sa mu zachce za mnou dôjsť, ale že nase stretnutia boli obmedzene na víkendy. Vždy som bola presvedčená o tom že láska dokáže aj hory prenášať, že ak obaja ľúbia a sú ochotný pre svoju lásku aj niečo obetovať, tak sa všetko dá. Ale ocividne som sa mýlila. Alebo ma predsa len neľúbil tak ako som si myslela ? Nie, na to som nechcela ani len pomyslieť.
Slzy mi stekali po líci, jedna za druhou , nedokázala som to zastaviť. Tak strašne to bolelo, ako mi to mohol spraviť ??? To dokáže len tak zahodiť tie dva mesiace ktoré sme spolu prežili ??
Bola som nahnevaná a sklamaná zároven. Aj ked sme už spolu nechodili , aj tak sme si stále písali, aspoň niečo myslela som si. Tvrdil mi že my dvaja nikdy nebudeme môcť byt normále spolu dokým budeme bývať 200kilometrov od seba. To bolo samozrejme jasné aj mne , ani mne nebolo dva krát príjemne že sme bývali tak daľeko od seba, ale brala som to ako fakt ktorý nedokážem zmeniť.
Vedela som iba jedno , s tou diaľkou som žit vedela, ale bez neho nie.
A tak ani neviem ako , prešlo pät mesiacov plných slz a smútku.
Začiatkom januára som začala plánová svoju narodeninovu oslavu , ktorá sa mala konať práve na tej chate kde to všetko začalo. Rozposlala som pozvánku tým najbližším kamarátom a nedalo mi , jednu som poslala aj jemu, môjmu bývalému. Do popisu udalosti som predsa napísala že pozvánky sú určene pre ludí ktorý sú môjmu srdcu najbližší.
Napísal mi že popremýsla nad tým ci príde. Stále lepšie ako keby hned povedal že nedojde, pomyslela som si. Dlho sme si o tej plánovanej oslave písali až kým mi sľúbil že si to doma vybaví a dojde.
Snad vám ani nemusím hovoriť aký úžasný bol ten víkend. Kamaráti , moja najväčšia láska a ja na chate nerušene bez rodičov. Po dlhom čase (po piatich mesiacoch odlúčenia od neho) som bola konečné zase šťastná. Ležala som v jeho náruči, hovoril mi ako som mu chýbala a ako strašne ma miluje - nič mi nechýbalo.
Ale ako sa hovorí všetko pekné ma svoj koniec. Hnusná nedela , pomyslela som si. Ked sme sa vo vlaku lúčili mala som slzy na krajíčku , ale sľúbili sme si že sa čoskoro stretneme. Rodičia ma odjakživa učili že čo sľúbiš musíš dodržať,a tak som mala aspoň jeden dôvod na radosť a to ten že sa lúčime iba na určití čas. To prežijem. Ale to som netušila že sa môj milovaní v priebehu dvoch dni začne ku mne správať odmerane, a na náš sľub ako keby zabudne. Nasledovali tie iste vyhovorky a "dôvody" ako vtedy v septembri ked sa so mnou rozišiel.
Vedela som že toto je definitivny koniec veľkej lásky... Milovala som ho , ale ublížil mi viac než dosť a bolo mi jasné že sa len tak ľahko nezmení- ved prečo by aj mal ? Láska hory prenáša. Áno ale tá jeho určite nie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár