Nastúpil som v Bratislave do vlaku. Spolu so mnou v kupé sedelo zopár pánov; niektorí čítali noviny, iní sa hrali na mobile, ďalší počúvali hudbu. Ja tiež – štople v ušiach a počúval som, že „jaký dobrý dramáč?!“ A potom som zistil, že to sú kolesá vlaku.
Revízor odkontroloval lístky a ja som postupne upadol do spánku a modlil sa, aby som neprespal vŕbu, pri ktorej mám vystúpiť. Spal som ovalený o tašku, čiže ak by ma niekto pri mojej hmotnosti chcel okradnúť, musel by zavolať žeriav. Alebo aspoň kladkostroj.
Keď som sa zobudil, zistil som, že moju zastávku som ani z ďaleka neprespal, nikto ma neokradol a kupé je prázdne. Nuž som chcel zistiť kde približne sme. Čakal som, či nebude nejaká zastávka, nejaké hlásenie, sprievodca, revízor, ktokoľvek. Nikto a nič. Zaspal som.
Otvorím oči. Do kupé si medzičasom prisadol mladý muž. 23 rokov. Letné oblečenie. Plný batoh. Únava na tvári. Róm.
Teda: Róm?! Ako chlapec zo skorodediny som poslúchol príkaz rodičov, aby som sa s nikým nedával do reči, a tak sme chvíľu ticho sedeli. Teda spojenie „s nikým“ malo skôr význam s Rómom. Vlak brzdí. V rozhlase sa nič neozýva. Na dverách stanice som si stihol prečítať „LEVICE.“ „Prosím ťa, aká je toto stanica,“ opýtal sa úslužne. „Myslím, že Levice,“ odpovedal som. On vyvinul iniciatívu, ja som mu ju udupal podľa zákazu mojich rodičov. Skúsil to ešte raz: „Odkiaľ cestuješ?“ „Z Bratislavy.“ A už to išlo. Začali sme sa rozprávať. Zistil som, že v smeruje do Bystrice – rovnako ako ja. Býva tam a študuje! Waw! Taký „starý“ a študuje?! Čo – tretí ročník učňovky na ôsmy pokus? Nie. Sociálnu prácu na univerzite. Okrem toho sa angažuje ako dobrovoľník v organizácii bojujúcej proti AIDS. Dvakrát do týždňa vymieňa narkomanom ihly. Pozerá 7edem s r.o. Dozvedel som sa o ňom veľa vecí. Dokonca máme veľa spoločného. To všetko dalo mojim psychickým bariéram červenú a keď sme sa lúčili, dokonca som mu podal ruku. Veľmi pozitívna skúsenosť.
Pozrite si aj ostatné diely seriálu "Mali ste už pocit, že..."
Ťuknite na Príbehy skutočné, čítajte, diskutujte a hviezdičkujte.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
janulka3112
22. 8.augusta 2008 10:12
wau! Tak tomu sa hovorí zážitok... len dúfam, že to niekam dotiahne ten mladík, som rada, že niekto preberá za svoj život ako takú inciatívu...
2
Fakt príjemný príbeh. Ja sa zvyčajne pri čítaní po chvílke nudím, ale tu som čítala zaujatá až do konca. Takže píš ďalej, vždy s radosťou počítam.
3
píšeš zvláštnym spôsobom... strašne strohým a výkladovým.
ale zážitky máš dobré. nauč sa ich nejako rozvinúť, rozpísať.
v tvojom podaní totiž znejú ako oznam "dnes ráno som bol na vécku", čo je dosť škoda, lebo by sa z nich dalo naopak spraviť niečo na hranici s thrillerom, alebo filmovou poviedkou...
ale zážitky máš dobré. nauč sa ich nejako rozvinúť, rozpísať.
v tvojom podaní totiž znejú ako oznam "dnes ráno som bol na vécku", čo je dosť škoda, lebo by sa z nich dalo naopak spraviť niečo na hranici s thrillerom, alebo filmovou poviedkou...
4
zaujímavé.. len bolo by to zaujímavejšie, keby prespíš tú svoju vŕbu len som nepochopila to na začiatku s tými sľubmi.. čo s tým mal spoločné ten článok? žeby sľuby mame, že s cudzími sa nebavíš? tak asi si ten sľub porušil
5
@4 schválne som tam dal link. Okrem self proma to mal byť odkaz, že v minulom diely som sľúbil, že sa budem venovať práve tejto príhode.
Napíš svoj komentár