Svojho času som pracoval v miestnom elektronickom médiu ako vysielací technik. Sedíte za mixpultom, púšťate pesničky, zapínate moderátorovi mikrofón, upozorňujete hosťov, aby si vypli telefón, potom nadávate keď to vo vysielaní robí „tuturu-tuturu-tú“, lebo oni si ho nevypli... Viac duševná než manuálna práca.
Raz vo sviatok keď som mal za sebou ani nie polovicu pomerne dlhej pracovnej doby prišla za mnou moderátorka, že potrebuje, aby sme vo vysielaní zavolali redaktorovi, ktorý bol vo Vysokých Tatrách. Bolo tam nejaké kultúrne podujatie. Dala mi číslo a išla späť do štúdia. Pesnička mala hrať ešte tri minúty, tak som vytočil číslo, aby som jej ho mohol prepnúť do štúdia, aby sa dohodli čo a ako. Zazvonilo to raz a potom bolo ticho. Skúsil som vytočiť ešte raz. Znova to isté. Povedal som moderátorke, že to nezvoní. Do konca pesničky minúta.
Nabehla ku mne vytočila to a po prvom zvonení, ktoré som počul aj ja mi to podala so slovami „Veď to zvoní!“ a ponáhľala sa do štúdia. „Fajn, keď si myslíš, že som kkt, tak ja ti kľudne do vysielania vytiahnem ticho, prípadne ešte lepšie by bolo aby to začalo tútkať obsadzovacím tónom,“ pomyslel som si. Samozrejme, že chlap to napriek „tichému vyzváňaniu“ zodvihol a ja som vyzeral ako...
akože neviem vytočiť telefónne číslo.
Pozrite si aj ostatné diely seriálu "Mali ste už pocit, že..."
Ťuknite na Príbehy skutočné, čítajte, diskutujte a hviezdičkujte.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár