Cudzinec
Opäť to v práci prehnala a toto bol výsledok. Prečo je len taká workoholička. Vedela, že s tým musí niečo urobiť, pretože toto bol veľmi nebezpečné. Pracuje každý deň od pol ôsmej do desiatej večer. Príde domov a o pól jedenástej. Nedokáže sa odpútať od práce. Neustále musí niečo robiť, je to zlé, veľmi zlé a ona to vedela. Blížila sa k svojej ulici. Bola to tichá štvrť s rodinnými domami. No dnes to nebolo zvyčajné ticho. Nebola si istá, ale zdalo sa jej, že niekto tu niekoho surovo bije. Odrazu ich zbadala. Dvaja chlapi, ktorí mohli mať tak cez sto kíl bili tretieho. Neuvedomovala si, čo jej hrozí okamžite skríkla: „Čo to má znamenať, okamžite prestaňte, pretože zavolám políciu! “
Tie dve gorily sa na ňu pozreli. Už, už sa na ňu jeden z chlapov chcel vrhnúť, ale napokon sa na seba obaja iba pozreli a odišli. Na zemi nechali ležať tretieho muža. Sklonila sa k nemu. Snažil sa postaviť: „Ďakujem, ste veľmi milá, nemali ste sa do toho miešať.“
„Pomôžem vám, dobre? “
Díval sa na ňu. Pripomínala mu anjela. Vzala ho k sebe domov. V kúpeľni ho usadila na okraj vane. Pravé oko mu začínalo modrieť. Díval sa na ňu: „Vzali ste k sebe cudzieho muža, nebojíte sa, že vám môžem ublížiť, “ opýtal sa prekvapene.
„V ruke držala vatu a peroxid na rany, ktoré mal na tvári. Opatrne mi priložila vatu na ranku v ľavom kútiku úst. „Prečo nič nehovoríte, “
„Ako sa voláte? “
Zasyčal od bolesti. „Prepáčte, , nechcela som.“ Až teraz sa na ňu zadívala. Až teraz si uvedomovala aký je vysoký, i keď sedel. Mal niečo cez meter deväťdesiat, hnedé vlasy ostrihané na krátko. Pôsobil ako stredoškolák. Mal nádherné zelené oči. „Poviete mi ako sa voláte? “
Musel sa usmiať, i keď mu to spôsobovalo veľké bolesti: „Som Martin, prepáčte, že som sa nepredstavil.“
„To nevadí, pridržte si to, ja viem, veľmi to štípe, ale žiaľ, inú možnosť nemáte, donesiem vám vrecko s ľadom, “ otočila sa a šla dole do kuchyne pre ľad.
Mala dlhé čierne kučeravé vlasy takmer po pás. Čierne oči žiarili, no zároveň pôsobili veľmi unavene. Určite nebola Slovenka, žiadna Slovenka predsa nemá čierne vlasy ako úhoľ, k tomu čierne oči a farba jej pleti. Jej rodičia určite neboli Slováci. Zabolelo ho v oblasti rebier. Tí dvaja mu dali poriadne zabrať a to iba preto lebo nemal pri sebe viac peňazí. Z duše neznášal násilie. Protivilo sa mu a nechápal ako môže niekto pre pár drobných druhého takmer zabiť. No musel si priznať, že na niečo tá bitka bola predsa len dobá. Nikdy by ju nestretol. Vošla do kúpeľne s vreckom ľadu v ruke. „Pridržte si na oku, dobre. Zajtra by ste pre istotu mali ísť k očnému. Len pre istotu, aby ste si boli istý, že je všetko v poriadku.“
„Nemusíte si robiť starosti, vidím naň dobre.“
„To je dobre. Viete, no... musím vám rozopnúť košeľu a musíme sa pozrieť, či nemáte nejaké ranky aj tam, musíme to ošetriť, “ povedala a trošku sa pri tom začervenala.
„Budeme si tykať, dobre, tak to bude lepšie, “ navrhol.
Usmiala sa: „Myslím, že áno. Tak sa pozrieme pod tú košeľu, dobre? “ Opatrne mu rozopínala gombík po gombíku jeho bledomodrú košeľu. Rozhalila ju. Celú hruď až dole po brucho mal posiatu modrinami. „Prepáč, ale dnes nie som vo svojej forme, “ povedal s úsmevom.
„Zajtra musíš ísť skutočne k lekárovi.“
„Možno pôjdem, ale až keď mi povieš ako sa voláš.“
„To je vydieranie, “ rozosmiala sa.
„Nie, to nie je vydieranie, musel som byť originály.“
„Originálne je už len to, že si tu v mojom dome a pritom si cudzinec.“
„Zbili ma pre pár drobných, nezaplietol som sa do ničoho, jednoducho ma zmlátili pre pár drobných. Nemám rád násilie, niekedy ľuďom skutočne nerozumiem.“
„Bude to asi tým, že dnes je človek schopný zabiť človeka pre pár drobných v peňaženke. Mimochodom, prečo ste sa nebránili? Nevyzeráte na to, že by ste toho neboli schopný.“
„Zase mi vykáš, tykaj mi, prosím.“
„Prepáč, “ usmiala sa.
„Bránil som sa, ale sama si vedela, že to boli jednoducho obrovské gorily. Boli veľmi agresívni.“
„Pravdepodobne si im nevidel do tváre, však.“
„Nie, ale podľa hlasu b som ich určite spoznal.“
„Pýtam sa iba preto lebo by si ich mohol udať na polícii, ak by si ich spoznal.“
„Neviem ako vyzerali, ale ak to urobia ešte raz, tak ich udám, len dúfam, že ich aj uvidím.“
Usmiala sa naňho a opatrne mu prešla ďalším vreckom ľadu po hrudi: „Musíme to trošku zmierniť, vyzerá to hrozne.“
„Si zdravotná sestra? “
„Nie, nie som, prečo? “
„Pretože sa ma ošetruješ ako keby si ňou bola.“
„Toto dokáže každý, to sa nemusíš učiť nikde.“
„Skutočne? “ opýtal sa so šibalským výrazom v očiach.
„Skutočne.“
„A teraz mi už konečne prezradíš ako sa voláš? “
„No vieš, to neviem, nie som si istá či si dôveryhodná osoba.“
„Pozri, sedím v tvojej kúpeľni, momentálne som bezbranný, takže skôr je ohrozený môj život ako tvoj. Ale na druhej strane vyvstáva otázka, či to nehrám. Ibaže moje modriny a rany dokazujú, že to nehrám, takže momentálne som veľmi dôveryhodná osoba.“
„Volám sa René.“
„A nie je to skôr chlapčenské meno? “
„Mojím rodičom sa veľmi páčilo. A aspoň som originálna, no nie? “ usmiala sa a v čiernych očiach jej zažiarili nezbedné iskričky.
Pozorne sa na ňu díval „Ty nie si pôvodom Slovenka.“
„Rodičia sú Španieli.“
„Nechcel som sa ťa dotknúť , len, len vyzeráš...“
„Ja jednoducho nevyzerám ako Slovenka, “ dodala potmehúdsky.
Pritlačila nechtiac trošku silnejšie na rebrách vrecúško s ľadom. „Au.“
„Myslím, že by sme mali ísť na pohotovosť.“
„Nie, vydržím do rána, skutočne, nerob si starosti.“
„No tak, hádam sa nebojíš. Iba ti urobia röntgén.“
„Dnes to jednoducho nechcem riskovať“
„Nerozumiem, “ pokrútila hlavou.“
„Nechali by si ma tam do rána a to by znamenalo, že by som ťa už možno nikdy nevidel, “ povedal to úprimne bez akýchkoľvek okľúk.
„A odkiaľ vieš, že by som si od teba nevypýtala číslo alebo aspoň nejaký kontakt? “ Čudovala sa sama sebe, že vôbec niečo také povedala, pretože ju nikdy ani len nenapadlo, aby si od nejakého muža pýtala číslo, či e-majl.
„Pretože ty už na prvý pohľad patríš k ženám, ktoré to jednoducho nerobia, i keď sa im daný muž veľmi páči.“
Pozrela sa mu priamo do očí: „Musím uznať, že si skutočný znalec. Čo by si o mne ešte povedal? “
„Si plachá a hanblivá. To čo si urobila dnes bolo inštinktívne. Prestala si uvažovať, nebrali so do úvahy následky, jednoducho si konala tak ako si to cítila. Nemáš rada nespravodlivosť. Každý človek, aj ten zlý môže byť podľa teba dobrý. Len musí nájsť niekoho, kto mu pomôže, aby v sebe to dobré objavil.“
Odstúpila od neho a prekvapene naňho pozerala: „To sa predsa nedá zistiť o človeku za tridsať minút.“
„Ale u teba áno.“ Uvedomoval si, že sa zľakla a nerozumela tomu ako jej mohol v priebehu pol hodiny povedať takéto veci. Vstal. Až teraz si uvedomovala aký je vlastne vysoký. Podišiel k nej, no ona o dva kroky ustúpila dozadu. „Nechcel som ťa vystrašiť, veľmi ma to mrzí.“
„Ja, ja len, veľmi ma to vystrašilo... Ešte, ešte nikdy...“ nedokázala povedať viac.
Položil vrecko s ľadom na umývadlo a začal si zapínať košeľu. „Veľmi som ťa vystrašil, bude lepšie ak odídem, nemôžem tu ostať. Neboj sa, ani som to nemal v úmysle.“
Nedokázala zo seba vydať ani hlások iba prikývla. Skôr ako vyšiel z kúpeľne naklonil sa a pobozkal ju na líce. „Prepáč mi to, dúfam, že sa ešte niekedy stretneme.“
Stála tam ako obarená, nedokázala mu povedať ani slovo. Bol milý, tie zelené oči si ju úplne získali. A jeho tvár s obrovským monoklom a rankami, vyzeral taký zraniteľný, ale to čo o nej povedal ju nesmierne vystrašilo. Premkol ju strach.
Vzal si bundu a ešte raz sa obzrel. Veľmi si želal, aby zišla dole a povedala mu, že nemusí nikam ísť, ale vedel, že sa niečo také nestane. Kráčal s ovisnutými plecami a sklonenou hlavou. Pomohla bez toho, aby vedela kto je. Urobil prudší pohyb a zaboleli ho rebrá. Skutočne mala pravdu, musí ísť k lekárovi. Pôvodne mal namierené domov, nerozmyslel si to a zamieril do nemocnice. Tie bolesti v oblasti hrudníka ho varovali, že niečo nie je skutočne v poriadku. V nemocnici si ho nechali na pozorovanie. Ležal na nemocničnej posteli, nemohol zaspať. Jedno si uvedomil, aj napriek tomu, čo sa mu dnes v noci stalo existujú na svete ešte stále dobrí ľudia.
***
Vonku bolo nádherne teplo. Od toho večera uplynul už mesiac. Odvtedy ho nestretla. Nebola si istá, či ho vlastne chce stretnúť. Sadla si na jednu z letných terás na námestí. Objednala si pohár minerálky a iba tak sledovala ruch mesta. V ten zvláštny večer si uvedomila, že sa musí začať venovať aj sebe. Pohltila ju práca až natoľko, že prestala žiť. Pomaly zvoľňovala tempo a teraz sa cítila úžasne. Vedela, že k dokonalému šťastiu ešte niečo potrebuje, ale povedala si, že v tom správnom čase sa to zmení. Napila sa, zatvorila oči a oprela o operadlo stoličky. Prišiel k nej na pohľad príjemný čašník: „Dáte si ešte niečo, slečna.“
Otvorila oči a usmiala sa naňho: „Doneste mi prosím ešte minerálku.“
„Samozrejme, o chvíľu to bude.“
O púť minút mala na stole sviežu minerálku. Čašník jej ju nalial do pohára: „Skutočne je to všetko, nepotrebujete ešte niečo.“
„Ste veľmi milý, ďakujem. Ak si budem chcieť niečo objednať zavolám vás.“
Čašník odišiel.. Mohla by rýchlo vypiť tento pohár minerálky a odísť, no nechcelo sa jej. Cítila sa tu príjemne.
Od toho osudového večera pracoval bez prestania, aby naňu nemusel myslieť, ale dnešný deň mu naordinoval jeho šéf povinné voľno. Keďže jeho chladnička zívala prázdnotou a potreboval dokúpiť aj iné veci šiel do mesta. Kráčal okolo terás, ktorých bolo teraz neúrekom po celej hlavnej ulici. Bolo nádherné letné počasie, spomalil krok a v tom ju zbadal. Sedela na terase priamo pred ním, mala zatvorené oči a pred sebou plný pohár minerálky. Päť minút tam iba tak stál a díval sa na ňu. Zhlboka sa nadýchol a podišiel k nej. „Máš tu jedno voľné miesto? “
Prudko otvorila oči: „Á, áno.“
Sadol si oproti nej: „Nedúfal som, že ťa ešte niekdy stretnem, “ priznal sa úprimne.
„Ani ja nie.“
„Môžeš mi odpustiť ten večer? “ opýtal sa a úprimne sa jej díval do očí.
„Ja som sa na teba predsa nehnevala, ani som...“ nedovolil jej dokončiť vetu, položil jej prst na pery.
„Vystrašil som ťa, veľmi ma to mrzí, jednoducho som ťa odhalil takú aká si bez toho, aby som ťa musel poznať mesiace alebo roky.“
„Vystrašilo ma to, ale nehnevalo som sa na teba, nemala som prečo. Rovnako ti nemám čo odpúšťať.“
„Poďme niekam prečo, “ navrhol odrazu.
„Kam chceš ísť? “
„Niekam, kde nás nik nebude rušiť a môžeme sa pozhovárať, k tebe alebo ku mne, poď.“
Vieš, ja...“ nevedela prečo, no bála sa s ním zostať úplne sama.
„Neboj sa, neublížim ti, nikdy by som to nedokázal, len sa chcem s tebou porozprávať, dobre? “ Chytil ju pri tom opatrne za ruku.
Prikývla. Zavolala čašníka a zaplatila. Keď kráčali k jeho autu odrazu povedala: „Ale môžeme ísť predtým na nákup? “
Rozosmial sa: „Ja tiež v mojej chladničke nič nemám. Urobíme si spoločný nákup, čo ty na to.“
Potrebuješ toho veľa? “ opýtala sa zvedavo.
Naštartoval auto: „Je úplne prázdna, musím ju naplniť.“
„Ja na tom nie som tak zle.“
„Ty si žena, si v týchto veciach praktickejšia ako ja.“
O necelé dve hodiny zastali pred jej domom. Pomohol jej s nákupom. „Dáš si niečo na pitie? “
„Niečo chladené.“
Prikývla a naliala aj sebe aj jemu minerálku s príchuťou pomaranča. „Chcel si sa rozprávať, tak si sadni.“
„Budeme sa rozprávať v kuchyni ako manželský pár, ktorý je už niekoľko rokov spolu a najčastejšie rieši problémy v kuchyni? “ opýtal sa potmehúdsky.
„A nie je to jedno? “ usmiala sa.
„Iba som žartoval. Od toho večera som dúfal každý deň, že ťa niekde stretnem.“
„Vieš, ja, túžila som ťa stretnúť, ale zároveň som sa toho bála.“
„Mrzí ma ten večer, nechcel som ťa vystrašiť. Keď som o teba odišiel chcel som ísť domov, ale napokon som šiel do nemocnice na pohotovosť.“
„Už si v poriadku, však? “ opýtala sa so strachom v hlase.
„Tie kopance mi dali zabrať, viem sa brániť, ale dvom chlapom, ktorí sú dvakrát taký ako ja. To jednoducho nešlo. Iba vďaka tebe som neskončil na are a žijem.“
„Nemohla som sa tváriť, že nič nepočujem a nevidím.“
„V ten večer som zistil, že ešte stále existujú aj dobrí, no najmä čistí ľudia. Ľudia s takou čistou dušou, ktorej sa nedokáže dotknúť zlo a poškvrniť ich.
„Ja mám predsa obrovskú kopu zlých vlastností. Ani si to nevieš predstaviť.“
Chytil ju za ruku: „Nik nie je dokonalý, každý z nás má aj svoje dobré, ale aj zlé vlastnosti, práve v tom je obrovské čaro. Toto je naše druhé stretnutie, ale v ten prvý večer som pochopil, že dokážeš akceptovať ľudí takých akí skutočne sú. Sú úprimná a strašne krásna. Takéto veci nikdy žene vravím, ale tebe to jednoducho povedať musím.“
„Zaskočil si ma. Vieš, vieš, ty vyzeráš ako muž, ktorý môže mať každú ženu, na ktorú si len pomyslí. Máš v sebe čaro nevinného chlapca, ale aj sebavedomého muža. No tvoje zelené oči o tebe bez okolkov povedia úplne všetko. Stačí, keď sa ti do nich žena pozrie a okamžite vie aký človek si. Nie si arogantný, práve naopak, ženy si veľmi vážiš, hoci to nedávaš najavo si nežný, citlivý a veľký romantik. Občas dostanú tvoje oči zvláštny lesk. Je to vtedy, keď sa usmievaš. Nemyslím si o tebe nič zlé, len si ma jednoducho trochu vystrašil.“ Pohladila ho po tvári. Usmial sa a dal jej do dlane bozk. Chvíľu tam iba tak sedeli a dívali sa na seba.
„Chcem o tebe vedieť všetko.“
Usmiala sa. „Nemôžem ti povedať úplne všetko, musím mať aj nejaké svoje tajomstvo, aby som bola aspoˇtrošku tajomná.“
„Dobre, tak si môžeš niečo nechaj aj pre seba.“
Strávili spolu krásny večer. Iba tak sedeli vedľa seba a smiali sa. Občas nedokázali odolať a pritúlili sa k sebe. Napokon zaspali v spoločnom objatí.
Prebrala sa o druhej ráno. Pozrela sa naňho a usmiala sa. Po dnešnom večeri sa cítili ako keby boli už roky spolu. Bolo to zvláštne. Aj on sa prebudil. Usmial sa. „Nepošleš ma preč, však, “
Prešla mu prstom po nose: „Nie, ostaneš tu, ale nemôžeš spať tu. Usteliem ti posteľ v hosťovskej izbe, dobre.“
„To nie je dobrý nápad. Mne sa takto spalo veľmi dobre.“
„To je možné, ale dobrá posteľ je dobrá posteľ, “ vstala.
Rád by namietal, pretože s ňou sa cítil dobre kdekoľvek. Aj keby mali spať na holej zemi v prázdnom byte, nevadilo by mu to. Vstal a šiel za ňou. Páčilo sa mu, že bývala v dome, ktorý niesol jej pečať. Aj ta najmenšia drobnosť nachádzajúca sa v ňom ju vysťahovala a iba potvrdzovala, že je skutočnou majiteľkou domu. Vošli do hosťovskej izby na poschodí. Bolo útulná. Ustlala mu posteľ. V skrini je aj čisté pyžamo, malo by ti byť dobré.“
Podišiel k nej a objal ju. „Nechoď preč, “ pošepol jej do vlasov.
„To nie je dobrý nápad.“
„Ale áno, je, je to ten najkrajší nápad, aký som dnes mal.“
Pohladila ho po tvári: „Ty si taká malá potvorka, vieš o tom.“
„Áno som, pretože chcem byť s tebou.“
Obimali sa. „Je neskoro, musíme ísť spať. Dobrú noc, dúfam, že sa ti bude u mňa spať veľmi dobre.“
Pobozkala ho na líce a odišla preč. Okamžite šiel k dverám a pozeral sa, kde má spálňu. Boli tu iba dve izby a on presne vedel, kde spí. Cítil sa ako bupertiak, že utekal k dverám, aby vedel, kde má spálňu, i keď to bolo zjavné. Zatvoril dvere. Otvoril skriňu a vybral mužské saténové pyžamo.
Ľahla si a okamžite zaspala. No on nedokázal odolať a potechu vošiel k nej. Opatrne si ľahol vedľa nej tak, aby ju nezobudil a objal ju. Uvedomoval si, že ráno jej to bude musieť vysvetliť, ale to bude až ráno. Teraz je tu vedľa nej, obima ju a je nesmierne šťastný. Taký pocit šťastia nezažil už veľmi, veľmi dlho. Chýbal mu niekto, komu by mohol dať všetku lásku a nehu, ktorú cíti. Otočila sa v jeho náručí tvárou k nemu a otvorila oči: „Vedela som, že nedokážeš odolať.“
„Nepošli ma preč, dovoľ mi ostať.“
Prešla mu prostom po nose a perách „Neboj sa, nepošlem ťa preč, “ pritúlila sa k nemu a zatvorila oči. Po chvíli zaspala.
Ešte viac si ju k sebe privinul. Vdychoval jej vôňu. Zatvoril oči. Presne tak si to vždy predstavoval, aby si mohol niekoho pritúliť k sebe bez toho, aby mohol uvažovať, či je to v tejto chvíli správne alebo nie. Bola úprimná a nežná. Cítil to od prvého večera. A práve to ho na nej tak veľmi fascinovalo. Cítil sa s ňou krásne. Bol uvoľnený a nemusel premýšľať či robí niečo zle alebo dobre. Ešte raz vdýchol jej vôňu a zaspal.
Zobudila sa o pól piatej ráno. Bolo to spať v jeho náručí, cítilo to od prvého večera. Opatrne ho pohladila, aby sa nezobudil. Sledovala ako sa rozvidnieva. Bolo to nádherné ležať v jeho náručí a sledovať ako prichádza nový deň. Pozrela sa na jeho spiacu tvár. Mal nádherný detský a nevinný výraz. Dala mu nežný bozk na špičku nosa. Otvoril oči. „Nechcela som ťa zobudiť.“
„Nezobudila si ma, zobudil som sa sám, “ usmial sa a pobozkal ju.
„Mmm, takto chceš začínať rána.“
„Presne takto, “ povedal a bozkával ju.
„Si si istý, že je to dobrý nápad? “, opýtala sa ho medzi bozkami.
Neodpovedal iba ju ďalej bozkával a jeho bozky postupne naberali na intenzite a na vášnivosti.
***
Občas pracovala v obývačke. Bolo jedenásť hodín večer. Nevládala ísť do postele, a tak sa schúlila do kresla. Po piatich minútach zaspala. Nevedela ako dlho tam spala, no prebudila sa na jeho bozk. Otvorila oči. „Koľko je hodín? “
„Pól druhej ráno.“
Nadvihla sa a vážne sa naňho pozrela. „Akoto, že si tu, mal si byť predsa preč.“
Usmial sa: „Vadí ti, že som tu, mám odísť? “
„Nie, nie, len ma to prekvapuje. Mal si byť predsa vo Viedni.“
„Nepovažoval som za potrebné zostať tam do dnešného rána. Uzatvoril som obchod a vrátil som sa, ale ak chceš, tak pôjdem preč.“
Pohladila ho po líci. „Nie, nechcem, aby si odišiel, veď to veľmi dobre vieš.“
„Tak poď, odnesiem ťa do postele.“
Keď si líhali do postele mala taký zvláštny pocit. Niečo sa jej nepáčilo. Nevedela čo to presne je, ale cítila, že dnes sa stalo niečo, čo po takom dlhom čase ich krásny vzťah zmení. Pritúlili sa k sebe. Obaja sa cítili tak, ako keby bola táto noc ich poslednou.
Otvorila oči, bolo sedem hodín ráno. Vždy sa budila v jeho náručí, no dnes to bolo iné a ona vedela, že ten zlý pocit, ktorý mala, keď zaspávala bol správny. Vedela to, táto noc bola ich posledná. Vstala a šla ho hľadať. V dome bolo až príliš veľké ticho. Obávala sa, že odišiel skôr ako vstala. Vošla do kuchyne. Stál pri okne a díval sa von. Všimla si jeho vážny a zároveň zamyslený pohľad. Podišla k nemu. „Dobré ráno.“
Otočil sa k nej : „Už si hore, prečo ešte nespíš.“
Postavila sa vedľa neho: „Nemôžem.“
„Ani ja som nemohol spať.“
„Stalo sa ti niečo včera? Ale prosím ťa buď úprimný, dobre? “
„Je to trochu zložitejšie.“
Sadla si na kuchynskú stoličku. „Môžeš mi o tom povedať? “
„Mal by som ti to povedať, “ povedal a otočil sa k nej.
„A nechceš nemusíš, nebudem ťa nútiť, vieš, že to neurobím.“
„Pustila by si ma bez toho, aby si poznala dôvod? “ kľakol si pred ňu.
Chytila mu tvár do dlaní: „Áno, pretože viem, že by si mi to neurobil pre chvíľkový popud. Už ťa veľmi dobre poznám. Viem aký si. Odpúšťam ti všetko, čo sa stalo, dobre? Ak musíš odísť, tak choď.“
Vstal a zodvihol ju zo stoličky, aby ju silno objal. „Predtým ako som ťa stretol v te osudný večer urobil som chybu. Vieš, kráska, človek občas robí chyby, ktoré už nikdy nemôže vrátiť späť. Hoci by ich veľmi chcel zmazať, nedá sa to. Musí za ne platiť. Platba za ne je niekedy veľmi vysoká, ale ak je ten človek správny a vie, čo musí urobiť, tak to urobí.“
„Ja viem. Ak sa čokoľvek stane, vždy sa môžeš na mňa obrátiť s prosbou o pomoc, dobre? Nemám ti čo vyčítať, nebudem sa ani vypytovať, čo sa stalo. Možno to tuším, ale nechám to celé na tebe, dobre? “
„Stále ma prekvapuješ, pretože iná by nepovedala ani jedno zo slov, ktoré si mi práve povedala ty.“
Objala ho naposledy tak silno ako len vládala: „Len nezaplať za svoju chybu príliš vysokú daň, dobre.“
Ešte pred žiadnou ženou mu nikdy nevyšla slza, ale teraz nedokázal tie dve utajiť. Nepovedal nič. Ešte raz ju naposledy silno objal. Zo stoličky vzal bundu, ešte raz sa na ňu pozrel a odišiel. Až teraz si uvedomila, že si pri dverách všimla cestovnú tašku. Mali pre seba presne vyhradený čas a ten, žiaľ, skončil. Hoci poznala jeho meno aj jeho dušu a srdce zostal pre ňu navždy cudzincom, ktorý sa v jej živote zdržal iba na krátky prchavý okamih.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak ty si autorom tejto lahôdky?
Ak áno, tak pochváliť sa svojím menom v prvom riadku blogu je veľmi trápne. Aspoň som si už stihol spraviť psychologický obraz o tebe.