Stál pred dverami jej bytu. V rukách držal nádhernú kiticu ružových ruží a obrovskú bonboniéru v tvare srdca. Bol nervózny. Nikdy nebol taký nervózny. Žiadna žena ho nikdy tak nevytáčala ako práve ona. Bolo to také vzrušujúce.
Zazvonil. Pozrela sa cez priezor a otvorila mu. Bol krásny. A až hriešne sexi. Na sebe mal čierne džínsy, biele tričku na vrchu džínsovú košeľu, na ktorej boli prvé dva gombíky rozopnuté, aby mu bolo vidno tričko. Cez ruku mal prevesený džínový mužský krátky kabátik. Jednoducho bol na zjedenie.
„Ale, ale pozrime sa kto prišiel."
„Pozrime sa, kto mi prišiel otvoriť." Povedal pre zmenu on. Obaja sa začali smiať. Zavládla krásna atmosféra. Pozvala ho ďalej, ruže mu pochválila a dala do vázy. Usadila ho do obývačky a doniesla okrem džúsu aj nejaké dobrôtky. Cítil sa trošku zvláštne. V žalúdku mal šteklenie až mu bolo do smiechu. Všimla si jeho úsmev a preto sa ho opýtala:
„Prečo sa smeješ, hm?"
„Cítim sa zvláštne. Nikdy som sa takto necítil. Teraz je to po prvý krát. Mám také šteklenie v žalúdku až mi je s toho smiešne, asi tak."
„Si zlatý, vieš o tom."
„Chcem niečo vedieť, ale ak nechceš, tak mi nemusíš odpovedať."
„Tak sa pýtaj, čo chceš vedieť?"
„Nebavili sme sa o človeku, s ktorým čakáš dieťa."
„Nerada o tom hovorím."
„Nebudem sa viac pýtať."
„Raz ti všetko poviem, len mi daj šancu a hlavne čas, dobre?"
„Dám ti času koľko budeš potrebovať. Nemusíš mi povedať nič, čo sama nechceš."
Chytil ju za ruku zdvihol a vtisol jej do dlane krásny nežný bozk. Bolo to sladké. Chutila presne tak saladko, ako si predstavoval. Mala takú krásnu jemnú a sladkú pokožku. Mohol ju porovnať chuťou mandlí, jemnosť z najjemnejším zamatom. Dialo sa s ním to, čo nechcel, aby sa stalo.
„Poďme sa prejsť." Navrhla.
Obliekli sa a šli vonku. Vonku krásne svietilo aprílové slniečko. Prechádzali sa po meste a Rastík sa rozrozprával.
„Vo vlaku si sa ma opýtala kto vlastne som. Začnem pekne od začiatku. Narodil som sa a vyrástol v Gelnici. Chodil som tam do základnej školy, rovnako na strednú. Chodil som na gymnázium. Na učenie som sa nikdy nesťažoval, celkom ma bavilo. Od malička som veľmi rád kreslil a fascinovala ma fotografia ako taká. Na strednej škole som sa tomu začal viac venovať. Fotil som ako blázon. Hoci aj spolužiakov v triede. Možno by si čakala, že logicky pôjdem študovať umeleckú fotografiu, ale ja som sa rozhodol pre jazyky. Vyštudoval som tlmočníctvo. Angličtinu a Nemčinu. Jazyky ma bavili. A na moje veľké prekvapenie mi to na vysokej šlo veľmi dobre. Sám som bol viac ako šokovaný. V treťom ročníku som sa stretol zo známym Talianskym fotografom Brunom Belardim. Ukázal som mu svoje práce a ona bol ohromený. Okamžite som sa dostal medzi hviezdy. Moja fotografia má dnes cenu cez pedesiat miliónov Eur. Cestujem hore dole po svete. To je čo sa týka môjho profesionálneho života. A súkromie? Žiadna sláva. Som rozvedený. Moja manželka bola očarujúca blondínka. Každý muž by za ňu dal hoci aj vlastný život. Spočiatku sme si rozumeli nesmierne dobre. Robila modelku. Neskôr to začalo medi nami škrípať. Rozviedli sme sa. Má zaujímavé meno. Volá sa Sejla. To meno a jej celkový zjav ma k nej priťahovali ako magnet. Po rozvode prestala robiť modelku. Odišla do Prahy. Chvíľu robila sekretárku v jednej firme. A teraz rozbehla zvláštnu agentúru.“
„Prečo zvláštnu?“ Bola zvedavá.
„Pretože v nej niesu modelky, ktoré sú vysoké aspoň sto sedemdesiat centimetrov, ale nižšie. Uplatnia sa tam všetky dievčatá, ktoré su naozaj krásne, ale nemajú potrebnú výšku. Osobne si myslím, že je to dobrá myšlienka. Sú ženy, ktoré niesu vysoké a predsa majú šarm a krásu, ktorá často krát presahuje krásu modeliek, ktoré su pomerne vysoké. To je môj život. Nepotrpím si na veľký luxus. Ten k životu nepotrebujem. Som skromný, nerád sa chválim. Som jednoducho taký, aký som.“
„Veľmi ma to teší. A teraz o inom. Čo iné ženy v tvojom živote. Myslím teda, či práve teraz niekde nezúri nejaká krásavica, že niesi pri nej, ale tu.“
Usmial sa na ňu. „Nie je žiadna taká.“
„Vieš, nerada by som mala problémy s nejakou žiarlivou ženou.“
„Nemusíš sa báť. Momentálne mi žiadna nechýba.“ Zaklamal. Pozrel jej priamo do očí. V jeho očiach čítala, ako v knihe. Začal byť veľmi nepokojný.
„Stalo sa ti niečo?"
„Nie, ale nikdy som neklamal a nemienim ani teraz."
Bola veľmi prekvapená. Stáli pred cukrárňou. Chcela, aby sa upokojil a bol opäť taký pokojný ako predtým.
„V tejto cukrárni pracuje jedna moja kamarátka. Pečú tu fantastické koláčiky, poď dáme si."
Povedala chytila ho za ruku a zatiahla ho dnu. Nepovedal jej nič. S ňou by šiel aj na kraj sveta. Sadli si k jednému stolu oproti sebe. Prišiel mladý čašník.
„Dobrý deň, čo vám ponúknem?" Opýtal sa zdvorilo. Alex ho z videnia poznala. Bol to Vanesin bývali spolužiak.
„Čo ti teda dáme?"
Opýtala sa ho pre zmenu ona.
„Neviem, ale niečo čo dobre padne. Nemusí to byť veľmi sladké. Presladené veci nemám rád." Povedal.
„Dobre, dáme si teda iba horúcu čokoládu." Povedala. Mladý čašník im doniesol o desať minút horúcu čokoládu.
„Prečo si vybrala práve horúcu čokoládu?"
„Vieš, tehotné ženy majú všelijaké chúťky."
„Možno bude znieť moja otázka dosť hlúpo, ale zaujímalo by ma, či sa naozaj striedajú tie chute a je žena schopná jesť naraz sladké, kyslé aj slané."
„Nie je to hlúpa otázka. Je to prirodzené. S lekárskeho hľadiska ti odpovedať nebudem. Záleží to od každej ženy. Niektoré ženy priberú oveľa viac. Iné nepriberú takmer nič. Niektoré potrebujú naozaj jesť spolu aj sladké, aj kyslé, iné nie. Nie každá žena je rovnaká. Tak ako vy chlapi sa v niektorých veciach odlišujete. Asi tak."
„Vyčerpávajúca odpoveď, naozaj."
„Tvoja bývala manželka nechcela deti?"
„Chcela sa venovať niečomu inému. Robila sekretárku, modelku a teraz má agentúru, ako som ti už povedal. Rozprávali sme sa o tom, ale nikdy to nemalo žiadny zmysel. Ona ich vtedy nechcela. Neviem, možno teraz už nejaké deti má."
„Ako si sa dozvedel o tom, čo teraz robí."
„O slávnej modelke sa vie. Pohybuje sa vo svetovom biznise, tak sa ani nečuduj."
„Fotil si ju niekedy?"
„Pýtaš sa to preto, lebo robím umeleckú fotografiu?"
„Len tak ma to zaujíma. Ale ak nechceš nemusíš mi to povedať. Nebude sa viac pýtať na tvoje súkromie."
„Môj život nie je tajný, veď som ti to pred pár minútami povedal. Nie , nikdy som ju nefotil. Ona sa podľa mňa na umeleckú fotografiu nehodila. Jasné, dajú sa robiť všelijaké, ale ja fotím zvieratá, abstraktné veci, iba okoloidúcich náhodných ľudí. . ."
„A čo niečo trošku hriešnejšie." Opýtala sa šibalsky.
„Viem na čo narážaš, ale ja akty nefotím. Ľudské telo má svoju krásu, ale to ma nebaví. Ja som skôr za veľkú abstrakciu. Dá sa fotiť všeličo."
„Si umelec od kosti?"
„Myslíš, či som mal umelecké sklony od malička?"
„Niečo také."
„Ako osem ročný som dostal prvý foťák. Behom roka som sa prepracoval až k ťažkým profesionálnym fotoaparátom. Začínal som doma a pokračoval v škole. Raz som urobil fotoreportáž o našej škole do magazínu Ivy."
„Počkaj, nebola to tá fotoreportáž, ktorá vyšla pred dvoma dňami ako spomienka na staré časy?"
„Presne tá."
„Ty si tuším až neskonale ideálny muž." Skonštatovala vecne. Zasmial sa.
„Nie, niesom. Mám toľko chýb, som veľký nervák. . ."
Usmiala sa a povedala: „Tomu mám naozaj veriť?"
„Prečo sa potom somnou moja manželka rozviedla?" Opýtal sa pre zmenu vecne teraz on.
„Neviem."
„Ale nie. Bolo tam toho dosť veľa ale to je už teraz pasé. Nezáleží na tom, čo bolo, ale na tom, čo bude."
„Povedal básnik."
„Neviem či sa mi to iba zdá, ale asi to s tebou bude naozaj tak, že máš vždy posledné slovo."
„Je to tak. Nie vždy. Väčšinou je v tomto smere majster moja mladšia sestra."
„Takže naša doktorka má aj sestru."
„Áno, volá sa Vanesa. Je to taký malý poplach. Chodí na vysokú do Prahy. Darí sa jej tam. Je veľmi zlatá. Mám ju rada. Keď sme boli mladšie nemali sme sa veľmi rady. Ona mohla takmer všetko a na mňa bola mama oveľa prísnejšia. Postupne sa to zmenilo. A to ma teší. Je to moja najlepšia priateľka."
„Zaujímavé. Moja najlepšia priateľka, ktorú som kedy doteraz mal bola je sestra."
„Ako sa zdá, máme toho dosť spoločného."
„To máme, ale mohli by sme už odtiaľto ísť preč."
„Pozrime sa, jemu sa tu nepáči."
„To som nepovedal, ibaže čokoládu už dávno nemáme. Vonku sa začína zmrákať. Vyzerá to na poriadny dážď a ja nechcem, aby si zmokla."
„Pekné od teba."
Povedala mu, keď vstal od stola a on jej pomáhal obliecť si kabátik. Vyšli vonku. Spustil sa vietor a preto sa ponáhľali obaja domov. Piatok ubehol a dva dni s ním tiež. V nedeľu večer odišiel.
Všetko šlo akosi prirýchlo. Bola ho neraz pozrieť, ale teraz bola najradšej doma. Spoznala jeho rodičov, jeho sestry. Boli to všetko milí ľudia. Vycítila, že k nej cíti niečo viac ako by si želala. Nepovedala mu to. Vlastne nepovedala nikomu nič. Nechala si to sama pre seba. V Auguste iba tak sedela pred panelákom na lavičke. Zatvorila oči. Bola to tá istá lavička, na ktorej sedela spolu s Michalom. Práve na tejto lavičke sa po prvý krát pobozkali. Opäť prežívala tu chvíľu. Videla ho, ako k nej kráča. . . Nikdy ho nedostane z hlavy von. Keby bol iba v jej hlave. Horšie je, že sa dostal hlboko do jej srdca. Odrazu dostala do brucha silné kŕče. Okolo šiel práve syn ich veľmi dobrej susedky. Chlapec mal iba sedemnásť rokov. Nestratil hlavu a utekal zavolať svoju mamu. Suseda zbehla dole a prišla jej pomôcť. Alex mala také bolesti, že nemohla ani vstať. Chlapec zavolal sanitku a šla do nemocnice.
JEDENÁSTA KAPITOLA
Ležala v nemocničnej posteli. Cítila sa zvláštne. Prvá jej myšlienka patrila dieťaťu. Na chvíľu ju premkol strach, že oň prišla. Do izby práve vošiel primár oddelenia.
„Ako sa cítite Alexandra?"
Chcela sa prudko posadiť, ale bolesť ju prinútila, aby si ľahla. Bola taká prudká, cítila ju niekde hlboko v hlave. Musela to vedieť, potrebovala to vedieť. Bála sa toho najhoršieho.
„Povedzte mi iba jednu vec. . ."
Nedovolil jej pokračovať a povedal to za ňu. Rozumel tomu, čo prežíva a aj tomu, ako sa cíti. Zažil to veľa krát. Ten pohľad plný úzkosti, v ktorom videl jedinú, otázku.
„Nebojte sa, vaše maličké je v poriadku. Narodí sa presne na čas. Len nás trošku prehnalo. Malo chuť rozmyslieť si to, ale nepodarilo sa mu nič." Povedal žartovne.
„To som rada, ja som dostala strach, že nie je niečo v poriadku. Na prehliadkach ste nič také nenaznačili."
„Nemusíte sa báť, občas sa to niekedy stane."
„Sme teda obaja v poriadku." Bola vecná.
„Na dnešnú noc si vás tu necháme a ráno vás pustíme domov. Ak však niečo neobjavíme, ale pochybujem. Obaja ste v poriadku. Ako som povedal. Chcelo sa pozrieť na tento svet trošku skôr, našťastie si to rozmyslelo."
Odišiel a zostala sama. Dala si ruku na brucho. Odkedy vedela, že je tehotná rozprávala s malým. Nevedela a ani nechcela vedieť čo to bude. Bolo jej to jedno. Podstatné je, aby bolo zdravé. Práve sa s maličkým chcela porozprávať, keď jej niekto zaklopal na dvere. Tušila kto to bude bolo to naozaj tak.
„Ďalej."
Dvere sa otvorili a dnu vošiel Rastík. Bol bledý a na tvári sa mu zračil strach. Modré oči mali takú sítu farbu, akú u neho ešte nikdy nevidela. Prisadol si k nej na posteľ.
„Ahoj doktorka."
„Nazdar modroočko." Pozdravila ho.
„Volala mi tvoja mama. Je vonku na chodbe. Poriadne si nás vystrašila."
„To nie ja, ale to malé."
„Tak obaja, no."
„Si zlatý, povedala som ti to už niekedy?"
„Nepovedala až teraz, ale chcem sa ťa niečo opýtať."
„Chceš už konečne vedieť od koho je to maličké, mám pravdu?"
Nepovedal nič iba nemo prikývol. Nepovedala nič. Chvíľu bolo v izbe hrobové ticho. Napokon sa nadýchla a pov edala.
„Dnes ti to nepoviem, ale viem, že nastal čas, aby si to vedel. Povedala som ti, že ti to raz poviem a nastal ten čas. Dnes nie, som nesmierne unavená, ale dozvieš sa všetko v čas. Rodičia s Rastíkom odišli okolo pol deviatej Návšteva je povolená iba do šiestej, ale ona bola výnimka.
V izbe bolo ticho. Vychutnávala si ho. Opäť si položila jemne ruku na bruchu.
„Moje malé drobné, ako sa mi máš. Dnes si ma poriadne vystrašilo. Dostala som strach, že o teba prídem. Si môj pokladík, vieš o tom? Nie určite nevieš, ale až sa narodíš určite ti to poviem. Je mi jedno čo budeš. Musíš mi byť zdravunké. Budeš mojím miláčikom a veľkou láskou. Budeme sa spolu hrať, maznať sa. Užijeme si veľmi veľ zábavy. Budeme sa spolu učiť čítať, písať, budem ťa učiť básničky, budeme si spolu spievať. . . Bude nám krásne. Už aby si sa mi narodilo. "
Uzavrela svoj monológ s neradením dieťaťom. Stále sa s ním rozprávala. Nebola ešte rozhodnutá aké meno dá dievčatku a aké chlapčekovi. Nechávala to celé na náhodu. Predtým ako zaspala si povedala, že nastal čas, aby povedala rodičom s kým vlastne čaká malé. S touto myšlienkou aj zaspala. Ráno šla domov. Vanesa už bola doma. Veľmi sa o svoju sestru bála. Tešila sa na jej bábo. Konečne bude teta, veď aj bolo na čase.
„Konečne si doma."
„Aj ty si sa bála?"
Opýtala sa žartovne. Videla na svojej sestre, že má slzičky na krajíčku.
„Ani si nevieš predstaviť. Nemohla som za tebou prísť, pretože keby som prišla určite by som veľmi plakala. A to by nebolo dobré."
Začala Vanesa vzlykať. Alex ju pochopila. Tuho objala a pritisla si k sebe sestru.
„Neboj sa sestrička moja, ty vari nevieš, že zlá zelina nikdy nevyhynie?"
Opýtala sa žartovne. Nechcela, aby sa trápila. Chcela, aby to bola zase stará Vanesa.
Po pol hodinke, ktorú strávila s Vanesou jej povedala, aby zavolala mamu.
Vanesa poslušne splnila jej príkaz. Nepýtala sa na nič. Mama vošla do ich izby a sadla si k nej. Nečakala kým sa niečo mama opýta, jednoducho chcela, aby to už konečne vedeli.
„Musím ti niečo povedať, mal by tu byť vlastne a otec."
Povedala odrazu a mama vstala a zavolala nie len otca, ale aj Vanesu. Všetci traja si sadli a pozorne počúvali, čo im chce povedať.
„Nastal čas, aby som vám povedala niečo, čo som vám nechcela povedať. A keby sa nestalo, čo sa stalo, tak by som vám to ani nepovedala. Ale nebudem tárať hlúposti a poviem vám pravdu. Viac ako pred rokom mal Michal aj s manželkou nehodu. doviezli ho na našu kliniku. Manželku sme nezachránili a bohužiaľ ani jeho dievčatko. Pridelili mi jeho prípad. Bol to môj prvý veľký prípad. Bála som sa. Napokon sa mi to podarilo a postavila som ho na nohy. Trvala to pol roka. Boli to dni hádok a nervozity. Napokon to vzdal a bolo to. A potom zmizol na pár mesiacov preč. A odrazu sa v Decembri objavil. Po pár dňoch sa to všetko medzi nami začalo diať a skončilo to tak, ako to skončilo. To dieťa je od Michala. Ak neviete o akom Michalovi hovorím, tak ja vám ho priblížim."
„Nemusíš pokračovať. Veľmi dobre viem na koho myslíš. Vie vôbec, že čakáš jeho dieťa?"
Opýtala sa priamo mama.
„Nie, nevie a ani mu to nepoviem."
Vanesa od prekvapenia otvorila ústa. Okamžite vyskočil na rovné nohy.
„Žartuješ, však? Ty predsa nemôžeš . . . Mišo a ty. A ako to, že nie ste spolu. Čo sa tu vlastne deje,"
„Odišiel do Prahy a viac sa nevrátil. Nezavolal ani nič podobné."
Otec nepovedal nič. Iba podišiel k dcére a tuho ju objal. Nemuseli si nič hovoriť. Odkedy si pämetala vždy mali k sebe nesmierne blízko. S otcom sa nikdy ako puberťáčka nehádala. Nikdy ju nesklamal. Bol rád, že mu povedala kto je otec jej dieťa, ale miloval svoju dcéru. Nemal jej čo vyčítať.
Pomaly si s Rastíkom sadli v parčíku pred bytovkou. Doznieval obom na perách smiech a prišiel čas povedať mu to, na čo sa už dlho vypytoval.
„Sľúbila som ti, že ti raz všetko poviem. A teraz svoj sľub plním. Neprerušuj ma a nechaj ma rozprávať."
„Sľubujem, že ti ani raz neskočím do reči." Povedal ona začala.
„Volá sa Michal. Zbláznila som sa do ňho ako štrnásť ročné dieťa. On mal vtedy už dvadsať štyri. Postupom času ma to nejako prešlo. Chodila som s nejakými chalanmi, ale to bolo iba také decke poblúznenie. Vždy som si myslela, že táto láska je už naozaj pravá, ale je iba samozrejme, že to tak nebolo. Skončila so strednú školu, dostala sa na vysokú stala sa tým, čím som dnes. Nikdy sa medzi nami nič nestalo. Bola som iba dieťa. A predsa dozrel čas a boli sme spolu. Pracovala som už tretí rok na klinike a dostala práve jeho ako prípad. Manželku ani dievčatko sme nezachránili. On prežil. Postavila som ho na nohy. Bolo to pre mňa nesmierne ťažké starať sa o ňho. Neraz sme sedeli v jeho izbe a prerozprávali celú noc. Postupne som zisťovala, že som do ňho zamilovanejšia ako predtým. Mala som s toho strach, no zároveň ma to nesmierne tešilo. Dostala som ho s toho. Odišiel a ja som mala pocit, že ho už nikdy neuvidím. Bolo to zvláštne. Cítila som, ako keby som stratila jednu časť zo seba. Napokon prišiel. Boli sme spolu. Iba pár dní, ale znamenalo to pre mňa veľa. Odišiel a ja som zistila, že čakám bábo. Netuším, čo sa vlastne stalo. A v tej chvíli, keď som si myslela, že už nikdy nikoho nestretnem som stretla teba. Nedávam ti žiadne falošné nádeje. Neberiem ťa ako milenca, či niečo podobné, beriem ťa ako skutočného a jediného môjho najlepšieho priateľa. Môžem ti dôverovať."
Nedokázal na to všetko povedať nič. Rátal s tým, že ten niekto existuje, ale teraz pochopil, stále ho miluje. Berie ho ako skutočného priateľa. Bol naivný, veľmi dobre si to uvedomoval, ale teraz ho potrebovala. Rovnako ako on potreboval ju. Stisol jej ruku a povedal:
„Chcel som byť niečo viac. Ibaže to tak nikdy nebude, no budem veriť a dúfať. Som naivný, ja si to v plnej miere uvedomujem. Teraz chcem stáť pri tebe ako tvoj priateľ. Chcem stáť pri tebe v každej situácii, chcem ti pomáhať, chcem s tebou prežívať všetky pekné chvíle. Len mi dovoľ byť aj naďalej tvojím jediným a najlepším priateľom."
Nepovedala nič. Bola rada, že to nakoniec dopadlo tak , ako dopadlo.
Sedeli na lavičke dosť dlho a rozprávali sa. Občas boli ticho a vychutnávali ticho, ktoré vládlo na vôkol. Do konca prázdnin chýbali ešte dva týždne. Decká boli doslova šialené po tom, aby vypadli s domu. Dnes to bolo vínimočne ináč. Všade vládlo ticho. Nebolo sa čomu čudovať. V meste mala koncert známa slovenská speváčka Liola. Exotické meno potvrdzoval exotický výzor. Bola na poli beloška na poli černoška. Hodilo sa im obom to božské ticho. O dva dni mala chuť ísť sa prejsť. V tomto stave si to nemohla dovoliť, čo ju privádzalo do stavu zúrivosti. neznášala, keď nemohla robiť, čo chcela. Mala chuť prechádzať sa koľko jej to sily dovolia, chcela už ísť na kliniku. Nič s toho nemohla. Preto dostala nápad. Prečítala už tak kopu kníh, že na ich čítanie nemala náladu. Dostala fantastický nápad. Pustila sa do písania. Nenapísala klasický román, ale rozhodla sa napísať príbehy pre deti. Boli to príhody psíka Koka. Nikdy nebola spisovateľský typ, ale tehotenstvo z nej urobilo hotovú spisovateľskú dušu. Mala s toho radosť. Šlo jej to výnimočne rýchlo. Doslova sa do písania zažrala. Robila to iba z dlhej chvíle. Nemala v úmysle niečo s tým urobiť. Príbehy si nechá a bude ich čítať svojmu malému dieťaťu. Už sa naň nesmierne tešila. Práve, keď písala tretiu kapitolu dostala balík. Poslali jej z kliniky korešpondenciu. Gabika jej sľúbila, že bude raz do mesiaca všetku poštu posielať k nej domov. Nestalo sa tak. Určite nemala čas, a tak jej poštu poslala až teraz. Bolo toho poriadne veľa. Nechala písanie písaním a začala čítať listy. Ako vždy prevládali listy od deckých pacientov. Bol tam jeden, ktorý ju celkom dobre pobavil. Bol od pacienta, ktorého operovala ako predposledného. Bol to chlapec, ktorý mal asi, tak devätnásť rokov. V liste jej napísal milú, pre ňho dôležitú vec, pre ňu nie.
„Si skvelá doktorka. Mám iba devätnásť rokov, ale viem, že si ešte stále slobodná. Mohli by sme to teda spolu skúsiť. Ja som sa už toľko krát sklamal. Zo staršími si aj tak rozumiem lepšie.
Nie, teraz to myslím úplne vážne. Páčiš sa mi. Zamiloval som sa do Teba na prvý pohľad. Len mi prosím nenapíš, že som ešte primladý. To neznášam. Na niečo také som vyslovene alergický. Viem, som možno naivné decko, Bože, čo to trepem. Neznášam, keď mi to niekto povie a teraz tu píšem tieto hlúposti. Budem radšej končiť, pretože naozaj píšem iba samé hlúposti.
Páni musím byť asi šialenec, keď som napísal niečo také.
Maj sa krásne doktorka."
S vrúcnym pozdravom
navždy Tvoj
Lukáš
Musela sa smiať. Našla ešte kopu listov, ktoré ju nesmierne potešili. Ako posledný vylovila list v krásnej modrej obálke. Obálka bola vypísaná krásnym písmom. Nebola na nej žiadna známka ba ani pečiatka. Vzala ho opatrne do ruky. Bolo jej ľúto otvoriť tú obálku. Bola naozaj krásna. Vzala listový nôž a opatrne ju otvorila. List bol napísaní na jemnom modrom papieri. Písmo jej nič nehovorilo a tak sa pustila do čítania.
Milá Alexandra,
nedali ste o sebe nič vedieť a preto Vám píšem. Určite si spomínate, že pri našom poslednom telefonickom rozhovore ste mi sľúbili, že ak bude mať niečo nové zavoláte mi. Doteraz ste tak neurobili. Mám pár noviniek. Nebudem Vám písať oficiálny list, pretože by to nemalo zmysel a ani by to nesplnilo svoj účel. Určite už viete, kto Vám píše. Aspoň sa na tomto liste zasmejete. Nič iné ani nemôžete robiť. Pamätáte sa, raz som Vám pomohol vstať zo zeme vo vašej pracovni. Vtedy ste ma klamali. Mysleli ste si, že na to, čo sa tam v skutočnosti stalo nikdy neprídem, ale teraz už viem čo sa stalo. Nebojte sa, kolega má svoju prácu, ale dal som mu podmienku. Ak ma sklame je mi ľúto, ale neskončí sa to preňho veľmi dobre. Mali ste mi to povedať, mal by som potrestať aj Vás, ale po prvé to nie je fyzicky možné a po druhé ani to nie je potrebné. Aspoň zatiaľ, no musíte mi sľúbiť, že sa klamanie z vašej strany už nikdy nebude opakovať. Môj vnuk ide od sebtembra na vysokú školu. Som na toho chlapca veľmi hrdý. Snaží sa. Predstavte si, dal sa na medicínu. Vravel som mu, aby sa vzdal takého bláznovstva, ale on mal na to svoj názor. Určite som Vám neraz naznačil, že to budete práve vy kto po mne preberie túto kliniku. Ak raz bude dobrý a bude praxovať na vašom oddelení, alebo na tejto klinike prímite ho. Neuľahčite mu to, ale on určite v tej vašej skúške obstojí. A mimochodom, po príchode s materskej dovolenky budete robiť aj prednášky. Nemusíte hneď pracovať. Pol roka môžete robiť iba prednášky. Budete mať viac času na svoje dieťa. O tomto mojom liste nehovorte nikomu. Nechajte si to iba pre seba. Viete, ste jediný človek, ktorému som napísal list a popritom je môj zamestnanec. Majte sa krásne a nezabudnite mi zavolať, čo sa Vám narodilo.
P.S: Musím sa priznať, že mi chýba vaša spoločnosť. S vami je totiž vždy veselo.
S úctivým pozdravom
Doc. Bukovský
Konečne jej to povedal priamo. Nie síce z očí do očí, ale povedal. Nechápala prečo si vybral práve ju. Bolo to zvláštne. Nebola mu nič. Bola presvedčená, že ten, kto prevezme po ňom jeho kliniku bude poriadny parič. Bude to človek, ktorý drie deň noc. Strávi v práci celý svoj život. A ona v nemocnici najbližšie dva roky nebude. A možno sa tam ani nevráti. A mohla by vôbec robiť niečo iné? V hlave jej hmýrili myšlienky, ktoré jej nedali pokoj. Bolo to zvláštne. Teraz, keď bola tehotná mala rôzne myšlienky. Začala uvažovať nad vecami, nad ktorými predtým neuvažovala. Ani by jej niečo také nenapadlo. Na parapetnú dosku si práve vtedy sadla lastovička. Zašla do kuchyne a doniesla jej trošku namrveného chleba a tiež vodu. Určite bude smädná, pomyslela si. Teraz, keď je tehotná je akási rozcitlivená. Mala pocit, že to hádam nie je ani ona. Niekedy mala chuť vyjesť celú chladničku, niekedy nemohla dať do úst ani jednu omrvinku. Takéto banálnosti jej neprekážali. Bude mať dieťa a to je najpodstatnejšie.
Pozrel sa na hodinky na ruke. Bolo niečo pred desiatou v noci. Zase mu bude niečo vyčítať, ak bude doma. A možno tam ani nebude. V posledných dňoch na seba akosi priveľa kričali. Odišla preč, nezavolal jej. Kašľal na to, dnes chcel byť sám. Vychutnávať si pokoj a ticho. Nemal náladu na ľudí. Mal chuť iba sa niekam zašiť a byť tam dovtedy, kým sa mu nebude chcieť odtiaľ výjsť. A možno to nebude nikdy a bude tam sedieť večne. Zaparkoval auto v garáži a šiel výťahom do svojho bytu. Otvoril dvere. Nebola tam. Všade bolo prázdno a ticho. Aké bolo to ticho ukľudňujúce, aké bolo pokojné a zároveň božské. Presne také ticho teraz potreboval. Nikdy predtým nepociťoval takú potrebu ticha, ako teraz. Nemal chuť na žiadne jedlo. Prezliekol sa, urobil si horúci kúpeľ a ležal vo vani asi dve hodiny. Potom vstal, osušil sa a ľahol si. Spánok akosi neprichádzal. Telo bolo unavené a zmorené, ale krajina tieňov sa mu nie a nie priblížiť. Zapol si teda nočnú lampu a vzal z nočného stolíka knihu. Bola to nejaká detektívka. Predtým ho mimoriadne zaujala, ale teraz nič. Iba letmo očami lietal po slovách, ktoré mu nič nevraveli.
„Prečo nemôžem zaspať. Čo sa to somnou deje. Nikdy som takýto nebol. Tuším začnem trpieť nespavosťou. To radšej nie, potom sa poriadne nevyspím."
Uvažoval nahlas iba tak sám pre seba. Nad ránom zaspal. Mal šťastie, že bola sobota. O desiatej do poludnia zazvonil telefón. Najprv si myslel, že je to zvonček, no zistil, že je to telefón. Nechcelo sa mu ani vybrať ruku spod paplóna. No napokon to urobil. Telefón neprestával zvoniť. Ospalo sa ozval: „Prosím."
„Dobré ráno. Kamarát." Ozval sa mužský hlas. Michal si od prekvapenia prudko sadol.
„Rasťo, to nie je možné."
„Ale je a ty si na mňa zabudol. Ja ťa čakám v záhradnej reštaurácii a teba nikde."
Michal sa poškriabal po hlave. „Prepáč, ale ja som na to úplne zabudol."
„To veru vidím. Prídeš?"
„Samozrejme, za pár minút som tam."
Povedal Michal a už sa aj hrnul do kúpelne. Hneval sa sám na seba, že zabudol na kamaráta. Rasťo bol číslo. Rasťa spoznal v Prahe na krste jeho knihy. A možno ešte skôr, len si teraz nevedel presne spomenúť. Bolo to jedno, zabudol na kamaráta. Už sedel vo svojom aute, keď si spomenul, že v Prahe je asi desať záhradných reštaurácii. Nepovedal mu, v ktorej ho čaká. Preto v aute vytočil jeho číslo.
„Rasťo, v ktorej reštaurácii si?"
„Je to v takej tichej uličke. Volá sa „U veselé Johanky."
„O pár minút som tam."
Povedal a zložil slúchadlo. Trošku ho vytočilo, čo sa stalo. Nikdy predtým sa mu nestalo, aby zabudol na stretnutie s kamarátom. Stráca životnú energiu. Len keby vedel, čo je tomu na príčine. Rastík sedel na terase a sledoval život okolo. Ani si nevšimol, že prišiel Michal.
„Ahoj kamarát." Povedal a potľapkal ho po pleci.
„Konečne si prišiel. Nikdy sa ti nestalo, aby si na mňa zabudol a teraz. . . Neviem či sa mi to iba zdá, ale si úplne iný. "
Smutne si vzdychol, zložil slnečné okuliare a objednal si omeletu zo slaninkou a klobáskou. K tomu poriadnu dávku minerálky.
„Som čudný, uvedomujem si to, ale ani ja neviem prečo. No nechajme to teraz tak. Radšej mi povedz, čo máš nové. Nadaný mladý slávny fotograf si ešte našiel manželku ?"
„Len nerýp, dobre. Je tu jedna žena, ale je to dosť komplikované."
Michal sa chytal. Oprel sa lakťami o stôl a zvedavosť mu nedala.
„Tak poďme vrav."
„Je tehotná. Je krásna."
„V čom je teda problém. Si predsa otcom, nie."
„Omyl kamarát, ja niesom otcom. "
„Takže medzi vami nikdy nič nebolo, alebo ťa podviedla ?"
„Nikdy medzi nimi nič nebolo. Keď som ju spoznal bola už tehotná."
„To ma podrž, ty chceš ženskú, ktorá je tehotná ?"
„A čo je na tom ?"
„To je pravda, keby som ju mal rád, tak by som na to kašľal."
„Tak prečo si bol taký vyvalený ?"
"Trochu si ma prekvapil. Na druhej strane ty si až príliš šľachetný, tak sa tomu ani nečudujem."
„To sa do tejto debaty zapojil ten pravý. Ty nemáš čo hovoriť. Niekedy to s tou svojou dobrotou až preháňaš, tak mi to tu láskavo nevyčítaj, rozumel si ?"
„Dobre, už budem ticho."
„To som nepovedal, ale urobíš dobre, keď budeš počúvať a mňa necháš rozprávať."
„Súhlasím. Už som teda ticho. Máš slovo."
„Vieš, ona somnou nechce mať v tomto smere nič. Považuje ma iba za dobrého priateľa. Nechce, aby sa to medzi nami pokazilo. Ja sa jej ani nečudujem. Musím sa však priznať, že ma priťahuje. Nie je to iba fyzické, na tom mi nikdy nezáležalo. To dobre vieš. Je to niečo v nej, čo ma nesmierne láka. Je múdra, šikovná a bojuje sama s dieťaťom. Ešte ho síce nemá, ale to nevadí. Zaľúbil som sa do nej. Pre ňu však zostanem iba dobrým priateľom. Len by ma zaujímalo, čo to bolo za debila, ktorý sa na ňu vykašľal. Na takú ženu by som sa nevybodol, ani keby som mal zostať chudobný ako kostolná myš."
Michala táto posledná poznámka zabolela pri srdci. On to urobil. Vykašľal sa na fantastickú ženu iba pre debilné peniaze. Pre tie debilné papiere a mince, ktoré človek môže roztrhať a mince odniesť na šrotovisko. Pre tie debilné prachy, ktoré vládnu v dnešnom svete. Ach, ako ich nenávidí. Je to svinstvo, že tie prachy vládnu svetom a že ich jeho matka potrebuje.
„Tak ju presvedč, že ty si ten pravý a jediný hodný toho, aby bola tvoja. "
Rastík si odpil s džúsu. „Keby to bolo také ľahké. Nemôžem urobiť nič. Keby som sa o niečo pokúsil dopadlo by to zle. Som nesmierne rád, že sme priatelia. Nechcem to celé pokaziť. "
Michal iba skonštatoval, čo bola pravda a Rastík to až príliš dobré vedel.
„Si stratený prípad. Tebe už viac pomoci niet."
Bolo to skutočne tak. Bol beznádejný prípad, ale bol i napriek tomu veľmi rád.
Po raňajkách sa prechádzali uličkami starej Prahy. Večer prežili tiež veľmi príjemne. Boli obaja radi, že su spolu. čakal ich perfektný týždeň, s ktorého sa im už jeden deň pominul.
August sa pominul a bol tu September. Sledovala cez okno, ako sa deti pomaly rozchádzajú do škôl. S veľkého húfu behom piatich minút nezostalo nič. Bolo to zvláštne. Tak trochu jej to pripomínalo jej školské časy. Ráno vstávala do školy. S kamarátkami sa stretli pred bytovkou a po pár minútach už šla každá niekde inde. Do gymnázia chodila iba s jednou kamarátkou. Tá bola v inej triede. To im nevadilo. Dnes je Leona šťastne vydatá, má dve deti a žije si s manželom v Paríži. Jean Pol je skvelý muž. Hodil sa k nej. Spoznali sa, keď mali devätnásť a boli na spoločnej dovolenke. Boli vtedy nesmierne pyšné, pretože šli iba ony dve. Bolo im skvele. Nikdy na tú dovolenku nezabudne. Ona sa tam nezaľúbila ako Leona, ale tie prechádzky a divoké naháňačky na kolieskových korčuliach. Raz ráno za ňou prišiel krásny taliansky chlapec. Po taliansky sa jej opýtal či by s ním nešla na raňajky, ktoré platí on. Zdvorilo odmietla, no on sa iba tak ľahko nevzdal. Chudák, pochopil až v deň ich odchodu, že u nej nemá žiadnu šancu. Nuž čo, aspoň jej toho ukázal nesmierne veľa. Odrazu sa začala cítiť čudne. Nie je predsa možné, aby už rodila. Termín má až o dva týždne. Rýchlo si musela sadnúť. Bolesti boli čoraz silnejšie. Nedalo sa nič robiť je to tu. Chcela vstať a nejako dôjsť k telefónu no v tom vošla dnu mama. Okamžite zavolala sanitku, ale na príme jej povedali, že žiadnu nemôžu poslať, pretože sa stala hromadná havária a museli volať všetky sanitky, ktoré mali. Zavolali teda otcovi. O tretej hodine rannej nasledujúceho dňa sa jej narodil synček. Neváhala nad jeho menom ani kratučkú sekundičku. Bol to Michal. Aj napriek bolesti a vyčerpanosti z neho mala nesmiernu radosť. Rastík si nenechal ujsť možnosť vidieť malého Michala. Neobišlo sa to bez darčekov, ale to si nedokázal odpustiť. Kvety na niečo také podľa neho nestačili. Ako rád by mal s touto ženou tohto krásneho chlapčeka. Bol ako z rozprávky.
Pred Vianocami sa opäť stretol s Michalom v Prahe. Nemohol si odpustiť, aby nespomenul malého Michala.
„Spomínal som ti, že tá moja kamarátka má synčeka?"
„Nie, teraz to od teba počuje po prvý krát, tak vrav." Povzbudil ho Michal.
„Je to krásny chlapček. Predstav si, tiež sa volá Michal. Mal sa narodiť až koncom Sebtembra a narodil sa o dva týždne skôr."
„Počuj, ty si s toho malého totálne hotový."
„Počkaj až sa ti narodí dieťa, budeš presne taký istý."
„Možno máš pravdu." Skonštatoval sucho Michal. Nechcel byť ku kamarátovi zlý. Mal veľkú radosť, keď bol pre niečo nadšený. Bol to skvelý kamarát. Lepšieho hádam ani nikdy nemal. Vypočul ho preto. Mal svojsky názor, ten mal odkedy sa podvolil starému pánovi. Svet mu akosi nesedel. Mal chuť zájsť domov na Slovensko do Levoče k mame. Na Vianoce tak aj urobil. Medzi Vianocami a Silvestrom sa mu zachcelo prejsť sa po meste. Ľudia navôkol plynuli, vonku začalo husto snežiť. Jeho čierny kabát jemne povieval vetrom. Vo výklade zbadal dráhu z vláčikom. A v tom ju zbadal. Videl ju na skle. Prešla popri ňom v čiernom kabáte. V ruke niesla tašku. Prudko sa otočil. Nebolo tam nikoho. Stála tam iba jedna staršia žena. Obzeral sa naokolo seba. Znovu ju videl. Kráčala po chodníku na druhej strane. Rozbehol sa za ňou. V tom prišiel autobus mestskej hromadnej dopravy, nastúpila doňa opäť sa mu stratila. Jediným riešením je zájsť k ním domov. Napokon, býva na tom istom sídlisku. Nahodil rýchle tempo chôdze. Musí to zistiť. Určite nemá halucinácie. Je to určite ona. Pokiaľ dobre vedel dvojča nemala. Ani nevedel ako a ocitol sa pred ich dverami. Zazvonil. Nik sa neozýval. Určite sú doma. Iba mu nechcú otvoriť.
Stála v autobuse a v myslí jej blyslo, aké by to bolo, keby sa dozvedel, že bola tehotná a má s ním syna. Nie, to nie. Neveril by jej. Napokon, určite je už ženatý. Musí zapudiť myšlienky naň. Vystúpila na sídlisku a rýchlo sa ponáhľala domov. Zhodila zo seba doma kabát, tašku dala sestre a ona sa šla pozrieť na synčeka. Sladko a spokojne spal. Prštek mal v maličkých ústočkách. Odkedy sa narodil a ona ho doniesla domov celý byt voňal ináč. Bola to jemná, nežná, decká vôňa. Tá najkrajšia na celom svete. Iba tak podišla k oknu a zbadala ho, ako vošiel do ich vchodu. Okamžite povedala všetkým, teda iba mame a sestre, aby sa neozývali a boli ticho. Keď ho zbadala, že vyšiel s ich vchodu s úľavou si vydýchla. Celý čas jej vŕtalo v hlave prečo za ňu prišiel. Čo od nej chcel? Mala pocit, že ho videla už v meste, no nebola si istá. Teraz by ju zaujímalo či to urobil iba tak zo špásu, alebo ho k tomu niečo primelo. A možno mu bolo iba smutno. Blbosť! To sú ešte pozostatky tehotenstva. Musí začať uvažovať racionálne a myslieť iba na svojho syna.
Nechápal to. Ako to, že nik nebol doma. Nechcelo sa mu veriť, ale nič nemohol povedať. Mal takú chuť kopnúť do tých poondiatých dverí. . . Všetko bolo zasnežené a ležalo pod bielou perinou. Biela farba ho trošku upokojila a takmer besná nálada sa mu zmenila na pokojnú. Kráčal chodníkmi, ktoré boli husto zasnežené. Mal rád chodníčky, ktorými ešte nik nešiel a on sa nimi musel brodiť. Bol rád, že napokon tie dvere nerozkopol. Teraz, keď sa prechádzal a upokojil sa uvedomil si, že by to bol veľká chyba. Našťastie to neurobil. Asi to bola božia prozreteľnosť. Po dvoch hodinách šiel pokojne domov. Mama stála pri okne. Vošiel do kuchyne.
„Mami, prečo tu iba tak stojíš."
„Volala mi suseda."
„A povedala ti niečo zlé?"
Posadila sa do kresla a smutne si vzdychla. „Bol si za ňou. Videl si ju a stál si pred jej dverami."
Dostal sa do menšieho pomykova. Bol rozhodnutý klamať, ale napokon povedal, že to neurobí a povie mame pravdu.
„Bol som tam. Nezapieram. Zbadal som ju v meste, ale nebol som si istý. Teraz viem, že to bola ona, ale už viac za ňou nepôjdem. Nemusíš sa báť. O dva dni odídem preč. Nebudeš sa viac trápiť."
Pohladkala ho po líci. „Si môj syn, to vieš. Nechcem aby si šiel preč, zostaň len sa neponáhľaj preč. Môžeš tu kľudne zostať dokedy chceš, len už na ňu nemysli. Daj tej žene pokoj."
Nepovedal nič. Sľúbil to mame. V tej chvíli bol ochotný sľúbiť mame čokoľvek. Nemala už toho veľa pred sebou. Trápila sa už dlhé roky, zaslúži si konečne pokoj. A on jej ho dopraje. Peniaze jej nepomohli. Za ne jej zdravie nekúpi, ale to je teraz jedno. Mesiace, ktoré jej zostávajú budú spolu. Mal rád svoju mamu. V detstve síce nemali takmer žiadne peniaze, ale teraz má všetko. Dala jemu a sestrám všetko, čo mohla. Bolo mu ľúto, že zomrie. Pred niekoľkými rokmi jej sľúbil, že sa dožije vnúčat. Mala jedno, bohužiaľ zomrelo. Stál pri vianočnom stromčeku a uprene sa naň díval. Prestavoval si malú Sašku ako sa teší z tohto stromčeka. Páčil by sa jej. Po príchode do Prahy ju pôjde pozrieť. Odnesie jej kvety na hrobček.
Koncom Januára mal konečne jeden celý deň iba pre seba. V kvetinárstve na rohu jednej tajomnej a útulnej uličky kúpil umelé kvety, pretože živé by zamrzli a to nechcel. Uložil kytičku a iba tak stál. Nevnímal chlad a vietor, ktorý sa po desiatich minútach spustil. Vždy, keď prišiel na cintorín za svojou dcérkou mal pocit nesmierneho pokoja. Vedľa zbadal nový hrobček. Lepšie sa prizrel. Bolo to dievčatko. Malo asi šesť rokov. Na náhrobnom kameni bola jej fotka. Malé dievčatko s mierne bezzubým úsmevom. Kučeravé vlasy malo zviazané do dvoch copov. Bolo krásne. Vždy ho ranilo, keď prišiel na cintorín a videl nové detské hrobčeky. Považoval to za veľkú tragédiu. Muselo to byť pre rodičov rovnako ťažké ako pre ňho, keď mu zomrela jeho maličká. Občas ju mal pred očami, ako sa spolu hrali v piesku, ako na ňom ležala, keď sa pozerali na rozprávky. Najviac milovala tú o plyšovej medvedej rodinke. Mala dokonca jednu veľkú knihu. Poznala v nej naspamäť všetky ich príbehy. I napriek tomu za ním často prišla, aby jej nejaký príbeh prečítal. Raz boli spolu v kine. Dávali rozprávku o nejakej korytnačke. Veľmi sa jej páčila. Potom zašli do hračkárstva. Ibaže tam takú nemali. V centre Prahy našli obchodík, ktorý sa volá "Plyšové kráľovstvo." To bol doslova raj pre také malé deti, ako bola jeho Saška. Tam našli korytnačku, ktorá bola takmer identická s tou, ktorú videla na plátne v kine. Občas ho udivovalo, aká bola múdra na svoj nízky vek. Vietor zosilnel. Dal jej zbohom a šiel domov. V byte vošiel do jej izbičky. Bábiky, plyšové hračky, poličky plné kníh. . . Nesmierne mu chýbala. To bola jediná dobrá vec, ktoré v tomto manželstve mala cenu a zmysel. Cítil sa mizerne. Zároveň sa usmieval. Stále ju mal pred očami. Odrazu si spomenul na svoju doktorku. Prečo pred ním tak utekala. Mama ho poprosila, aby ju nechal na pokoji. Počul, že zazvonil telefón. Vstal a šiel ho zdvihnúť do svojej pracovne. Sadol si na stôl a zodvihol slúchadlo. Bol to Rastík
„Michal, ako sa máš ?" Mal nadšený hlas. Bol rád, že sa mu ozval. Tento chlapík mu vedel nenormálne zdvihnúť náladu.
„Tak všelijako. A čo ty? Počujem, že sa už zase usmievaš, čo sa ti stalo, hm?"
„Je toho dosť. Strávil som krásne Vianoce a tak."
„Na teba je to až príliš strohá odpoveď."
„Asi sa mením. Mám na to právo, či nie?"
„Máš, ale teraz mi už povedz, čo sa ti naozaj stalo. Bolo to niečo dobré, to viem, ale okrem toho aj niečo iné, pretože si až nadmieru šťastný."
Povzdychol si. "Vianoce boli naozaj krásne, ale vieš. Ja u nej nemám naozaj žiadnu šancu. Predstav si, ona má s tým pakom decko. Je to krásny chlapček. Mám ho rád, ale nemám žiadnu šancu. Ani tú najmenšiu. A to mi trhá srdce. Povedala mi už dokonca, aby som si niekoho našiel. Jej sa to ľahko povie, ale to nejde iba tak. I keď. . ." Bolo počuť, ako si kamarát hvizdol.
„Tuším okolo teba niekto prešiel." Usmial sa Michal.
„V poslednej dobe mi začína chýbať žena. Nesmej sa prosím ťa. Odkedy som spoznal tú moju teraz už mamičku, a ona ma vytrvalo odmieta začínajú mi chýbať ženy. Je to na niečo dobré. Viem, že som stále muž na svojom mieste."
„Tak v čom je problém? Dobre vieš, že sa budeš iba trápiť. Nájdi si krásnu a dobrú manželku, ožeň sa a maj aspoň tri deti. Ja viem, ty chceš deti iba zo svojou Alexandrou, ale zabudni už na ňu. "
„Počuj, nenahováraj ma na hlúposti, pretože ťa počúvnem."
„Urob to."
„Máš pravdu, skúsim to. Za to nič nedám. A kde si bol. Volal som ti asi pred dvoma hodinami. A ešte viac krát. Mobil si mal vypnutý."
„Bol som na cintoríne za maličkou. A napokon som sa prechádzal po meste."
„Teraz ti poradím to, čo ty mne pred chvíľou. Urob to isté. Viem, že si bol zamilovaný do jednej doktorky, ale to je minulosť. Aj ty zabudni a urob už zo sebou niečo."
„Mal som jednu ženu. Bola to tvoja bývala manželka."
„Teda, ty si si niečo začal zo Sejlou? Človeče, ty si musel byť poriadne na dne."
„Bolo to iba čisto fyzické. "
Rozprávali sa ešte asi hodinu.
DVANÁSTA KAPITOLA
O sedem rokov neskôr
Stál vo výťahu z celkom peknou sestričkou. Bolo tam okrem nej asi sedem doktorov. Všetci sa mu milo prihovorili. Bodaj by nie, veď jeho mama riadi túto nemocnicu. Len by skúsili mať na ňho nejaké sťažnosti. Okamžite by ich vyhodila. Na druhej strane ich mal veľmi rád. Iba dnes mal čudnú náladu. Už mu liezlo na nervy, že nemohol nikam poriadne ísť zo svojou mamou. Na druhej strane bol na ňu nesmierne pyšný. Minulý týždeň priniesli projekty, ktoré robili spolu z rodičmi. Bolo to o práci, ktorú ich rodičia robia. Takmer všetci prišli s otcami. On prišiel z mamkou. Bol na ňu hrdý. Bola krásna, ako vždy a ako na ňu jeho spolužiaci pozerali. Jednoducho jeho mama je kus poriadnej ženy.
„Myšiak, si nejaký zamyslený." Ozval sa k nemu mladý praktikant Ivan. Mal ho rád, vždy si spolu pokecali o F1, o škole a o ideálnom otcovi pre ňho a manžela pre jeho mamu.
„Ani nie."
„Stalo sa ti niečo v škole?"
„Nie, nič sa mi nestalo. Iba som čudný. Asi budem chorý."
„Ukáž." Povedal Ivan a priložil mu ruku na čelo.
„Niečo na tom bude. Tvoja choroba má aj meno. Je to tvoja mama."
„Mojej mame ty daj pokoj."
„Má na teba málo času a teba to hnevá."
Potiahol ho za plášť, aby sa k nemu nahol. "Nie, dnes som jej dohodol rande, ale ona o tom nevie. Vieš, máme nového telocvikára. Je celkom fajn. Hodil by sa k mojej mame."
„Počuj, nezakázala ti mama náhodou dohadovať jej rande?"
„No, niečo také povedala, ale to je iba výnimka."
Ivan sa musel smiať. Tento špunt, ktorý ide v Sebtembri do tretej triedy a o mesiac mu končí druhý ročník je číslo. Iba pred dvoma týždňami na chodbe sľuboval mame, že jej už nedohodne žiadne rande. A pozrime sa ho, je to tu opäť. Nečudoval sa mu. Otec mu musí poriadne chýbať.
Výťah sa zastavil na desiatom poschodí. Dvere sa otvorili. Miško zbadal svoju mamu, ako tam stojí, samozrejme ešte v bielom plášti. Ako vždy, nebola prezlečená. Tá jeho mama je strašná. Je pekná, to je pravda, ale to má svoju prácu tak rada, že zabúda aj na ňho? Vystúpil a zvolal: „Mami!!!"
Alexandra sa otočila a syn k nej doslova vytrielil. Kľakla si a on jej vbehol rovno do náručia. Vybozkával ju a tuho stískal. Rovnako ako aj ona jeho. Vedela, že sa hnevá, pretože nieje prezlečená, ale ona to zvládne za pár minút a pôjde sa. Samozrejme, jej synáčik jej nezabudne povedať, že už mala byť preoblečená.
„Mami, zase si v pracovnom. Veď vieš, že dnes ideme do Mc Donalda. Si hrozná, ale ja ťa aj tak ľúbim." Dala mu pusu na konček nosa.
„Nehnevaj sa už na mňa. Poď ideme. O desať minút pôjdeme preč z tejto búdy, to ti sľubujem."
Svoj sľub dodržala. Nasadli do auta a šli do McDonalda. Nemala rada veľmi tieto kalorické bomby, ale jej malý drobec ju vždy presvedčil. Niekedy jedli tak nezdravo. Napchávali sa pizzou, koláčikmi... Sedával vzadu. Nerád sedel vzadu, ale to nebolo podstatné. Váhu malo iba to, že sú spolu z mamou. Zaparkovala na parkovisku. Dnu nebolo veľa ľudí. Sadli si k jednému stolčeku a objednali si: kuracie prsia, tie milovali obaja, samozrejme kopu hranolčekov. Dali si na ne poriadnu dávku kečupu.
„Čo bolo dnes v škole?
„Hodnotili sa projekty." Povedal z plnými ústami.
„A ako sme obstáli?"
„Nebudeš potom veľmi namyslená?"
„No, to ti nemôžem sľúbiť."
„To je fajn, pretože ani ja."
„Noták, ako sme obstáli, nenaťahuj ma už."
„Mamička, si hviezda." Povedal a s ústami od kečupu jej dal pusu na líce. Rozosmiali sa.
Vzala servítku a utrela mu ústa a svoje líce. Niekedy uvažovala či by sa takto zabávali aj keby mala dievčatko. Usúdila, že presne rovnako. Jasné, bolo by to dievčatko, ale to je jedno. Tohto malého šibala zbožňuje. Zbláznila by sa, keby sa mu niečo stalo. Odrazu začal byť nepokojný. Tušila, čo sa asi stalo.
„Prečo sa mrvíš?"
„Nič, ja iba tak."
„Michal, povedz, čo sa deje."
„Vieš, ja som porušil jeden sľub."
„To nie, zase si mi dohodol nejaké rande?" Opýtala sa zúfalo a v tom sa otvorili dvere a dnu vošiel mladý muž. Mal niečo po tridsiatke. Zamieril rovno k nim. Bol to naozaj fešák. Nie musela si priznať, bol to kus poriadneho chlapa. Vysoký, orieškové vlasy, modré džínsy, biele tričko, ktoré tesne obopínalo jeho vypracované svalstvo. Vyzeral naozaj skvelo. V ruke držal kiticu ružovo-oranžových ruží.
„Dobrý deň, ja som Slávo Kocúrik, telocvikár vášho syna." Podával jej ruku.
„Veľmi ma teší, ja som Alexandra, ale vy o mne už určite viete všetko."
Prikývol. "Povedal mi všetko, minulý týždeň som vás videl v škole."
„Nech sa páči, sadnite si." Ponúkla mu miesto pri ich stole. Sadlo si. Neobjednal si nič.
„Naozaj si nič nedáte?" Opýtala sa.
„Nie ďakujem, ja som vegetarián. Okrem toho vyprážané do úst nedám. Som zásadový človek."
Ale, čo nepovieš, u mňa by si sa veru nenajedol. Vegetariánstvo je zdravé, ale pri tvojej fyzickej námahe by si si neakú tu slaninku mohol dopriať. Pomyslela si. Dosť ju to prekvapilo. Takéto uštipačné myšlienky nikdy nemala. Iba teraz. Sympatický bol, ale niečo jej na ňom nesedelo. Nevedela si nijako pomôcť. A preto mu povedala na rovinu
„Nehnevajte sa, ale čudujem sa vám, že ste sa dali nahovoriť od takého malého špuntíka, aby ste šli na rande na slepo."
„To nebolo rande na slepo. "Usmial sa pričom odhalil dokonalé biele zuby.
„Dobre, tak ste ma minulý týždeň zah liadli."
„Videl som vás iba úletom to je pravda, ale to predsa neznamená, že by som sa s vami nemohol stretnúť. Ste krásna, múdra, zarábate dobre, nieste na nikom závislá. A práve takú ženu chcem."
„Akú, takú, ktorá nebude na vás závislá? Ako si to predstavujete?"
„Veľmi jednoducho. Ona má svoje peniaze, ja mám svoje. Nikto nikomu neberie ani si nepožičiava."
„Prosím vás, kde ste prišli na také reči. Pozrite sa, ste mi sympatický, ale mali by ste si ujasniť, čo vlastne od života chcete. Ja, nechcem byť k vám zlá. Ani nemám prečo byť zlá, ale podľa mňa ste veľmi zmätený. Počkajte ešte pár rokov a potom sa môžete oženiť. Keď zmeníte prístup."
Zostal v pomykove. Chvíľu takmer nevedel, čo má povedať, či má vôbec niečo povedať. Napokon povedal: „Takto ma neodpinkala žiadna žena. Možno sa vám bude zdať, že si o sebe namýšľam, ale takmer všetky mi padali k nohám. "
„Ďakujem za vašu úprimnosť. Môj syn to myslel dobre. No bude to mať pre ňho nejaké následky. Nechcem byť k vám zlá, ale naozaj si ujasnite, čo čakáte od vzťahu. Prepáčte, ale už musíme ísť. Zdvihla sa, vzala svoje aj synove veci a šli preč. Dobehol ich na parkovisku. Malý Miško už sedel v aute.
„Som rád, že som vás dobehol." Povedal mierne udýchaný. Podávajúc jej do ruky kyticu, ktorú jej priniesol a na ktorú ona úplne zabudla.
„Ďakujem vám." Povedal a milo sa usmiala. Počkal kým nastúpila do auta a naštartovala. Len čo jej auto zmizlo z jeho dohľadu šiel preč.
Desať minút sedeli obaja v aute ticho. Napokon to ticho prerušila ona.
„Prečo si porušil sľub, ktorý si mi dal?"
Ticho, neozval sa. V zrkadle sa im stretli oči. Neuhol pohľadom. Mala to na ňom rada. Bolo to typické gesto jeho otca.
„Nepovieš mi na to nič?" Usilovala sa z neho niečo dostať. Napokon sa z hlboka nadýchol.
„Porušil som sľub, pretože všetci spolužiaci v triede majú oboch rodičov, iba ja nemám otca. Chcem mať otca ako majú aj ostatní chalani. Ale ty chodíš iba do práce, ani na mňa nemáš čas!" Skríkol. Bol celý červený. Zľakla sa.
„Upokoj sa Miško, možno sa to raz stane, ale nič nejde iba tak."
Nepovedal jej nič. Iba sedel a čakal kedy budú konečne doma. Vystúpili v podzemnej garáži. Výťahom sa vyviezli na štvrté poschodie. Vošli do bytu. Vzal tašku, ktorú ťahal za sebou po zemi a šiel do svojej izby. Čudovala sa, že sa vôbec vyzul. Stála ako omráčená v spálni pri okne. Nečakala, že tak jej syn vybuchne. Mal pravdu, chýbal mu otec. Potrebuje otca, ale ináč to nejde. Nemôže si vziať nejakého chlapa, ktorý sa mu zapáči za manžela. To jednoducho nejde. Niečo také si nevie ani predstaviť. Jej syn pravdepodobne áno.
Hneval sa na mamu a ešte ako. Ale mal ju rád. Určite je teraz smutná. Bolo mu nanič, keď vedel, že je smutná kvôli nemu. Vtedy aj plakala. Nechcel, aby plakala. Oveľa krajšia je, keď sa usmieva. Ale nejde sa jej ospravedlniť, teraz nie, pretože sa na ňu ešte stále hnevá a to poriadne. Mami si myslia, že majú vo všetkom pravdu, ale to sa poriadne mýlia. Nemajú vo všetkom pravdu. Je síce iba malý chlapec, ale nieje hlúpy. Aj on má svoj rozum a vie, čo obidvaja potrebujú. Potrebujú otca. To mu je jasné, ibaže mama je trucovitá. Ešte viac, ako on, keď ho v zime bolel zub a mal ísť k zubárovi. Bál sa, ale mame predsa niečo také predsa nepovie. To by bola poriadna hanba. Už teraz sa hanbí, keď ho odnesie ráno do školy a pred dievčatami a chalanmi mu dá pusu na líce. V nemocnici je to iné. Tam ju rád vyobíma. Doma tiež, ale v škole, kde ho vidia všetky dievčatá a chalani, to je predsa veľká hanba. Ach, ako to tým mamám vysvetliť, že sa musia krotiť, pretože už niesu maličké deti. Oni si to nedajú vysvetliť. Presne ako tá jeho. Veď v aute povedala, že je ešte malý. Čo by bol malý. To neznamená, že keď ešte nenosí chlapské topánky a neoblieka sa ako chlap je malý. No, možno ešte musí podrásť pár centimetrov. . . Bolo mu odrazu tak nejako smutno. Už sa nehneval ani na mamu. Nebola to mama, ale mamička. Doktorka, ktorá mu hneď povedala, keď boli u lekárky s nejakou chorobou, čo sa vlastne deje, čo bude musieť robiť. Mala veľa práce, ale len čo sa naskytlo niečo, čo by ju mohlo zdržať s ním doma neváhala ani jedinú sekundičku. Merala mu teplotu, čítala mu knihy, rozprávali sa, líhal si vždy k nej v noci, keď sa mu snívali zlé sny, keď nemohol spať a nechcel byť sám. . . Vstal a šiel za ňou. V chodbe bolo ticho. Nebola ani v kuchyni, ani v obývačke, ani v pracovni, šiel do spálne. Bola prezlečená. Ležala na posteli. Určite plakala. Vošiel dnu a zatvoril za sebou dvere. Vyliezol k nej na posteľ. Dal jej pusu na líce.
„Nehnevaj sa na mňa mami. Prosím, nehnevaj sa."
Otočila sa k nemu a tuho ho k sebe pritisla.
„Vieš, nájsť otecka, to nie je iba tak. Nemôžeš hocikoho na ulici schytiť a povedať mu: „Ty budeš môj ocko." Nejde to iba tak ľahko."
„A ako si ma vlastne mala. Vieš, my sme sa učili, že musia byť dvaja. Jeden nikdy nestačí na to, aby boli deti."
„To je pravda, ale je to komplikované. Raz ti to všetko porozprávam, ale teraz nie."
Ani jeden z nich nebol hladný. Miško si šiel umyť zúbky. V kúpelni si dal k umývadlu malú podnožku, musí sa predsa vidieť v zrkadle. Natlačil si pastu na kefku a pustil sa do umývania zubov. Dnes si ich čistil nad čas. Chcel mamine urobiť radosť. Odrazu zazvonil telefón. Utekal k nemu. Ani si neuvedomil, že na ústach má penu od pasty a v ruke drží zubnú kefku. Okamžite zodvihol telefón v chodbe.
„Prošim?" Opýtal sa mierne šušlavo lebo mierne prečisťoval zuby.
„Čau kamarát, mamu máš doma?"
Miško vybral zubnú kefu z úst a celý nadšený zvolal: "Rastík!"
Pritom mu kvapla pena na koberec.
„O, bude zle."
„Čo si zase vyviedol?" Opýtal sa. Tušil, že zodvihol telefón pri čistení zubov. Už len pri tej predstave sa musel smiať. Teraz príde k telefónu Alexandra a on sa odplíži tým svojím typickým spôsobom. Nevedel prečo, ale pripomínal mu Michala. Čím bol ten malý starší, tým viac mu ho pripomínal.
„Frkla mi pena na koberec. Musím to poutierať, ináč bude zle. Počkaj, zavolám ti maminu. Z kúskom košele, ktorú práve hodil do koša zo špinavou bielizňou utrel penu. A zakričal na maminu.
„Mamina, Rastík volá!"
Šla na chodbu a nie do pracovne, pretože vždy, keď zavolal rozprávali sa s ním obaja. A chodba im vyhovovala omnoho viac ako pracovňa. Sadla si na veľký vankúš, telefón vzala na zem a on sa k nej priplichtil. Ucho si dal k slúchadlu.
„Tak čo, ako sa máš, už si nás nebol pozrieť poriadne dlho."
„Prepáčte mi to obaja, ale nemal som veľa času. Mám pre vás oboch malé prekvapenie."
Michal bol nespokojný a tak pustila Alexandra telefón nahlas.
„A aké ?"
„Chcela by si vedieť doktorka, čo."
„Nie iba ona, aj ja chcem vedieť, čo to tu rozprávate." Zamiešal sa Michal.
„Povedal som tvojej mame, že mám pre teba prekvapenie."
„Fantastické, iba pre mňa."
„No nie tak celkom iba pre teba. Pre vás oboch."
„A aké. Sme obaja zvedaví." Podpichla.
„Predpokladám Alex, že si už v pižame, tak rýchlo daj na seba nejaké džínsy, tričko a zbehni dole ku vchodu."
Obaja vedeli, čo sa stalo. Rastík je dole. Michal okamžite začal chystať miesto v jeho izbe a Alexandra utekala k vchodu. Stál na vrátnici. Starší pán, ktorý bol dobráčisko a mal aj ju aj malého rád sa na ňu iba usmial.
„Nevolal som vám. Poprosil ma o to. Nemohol som odmietnuť."
„To nič, je to v poriadku."
„Ahoj, spokojná z prekvapením?" Opýtal sa a pritom sa lišiacky usmieval. Podišla k nemu a objala ho. Ako miloval, keď ho takto objala. Zbožňoval ich oboch, ibaže pre nich bude navždy iba rodinný priateľ. Nič viac. Trhalo mu to srdce.
Miško už čakal. Len čo chcela otvoriť dvere on ich prudko otvoril a vrhol sa na Michala.
„Som taký rád, že si tu!"
„Len ma nezaškrť." Usmieval sa Rastík a vošiel s ním v naručí do bytu. Tam ho zložil.
„Nachystal som ti miesto u mňa v izbe. Budeme spať spolu. Budeme sa rozprávať do rána, keď mamina zaspí pôjdeme sa pozrieť, čo je v chladničke. . ."
Rastík mu prešiel rukou po vlasoch. „Vidím, že si to už všetko naplánoval. Dobre, zajtra je sobota. Ale aj tak budem spať v obývačke."
Posmutnel. „Prečo, ja som sa tak tešil."
Nechcel mu pokaziť radosť. A preto prisvedčil. Samozrejme neprišiel naprázdno. Nikdy nechodil na prázdno. Ani nemohol. Cítil by sa zle, keby im nedoniesol aspoň po čokoláde. Nikdy nedoniesol dve. To bolo málo. Vždy dal urobiť darčekový kôš. V obývačke si posadali a pustili do rozprávania. Malý Michal referoval všetko od jeho poslednej návštevy. Nikdy nevedel pochopiť, ako ten chalanisko vedel presne rozprávať od dňa, kedy odišiel. Bolo to zaujímavé. Aj teraz, keď tak pri ňom sedel zdalo sa mu, že má Michalove črty. Len čo šiel spať nedalo mu a opýtal sa jej.
„Musím sa ťa niečo opýtať. Len ma to tak napadlo."
„Tak sa pýtaj. Neuhryznem ťa predsa."
„Rozprávala si mi o tom chlapovi, s ktorým máš Miška, ale nieje on náhodou slávny podnikateľ v Prahe?"
Začínala chápať, na čo naráža. „Čo chceš počuť?"
„Poviem ti to takto. Myslím si, že viem, kto je jeho otec. Je to môj kamarát a nezapieraj."
„Od prekvapenia otvorila ústa. Po chvíľke sa spamätala.
„No, vtedy si to nevedel a teraz ho odrazu poznáš a je to tvoj kamarát. Čo mi to tu tlačíš do hlavy?"
„Viem, kto je jeho otec. Podobá sa na ňho viac a viac. On ani netuší, že má syna."
Začala zúriť. „Dobre, možno je to ten tvoj kamoš, ale ty mu necekneš ani slovo. Ak to urobíš, nikdy viac neprekročíš prah môjho bytu. S tým nerátaj."
Miško nespal. Všetko počul. Mamina sa nikdy s Rastíkom takto nezhovárala. Bol malý, ale pokiaľ tomu dobre rozumel šlo o jeho otca. O jeho skutočného otca. To znamená, že má otca. Jasné, že musí mať otca. Deti sa nerodia iba tak zo vzduchu. To vedel už veľmi dávno. Iba jeho mamina si myslela, že o tom nič nevie. Vie o tom svoje. Keby jej to povedal bolo by zhrozená. Má už predsa frajerku. Keď ju pobozká budú mať aj oni bábo. Tak sa to robí. Ale kto je jeho oco. Zrejme bude poriadne bohatý. To by bolo mať poriadne bohatého oca. Páni, kúpil by mu motokáru a ešte všeličo iné. To by bol život. Maminu má tiež rád. Je to s ňou super. Nevymenil by ju za nikoho iného. Takú maminu mu všetci závidia. Odrazu sa mu zdalo, že oni dvaja sa hádajú. Vyskočil z postele a utekal do obývačky. Prudko vrazil dnu. Mama a Rastík sedeli oproti sebe. Nekričali až tak, ale predsa len kričali.
„Prečo mu nepovieš pravdu. Prečo klameš seba aj malého. Nebolo by vám obom lepšie, keby ste ho mali pri sebe."
„Prosím ťa, ten je už dávno ženatý. Ani mi nezavolal, keď odišiel. Ten má má niekde."
„Nieje ženatý. Neoženil sa práve kvôli tebe. Nerozpráva o tebe. Načo aj. Ale určite ťa má rád."
„Ty si naozaj vadný. A čo chceš ty? Stále sa pokúšaš o niečo medzi nami a teraz mi tu trepeš o Michalovi."
„Tak, teraz si prezradila sama seba. je to Michal."
„Vieš, koľko takých behá po svete. On nieje jediný Michal."
„Prestaňte sa hádať!" Skríkol odrazu Miško.
Až teraz si obaja uvedomili, že tu neboli sami a on ich počúval. Otočila sa k nemu. Vystrela k nemu ruky.
„Poď sem."
„Prečo ste na seba kričali?"
Rastík sa snažil vynájsť. „Nezhodli sme sa v niečom. Bola to iba taká hlúposť, prepáč nám to."
„Prečo ma klamete? Rozprávali ste sa o mojom ocovi."
Alexandra od prekvapenia otvorila ústa a prekvapene na ňho pozrela.
„O ničom takom sme sa nerozprávali. " Povedala napokon.
„To nieje pravda. Všetko som počul. Volá sa Michal, ako ja. A okrem toho je bohatý."
Rastík sa to celé snažil odľahčiť.
„Počuj, koľko ty máš rokov? Určite nebudeš končiť druhú triedu. Na to si až nenormálne múdry."
Lenže ony sa nezačali smiať. Namiesto toho naňho prísne Alex pozrela a povedala:
„Je čas ísť spať. A všetci. Budeme sa rozprávať zajtra."
Ani jeden nenamietal nič. Miško šiel spať a Rastík šiel do postele. Naštval ju. A to poriadne. Miško sa na jeho otca nepodobá ani trošičku. Odkiaľ nabral takú hlúposť. Je celý po nej. Na otca sa nikdy nevypytoval. Hľadal si otca, to musí uznať, ale na skutočného otca sa nikdy nevypytoval. A Rasťo to teraz poriadne prehnal. Zaspala nad ránom. Ležal v posteli a premýšľal, čo pokazil. Pravdepodobne mal držať ústa zatvorené. Ibaže on pako, musel povedať, čo si myslí. Nahnevala sa. Poznali sa dlho, ale takú nahnevanú ju nikdy nezažil. Bola ako tigrica v klietke. Mal pocit, že mu dá takú facku. Cítil by ju ešte aspoň mesiac. Nemohol zaspať. Bolo mu z toho na nič. A navyše ich počul aj chlapec. To veru nechcel, ale teraz s tým už nič neurobí. Pokašľal to, nič iné mu neostalo iba si to priznať. Vstal a vyšiel z obývačky. Zbadal na chodbe, že v chlapcovej izbe sa svieti. Boli pootvorené dvere a tak počul celý ich rozhovor.
„Prečo si mi nič nepovedala o mojom ocovi ?"
Ľahla si k nemu. Pritúlil sa k nej. Nechcela mu klamať. Povie mu pravdu. Nie celú, je ešte malý na to, aby to pochopil, ale iba jej časť.
„Vieš, tvoj ocko o tebe nevie. Keď som prišla na to, že budem mať bábätko, tak sme už neboli spolu. Nevedela som, kde ho mám hľadať. On o tebe nevie do teraz. Teraz sa na mňa hneváš, ale po rokoch to pochopíš aj ty." Povedala a dala mu bozk na vlasy.
„Ty si ho už nemala rada?"
„Mala som ho rada, ale on musel ísť niekam preč a už sa nevrátil."
„A čo ak zomrel a preto sa nevrátil?"
„Nie, nie určite nezomrel. Teraz je možno šťastne ženatý a má takého malého syna ako si ty."
„Myslíš si, že ho ešte niekedy uvidím?"
„Určite. Raz sa o tebe dozvie."
„A myslíš si, že ma bude mať rád ako ma máš rada ty?"
„Samozrejme, o tom nepochybuj."
„Mám ešte jednu otázku. Je dosť vážna. Musím poznať odpoveď."
„Tak sa pýtaj."
„Keď pobozkám moju frajerku Lenku bude čakať bábätko, ako ty, keď si čakala mňa?"
Musela sa pousmiať. Postrapatila mu rukou vlasy a dala mu na ne nežný bozk.
„Nie, deti nebudete mať, keď jej dáš pusu."
„Ako to, veď deti sa rodia z pusiniek. Ale iba z tých, keď chodíš z frajerkou."
„A kto ti povedal, že deti sa rodia z pusiniek?"
„ No kde, kde. Z rozprávok, hovorila to jedna teta v telke a tak."
„No, raz sa dozvieš ako sa rodia deti, ale z pusiniek to nieje. Aspoň nie z tých, ktoré si dávate ty a tvoja frajerka Lenka."
„Ani keď sa pusinkujeme už vééľmi dlho?"
„A ako dlho sa pusinkujete?"
„Nie veľa, iba od prvej triedy. Vieš, my sme sa už aj veľa krát rozišli a teraz sme opäť spolu."
„Pusinkovanie musíte trošku obmedziť. Ak sa to dozvie jej ocko bude sa na teba hnevať."
„Ale my si dávame pusinky iba na líčka."
„Ale musíte si dávať pusinky iba raz za deň."
Viac nediskutoval. Pritúlil sa k nej. Po chvíľke sa postavil na posteľ a zhasol svetlo. Zaspala skôr ako on. Rád spával z mamkou. Voňala tak neobyčajne. Jednoducho je to jeho mamina. Rúčky jej ovinul okolo krku. Chvíľu sa na ňu pozeral a potom zaspal aj on.
Musel sa pousmiať nad tým, o čom sa tí dvaja rozprávali. Opatrne vošiel dnu. Spala pri svojom synovi. Vždy mu všetko vedela vysvetliť tak, aby to pochopil. Nepoužívala kompliko
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
8. 4.apríla 2008 21:17
jeej..len mi to nakonci trosku seklo...ale je to pekneee
Napíš svoj komentár