V malom kvetinárstve na rohu blízko ich domu kúpila krásne Muškáty. Nebola si istá, či sa pani manželke budú páčiť, ale jej sa veľmi páčili a tak neodolala a kúpila ich. Auto zaparkovala pred domom. Nikdy u ňho nebola. Bol to zvláštny pocit. Ale malo to svoje čaro, ktoré ju začínalo nesmierne fascinovať.
Videl ju z okna svojej pracovne. Musel sa zasmiať. Za celé tie roky, čo učil a bol doktorom, ale aj šéfom kliniky sa ešte nesalo, aby mu domov prišiel kolega alebo nebodaj bývala študentka. Svoje súkromie si veľmi strážil. Ona bola jediná, ktorú bol ochotný pustiť dnu. Navyše bola sympatická aj svojej manželke, čo ho nesmierne tešilo. A tie Muškáty, ktoré mala v rukách na ňu urobia určite skvelý dojem.
Vošla dnu. Bola milo prekvapená. Dom z vonku síce pôsobí dosť chladne, ale vnútrajšok všetkých prekvapí. Vo vstupnej hale bol malý okrúhly stôl s vázou plnou kvetou. Docent aj s manželkou ju prišli privítať.
„Dobrý deň, toto je pre vás.“ Povedala a podala Muškáty v črepníku domácej pani,
„Nemusíte mi vykať. Volám sa Elena.“
„Tak dobre. Ja som Alexandra.“
„Tak, dosť bolo, prišli ste určite hlavne pre nejaké rady, tak ideme najprv do pracovne.“
Ponúkol jej rameno a zaviedol ju do svojej pracovne.
„Prosím sadnite si.“
„Ďakujem.“
„Cítite sa zvláštne, však ?“
„Odkiaľ to viete ?“
„Stačí sa na vás pozrieť.“
„Ani vo sne by ma nenapadlo, že raz budem sedieť u vás doma vo vašej pracovni.“
„To vám verím. A teraz mi povedzte, čo vás tak trápi. Profesionálne veci to určite nie su. A pokiaľ viem, tak s Machrákom už problémy dávno nemáte. Dokonca vás začal uznávať ako autoritu, čo je neuveriteľné, pretože ste od neho omnoho mladšia.“
„Mám menší problém.“
„Vravte, počúvam.“
„I keď je to osobná vec ?“
„Vám som ochotný pomôcť vždy.“
„Dobre, objavil sa otec môjho syna, neviem ako si to zistil, ale je tu a chce môjho syna.“
„Dobre, poďme pekne po poriadku. Vysvetlite mi všetko pekne po poriadku a hlavne začnite pekne od začiatku, dobre ?“
„Pred mnohými rokmi ste mi pridelili jeden prípad. Neoperovala som ho síce, ale postavila som ho na nohy. Poriadne som sa nakričala, nabúchala dvermi, zúrila som, nemohla som poriadne spať, ale napokon sa mi to podarilo a on opäť chodí. Bola to moja láska s detstva. Ibaže o desať rokov staršia. Nikdy medzi nami nič nebolo. Dokonca ani bozky. Klamem. V to leto, po ktorom sa šla na fakultu sme sa stretli dva krát. Nebolo v tom nič. Iba, iba pár bozkov. Nik sa o tom nikdy nedozvedel, ani moje kamarátky. Boli v tom rodičia, iné okolnosti . . . Veď to určite poznáte. Dala som ho do kopy, odišiel, ale o pár mesiacov prišiel zas, stalo sa to celé ani neviem ako, zomrel mi pacient. To sa mi doteraz nikdy nestalo. A odrazu bol pri mne, prežili sme spolu pár dní, odišiel, viac som o ňom nepočula, zostala som tehotná a bolo.“
„Zaujímavé, ale má to určite ešte nejaký háčik, ak sa nemýlim.“
„No, je tu ešte jeden človek. Mám ho naozaj rada, ale neviem či ako priateľa alebo . . .“
„Nemilujete ho a nepýtajte sa odkiaľ to viem, pretože to jednoducho viem. Možno ste o ňom uvažovali ako o mužovi, ktorý by mohol byť otcom vášho syna, ale my dvaja obaja vieme, že vás metie iba preto lebo sa objavil on.“
„Prečo ste nešli na psychológiu ?“
„Lebo by som bol cvok ja a nie tí ľudia, ktorí by ku mne prišli.“ Usmial sa.
„Možno máte pravdu, ale ja skutočne neviem, čo mám robiť. Viem iba jedno. Svojho syna sa nevzdám. Celé roky sa mi neozval. Jednoducho odišiel a viac som o ňom nepočula. Okrem správ v novinách, ale to bolo všetko. A teraz, po toľkých rokoch si jednoducho príde a povie mi, že chce môjho syna.“
„Nedajte mu ho.“
„Naozaj si myslíte, že je to také jednoduché?“
„V niektorých veciach vám neporadím Alexandra, ale vy si musíte uvedomiť, čo vlastne chcete. Teraz to možno bude znieť ako s nejakého román alebo nejakej telenovely, ale naozaj to platí. Možno to v románoch a tých šialených telenovelách používajú iba ako frázy, ale v skutočnom živote to naozaj platí. Musíte počúvať hlavne svoje srdce. A toho chlapca sa nikdy nevzdajte. Je to také malé šidlo, ale vy nesmiete dovoliť, aby sa dostal do rúk niekomu, kto o ňom nemal ani tušenie a teraz ho chce.“
V tom vošla do pracovne Elena. „No ták, už toľko nerozprávajte o veciach v nemocnici a poďte si dať raňajky. Neraňajkovali sme ešte. Čakali sme na vás.“
„To ste naozaj nemuseli.“ Povedala ospravedlňujúco.
„Nie, to sme nemuseli, ale hádam ste si nemysleli, že keď vás pozvem, tak skoro ráno k sebe, že vás pustím preč bez jedla.“
To sa nedalo odmietnu. Jednoducho nie. V raňajkách prevažovalo ovocie, čo ju veľmi potešilo. Cítila sa s nimi tak dobre, že si ani neuvedomila koľko je vlastne hodín. Bude musieť zavolať domov a čo
chlapec . . . V tom si spomenula, že je sobota. Elena zabalila koláče, sladkosti a samozrejme kopu ovocia. To robili iba tety, ale nie cudzie ženy. Táto bola úplne iná. Od začiatku ju mala rada. A dokonca súhlasila a j stým, aby bola práve ona šéfkou kliniky, keď on odíde. Na oboch bolo vidieť, že sú šťastní. Cestou domou rozmýšľala či aj ona niekedy bude mať takého manžela. Či vydržia spolu tak dlho, vychovajú spolu aspoň tri deti, budú sa tešiť s vnúčat . . . To všetko bola hudba budúcnosti, ktorá sa možno ani nikdy nestane. V svojich myšlienkach bola tak ďaleko od skutočného sveta, že takmer havarovala. Našťastie sa nič nestalo a včas zabrzdila. Prestala mať sladké myšlienky a sústredila sa na jazdu
Michal ju už čakal doma. Bol nedočkavý. A veľmi sa o ňu bál Aj si poplakal. Vždy zavolala, ale teraz nie. Ešte nikdy nič také neurobila. Keď počul odomykať dvere, okamžite utekal k dverám. Konečne sa vrátila jeho milovaná mamička.
„Konečne si doma.“
Kľakla si a vystrela ruky. Vletel jej rovno do náručia. Tuho ju objal.
„Prepáč mi to miláčik môj. Bola som u môjho učiteľ a niečo ti jeho manželka poslala.“
„Nechcem vedieť, čo mi poslala.“
„Nehnevaj sa na mňa. A už neplač, dobre. Som doma, dobre?“
Napokon vzal tašku a šiel s ňou do kuchyne. Prezliekla sa a šla do obývačky. Tam už totiž Miško sedel a jedol hrozno. Najprv si sadla k nemu a jedli spolu. On ju už však poznal a aj napriek tomu, že bol malý vedel, že sa niečo deje. Položil misku na stôl práve vtedy, keď si chcela vziať.
„Mami, povedz mi, čo sa ti stalo ?“
„Nič sa nestalo, čo by sa malo stať?“
„Pokazilo sa nám auto ?“
„Nie, auto máme v poriadku.“
„Volala ti Romanova mamka ?“
„Prečo by mi mala volať Romanova mamka ?“
„Nič, iba tak.“
„Pozri sa na mňa. Čo si urobil ?“
„Naozaj som nič neurobil. Môžeš mi veriť.“
„No veď práve preto.“
„Ak mi povieš prvá, poviem ti aj ja.“
„Nie, urobíme inú dohodu. Najprv mi povieš ty a potom poviem ja tebe.“
„Takmer sme sa pobili.“
„Prečo ?
„Lebo sa chcel oženiť s mojou frajerkou Lenkou. Ale to nemôže, pretože my sme manželia.“
„Ale nepovedz, a kedy ste sa stihli vziať a ako to, že o tom nič neviem?“
„Lebo som ti to povedal až teraz.“
„Odkedy ste manželia a ako to, že ste manželia a kde ste sa brali ?“
„V triede. Cez veľkú prestávku a zosobášil nás Dávid. A vzali sme sa v stredu.“
„Ty si sa oženil v stredu a vravíš mi to až v sobotu? To sa nehanbíš?“
„Ale mami, to nie je taká skutočná svadba, ale vieš, ja som sa cítil ako keby sme sa brali naozaj. A on včera prišiel a povedal, že si ju vezme on.“
„A Lenke sa páči ?“
„No, to je ten problém. On sama na konci vyučovania povedala, že sa somnou rozvedie.“
„Och ty môj chudáčik, poď ku mne.“ Pritúlila si ho k sebe. „ Nebojsa ešte si nájdeš manželku. Ale musíš mi sľúbiť, že keď budeš dospelý a budeš sa ženiť, tak mi to povieš aspoň päť mesiacov dopredu, dobre ?“
„Sľubujem, ale naozaj je treba na svadbu až toľko mesiacov?“
„A vieš, že ani neviem?“
„Mami, teraz povedz ty.“
„Čo?“
„Ty vieš čo.“
Vedela, že nemá zmysel niečo tajiť a klamať ho. Je čas povedať mu to. Len nevedela ako. Trochu sa bála. Napokon nabrala odvahu. Napokon je lepšie, keď sa to dozvie od nej a nie od niekoho cudzieho. Posadila ho preto na taburetku oproti sebe.
Zhlboka sa nadýchla a začala : „Spomínaš si ako sme sa s ujom Rasťom rozprávali a ty s prišiel a ja som ti povedala, že máš ocka.“
„Áno, pamätám si na to“, horlivo prikývol chlapec.
„Ocko je u mňa v nemocnici. Minulú noc som ho operovala. A vieš ocko teraz chce, aby som ťa mu dala iba tak. Jednoducho povedané, chce ťa vziať.“
„Preč od teba? Už ťa nikdy neuvidím ?“
„To neviem, ale myslím si, že ocko ťa vezme tam, kde teraz žije. Asi s ním pôjdeš do Čiech. No ešte pred tým ti chcem niečo povedať. Nikto ťa nesmie iba tak vziať bez tvojho súhlasu. Ak nechceš nikam ísť, tak ťa nikto nemôže donútiť, A zvlášť ak je to človek, ktorého vôbec nepoznáš.“
„A ty, ty ma dáš preč navždy ?“
„Nie, ja ťa nechcem dať nikomu, ale . . .“
„A môžem ho ísť pozrieť ?“
„Ale ja neviem kde býva.“
„Nie, do nemocnice.“
„Samozrejme, že môžeš, kedy len budeš chcieť.“
„Chcem ísť dnes. Kedy povieš ty, ale chcem ísť dnes.“
„Dobre, tak pôjdeme po obede, dobre ?“
Chlapec prikývol a šiel do svojej izby. Jeho ocko je tak blízko. A mama ho dokonca operovala. Podobajú sa a bude ho mať rád, aký je? V hlave mal odrazu toľko otázok. Mohol by ísť za mamou a opýtať sa jej, ale ona určite nebude vedieť, čo má povedať. A vie ona vôbec o ňom niečo? A čo ak sa mýli a nie je to jeho ocko ? Na druhej strane mama vždy všetko vie.
Sedela v kresle svojej pracovne. Cítila sa zvláštne. Čo ak sa Michal nedá a naozaj jej vezme syna, Odvedie ho preč. Nikdy viac ho nevidí. Nie, nie najprv si to vyriešia medzi sebou oni dvaja chlapca do toho nebudú ťahať. V žiadnom prípade. Musí sa s ním porozprávať. Dnes ho vezme, aby sa navzájom videli, ale to je všetko. Iba tak si príde a povie, že chce jej syna. Dieťa predsa nie je žiadna hračka. Je to živá bytosť. V žiadnom prípade mu ho iba tak nedá. A v prvom rade mu nedovolí iba tak ho vziať preč. Tu chodí do školy. Odrazu sa pozrela na hodiny na stene. Bolo takmer jedna po poludní. Vyšla s pracovne. Zamierila do kuchyne. Otvárala skrinky jednu po druhej, ale stalo sa niečo s čím nerátala. Takmer nič nemali. Až teraz si spomenula, že dnes neboli na nákup. Zaklopala Miškovi na dvere.
„Miško, idem na nákup, ideš somnou ?“
Chlapec neváhal ani sekundu. O päť minút stál pred dverami. Celou cestou boli obaja ticho. Až v nákupnom centre dal Miško do košíka veľa ovocia, čo bolo nezvyčajné. Len čo zaplatili a dali nákup do auta chlapec na ňu pozrel a povedal : „Teraz ho už môžeme ísť pozrieť, do nemocnice sa nepatrí prísť na prázdno.“
Od prekvapenia otvorila ústa. To ovocie, čo dal do košíka je pre Michala. Stála tam ako obarená. K životu ju opäť prebral chlapec, keď z auta zvolal : „Mami, poď už, ideme do nemocnice.“
Nasadla do auta a zamierila do nemocnice. Odrazu dostala dobrý nápad, ale na teraz si ho nechá iba pre seba. Musí sa dohodnúť s rodičmi. Potom to bude dobré.
Zaparkovala auto, vzali tašky s ovocím a zamierili do nemocnice. Personál prekvapene na oboch pozeral. Chodba k Michalovej izbe sa jej zdala nekonečne dlhá Pomaly sa blížili k dverám. Miško zaklopal na dvere. Nič, ticho. Otvorila dvere a všimla si, že spí.
„Poď, pôjdeme ku mne. Teraz spí, neskôr sa prídeme na ňho pozrieť.“
Na chlapcovi bolo vidieť sklamanie. V ordinácii sa posadil na stoličku oproti jej stolu. Hlavu mal zvesenú, plecia ovisnuté. Sadla si teda k nemu na vedľajšiu stoličku. Pohladkala ho po vlasoch. Bolo napäté ticho. Napokon otočila jeho stoličku k seba a nadvihla mu hlavu hore.
„Idem sa pozrieť, či sa už nezobudil a prídem pre Teba. Chcem, aby ste sa stretli, ale vieš, nie je správne budiť pacienta. V noci som ho operovala preto teraz toľko spí.“
Vstala a šla sa na ňho pozrieť. Zaklopala. Neozval sa nik. Opatrne otvorila dvere. Ešte stále spal. Napokon, veď iba pred chvíľou tu boli obaja.
Michal ako keby cítil, že je v jeho izbe a zobudil sa. Už pomaly zatvárala dvere, keď začula ako je vraví : „Doktorka, poď sa na mňa pozrieť.“
Vzdychla si a vošla dnu. „Ako si vedel, že som to ja ?“
„Neviem ti to vysvetliť, jednoducho som to vedel.“
„Aha, tak ťa prezriem. Ale ani nebolo čo pozerať, pretože vedela, že je všetko v poriadku. Skontrolovala mu tlak a tep. Chcel povedať niečo uštipačné, ale pri dotyku jej rúk sa nezmohol ani na slovíčko. Hlavou mu preblesli všetky spomienky. Bolo to tak dávno a predsa. Bolo to ako keby mu učarovala. Ako keby bola čarodejnica. Ešte mu prezrela zreničky a skončila. Opatrne ho prikryla. Páčilo sa mu, že sa o ňho tak stará.
„Nakúpil pre teba veľa ovocia, sedí v mojej ordinácii a čaká, kedy mu prídem povedať, že si hore, aby ťa konečne mohol vidieť. Neboj sa, vie, že si jeho otec. Zároveň sa bojí, že ho vezmeš navždy preč. „
„A čo ty, čo teraz cítiš ty ?
„Prečo to chceš vedieť?“
Stála pri okne a pozerala sa vonku. Vyzerala veľmi zraniteľne. Dokonca na sebe nemala ani biely plášť. V letných šatách ružovej farby, s vrkočom, obnaženými plecami vyzerala ako školáčka. Ako vtedy, keď mala dvadsať. Sedela na lavičke a čakala kamarátku. Vôbec sa nezmenila. Vyzerá stále rovnako. Vyrážala mu dych. Ale to aj myšlienka alebo predstava o nej.
„Pretože chcem vedieť, ako sa cítiš.“
„Na mne predsa nezáleží, povedal si, že ho aj tak dostaneš. „
„Mohla by si si prísť sadnúť sem ku mne, tak sa nám bude zhovárať najlepšie.“
„Rozkaz.“
„Ja viem, že na ňho nemám taký nárok ako ty, ale je to môj syn. Nepotrebujem na to blbé genetické testy, aby som si to celé overil. Stačí sa na ňho pozrieť a je to úplne jasné. Má moju tvár, moje oči, moje črty. . . “
„To nič nedokazuje.“
„Neklamala by si mi, doktorka. Nechcem ťa do ničoho nútiť, ale priznám otcovstvo. Dám mu meno a chcem ho tiež vychovávať.“
„A zišlo ti na um, že to možno nechcem?“
„Dobre, nech sa rozhodne chlapec.“
„Čo urobíš, keď bude mať vysoké teploty, čo budeš robiť, keď dostane nejakú infekciu, keď si zlomí nohu, keď, keď. . .“
„Upokoj sa, nechcem ti ho predsa úplne vziať.“
„Nie, pred chvíľou to vyzeralo ináč.“
„Vzal by som si ho na prázdniny.“
„ A na ktoré ?“
„Na letné, na zimné. . .“
„Na zimné nie“!, zvolala odrazu.
Prekvapene na ňu pozrel : „Prečo nie ?“
„To sú Vianoce.“ Tvár mala odrazu kamennú. Pochopil. Je ako tigrica, ktorá si chráni svoje mláďa
„Nenapadlo ťa, že možno chcem, aby môj syn spoznal moju matku a zažil Vianoce aj somnou? Chcem ho vziať do Prahy, ukázať mu hrob jeho nevlastnej sestričky. . . Mám také isté právo ako ty. A na to nepotrebujeme žiadneho právnika Alebo ho chceš ťahať po súdoch, dať mu robiť genetické testy. . ., pretože aj bez nich je jasné, že je to môj syn.“
„On to vie, ja to viem. Samozrejme máš právo, ale nie ja som odišla. Ty si sa vyparil a nezostalo po tebe nič. Nevedela som o tebe nič. A vždy, keď som sa pokúšala zavolať ti, zložil si. Je toho toľko, čo by som ti mohla s celej duše vykričať, ale neprišla som sem preto. Tvoj syn sedí u mňa a čaká kedy sa zobudíš, aby ťa konečne videl na vlastné oči, tak prestať rozprávať o svojich právach, nárokoch a ja ešte neviem o čom všetkom možnom. Moja otázka znie Chceš ho vidieť, alebo mu mám povedať, že jeho otec je taký nahnevaný, že rozpráva o všetkom možnom a popritom, ako sa tak zdá zabudol na najpodstatnejšieho človiečika, na teba.“
Bol ohúrený. Občas nastali situácie kedy pri nej úplne strácal reč. Tento moment to iba potvrdzoval. Tvrdohlavá, neústupčivá. . . A ako vždy, mala pravdu. Iba sa na ňu pozeral a nepovedal ani jedno jediné slovíčko. Vstala a podišla opäť k oknu. Zhlboka sa nadýchla a podišla k nemu. V očiach mala všetko. Zlosť, smútok, lásku, nehu a to, čo tam nikdy pred tým nevidel. Poriadnu dávku odvahy a neprekonateľnej drzosti. Zmiešanú zo štipkou arogancie. Pozrela mu priamo do očí.
„Chceš ho vidieť alebo nie ?“
„Čo myslíš?“
„Nemám čas na hlúpe slovné hry!“
„Budem rád, ak ho privedieš.“
Viac nepotrebovala počuť. Otočila sa a šla pre syna. Sedel ticho na stoličke. Prekvapene na ňho pozrela. Inokedy sedel za jej počítačom a hral nejakú hru. Pretože aj napriek prísnemu zákazu nejakú nainštalovať do počítača v práci urobil po svojom. Otočil sa a spýtavo na ňu pozrel. Nemusel povedať nič. Otázku mal v očiach.
„Tak poď, už na teba čaká.“
Spolu kráčali k jeho izbe. Pred jeho izbou chlapec zastal a otočil sa k nej. Prekvapene na ňho pozrela.
„Stalo sa niečo ?“
„Naozaj ma chce vidieť? A čo ak sa mu nebudem páčiť ?“
„Jasné, že sa mu budeš páčiť, nad niečim takým ani neuvažuj. Vždy si všetkých očaril. Máš šarm, budeš sa mu páčiť, to mi ver.“
Spolu sa z hlboka nadýchli a vošli dnu. Spočiatku boli obaja nervózny. Michal sa vypytoval a chlapec odpovedal. Asi po pol hodine sa spamätal a podal mu plnú tašku ovocia. A k tomu znalecky dodal:
„No, dúfam, že nie ste na nejaké ovocie alergický. Viete, je tam všetko, čo sa dalo zohnať a bolo čerstvé.“
Musel sa zasmiať. Postrapatil chlapcovi vlasy. „Nie, neboj sa niesom na nič alergický. A veľmi pekne ti ďakujem.“
Odrazu sa prelomili ľady a oni dvaja ako keby sa poznali celý život. Chlapec si sadol k nemu na posteľ.
„Mamka vravela, že ma možno vezmeš preč.“
„Ak budeš chcieť, tak áno.“
„To znamená, že keď poviem nie, tak ma necháš tu?“
„Nie tak celkom.“
„Takže ty ma chceš vziať úplne navždy a ja už nikdy neuvidím ani babku ani dedka, ani tetu Vanesu, ani Rasťa.“
„Chcem ťa vziať zo sebou navždy, to áno, ale dovolil by som ti vidieť všetkých tých ľudí.“
„Vezmeš aj mamku?“
„Nie, mamku nie.“
„Nepáči sa ti?“
Táto otázka ho prekvapila. „Páči sa mi, je veľmi pekná, ale ona s nami asi nebude chcieť ísť. Má tu svoju prácu. Nemôžem ju odtiaľto iba tak vziať.“
„Nechcem ísť peč. Prečo to nezostaneš ty?“
„Nemôžem.“
„Ani ja nemôžem iba tak odísť.“ Hrdo zodvihol hlavu.
„Tak sa dohodneme ináč. Dobre, na teraz s tým skončíme. Povedz, budeš za mnou chodiť každý deň?“
„No, to ešte neviem. Od stredy máme prázdniny a ja som dlho nebol u babky.“
„Tak dobre, nebudem ťa nútiť. Sľúb mi však, že keď sa vrátiš od babky, tak ma prídeš pozrieť.“
„A ty budeš v nemocnici tak dlho?“
„To musí povedať tvoja mamka.“
„Čo máš rád?“ Opýtal sa odrazu chlapec.
„Mám toho rád veľa. Rád chodím do kina, rád čítam knihy, mám veľmi rád sladkosti, ale aj ovocie.“
„Asi už pôjdem domov. Zajtra je nedeľa. Už sa nemusím učiť. Prídem ťa pozrieť.“
Michal prikývol. Nečakal, že chlapec bude taký bezprostredný. Videl seba v jeho veku. Tie isté črty tváre, ten istý postoj, v niečom bol však aj po Alexandre.
Alexandra odprevadila chlapca. Na chodbe si sadli na lavičku. „Počkaj ma tu, ešte musím ísť niečo povedať tvojmu otcovi a potom sa vrátim, dobre ?“
Nezaklopala, jednoducho vošla. „Príde aj zajtra. Už vie kde ležíš, takže ho iba priveziem.“ Už bola pri dverách, keď ju zastavil: „Prečo neprídeš? Som iba povinnosť? Už ku mne nič necítiš? Veľa otázok,
však ? Ale ja chcem odpovede hneď teraz!“
Otočila sa k nemu: „Si povinnosť. Si otcom môjho syna, potrebujete čas, aby ste sa spoznali. Nebudem prekážať. A či k tebe niečo cítim? Tak na túto otázku ti odpovedať neviem. Dovidenia.“
Ležal v posteli a nemohol vstať. Keby mohol utekal by za tou bláznivou ženskou a okamžite by vedela, že nič s toho, čo cítila pred rokmi sa nezmenilo. Stačilo sa pozrieť do jej tváre a vedel všetko. Bolo to klamstvo. Miluje ho. Ešte stále a nikdy neprestane.
„Tak fešák, ideme domov.“ Tón hlasu dával vedieť, že iná možnosť nexistuje.
„Mami, už ho nemáš rada ?“
Vyrazil jej dych. Nedokázala naštartovať auto. Iba sa oprela o sedadlo a nevravela nič.
„Veľmi sa na ňho hneváš ?“
Ani teraz nič nevravela. Sedeli tam takmer štvrť hodiny. Pozbierala všetky sily a naštartovala auto. Michal sa viac nepýtal. No jeho detskú dušičku veľmi trápilo, že nevie, čo si mama myslí. Nič nevraví iba je ticho. Bolo iba sedem hodín a jeho mama už bola v pižame. Nepýtal sa nič. Dal jej pusu na dobrú noc a zatvoril sa vo svojej izbe.
Sedela na posteli a pozerala sa do zrkadla presne oproti sebe. Nie, už nie som to naivné dievčatko. Ani nevyzerám ako pred niekoľkými rokmi. Som iná žena, iný človek. Cestou do nemocnice mala plán, ale teraz bol úplne zbytočný. Napokon, chlapec sám chce ísť k starým rodičom. Takže im nemusí volať. Vzala z nočného stolíka mobil a vytočila Rasťove číslo.
„Alex?“
„Ja potrebujem s tebou súrne hovoriť.“
„Čo sa stalo ?“
„Si tu v Bratislave ?“
„V hoteli. Mám prísť?“
„Nie, ja prídem, kde presne si ?“
„Som v hoteli Paradizo. Vieš kde to je ?“
„Neboj sa, veľmi dobe viem kde ten hotel je.“
„A čo chlapec?“
„Bude doma, vieš , že sa o ňho nemusíme báť.“ Zložila slúchadlo.
Obliekla sa a šla za chlapcom. „Miško ja musím ísť preč. Možno príde veľmi neskoro. Vieš ako sa máš správať. Môžem sa na teba spoľahnúť?“
„Mami, mne predsa môžeš veriť vždy. Môžeš byť preč aj celú noc. Aj keď máš nočnú som doma celú noc sám. A susedia ma strážia, len im to povedz.“
Zbožňovala ho. Bol dieťa, to áno, ale niekedy sa správal ako dospelý. Bol jednoducho skvelý, i keď mal tak ako každé dieťa veľa chýb, vrtochov, trucoval, bol jej syn a keby sa stalo čokoľvek vždy ním bude. Susedom povedala, že sa vyskytol nepredvídaný prípad a ona musí ísť. Napokon stávalo sa to dosť často. A nemali nič proti tomu.
Sedel v hoteli na okraji posteli, v rukách držal pohár s drinkom. Bola zúfalá, počul to v jej hlase. Čo sa asi stalo? Alebo zistila, že k nemu ničo cíti. Vstal Biele nohavice mu zakryli celé nohy. Bielu košeľu mal mierne rozopnutú. Uvažoval či má zísť dole a čakať ju. Nevedel sa rozhodnúť. Mal zvláštny pocit. Zo zamyslenia ho vyrušil telefón.
„Prosím?“
„Tu je recepcia, máte tu návštevu. Mám ju pustiť hore ?“
„Samozrejme, okamžite.“
Otvoril jej dvere. „Ahoj.“
„Môžem ísť ďalej ?“
„Samozrejme.“
Chvíľu sa na ňho pozerala a potom ho prudko objala. Opätoval jej objatie. Nerozumel tomu. Bolo mu to jedno. Podstatné bolo, že je tu.
„Je tu, v noci som ho operovala.“
„Michal?“
Prikývla. „Vieš, povedala som to Miškovi a oni dvaja sa dnes stretli.“
„Počkaj, počkaj, to je na mňa trochu veľa. Radšej začni pekne po poriadku, dobre? Upokoj sa a sadni si. Keď budeš pokojná môžeš začať rozprávať.“
„Tak fajn. Včera prišiel na kontrolu, ak sa to tak dá nazvať. Nespoznala som ho hneď. Bol drzý, arogantný. Bol na tom naozaj dosť zle, ale nechcel zostať v nemocnici. On chcel iba nejaké lieky. Tak som ho poslala domov a lieky som mu nedala. A v tom v noci niekoho priviezli. Bol to Michal, ale ešte som to nevedela. Až po operácii som si to uvedomila. Bol to poriadny šok. Nedalo mi to a nad ránom som k nemu zašla. Rozprávali sme sa a on povedal, že vie, že Miško je jeho.“
„Nepovedal som mu nič, ak ti ide o toto.“
„Nie, to je teraz vedľajšie. Povedala som to chlapcovi, tak sme šli za ním do nemocnice. Je mu veľmi sympatický, ale je pevne rozhodnutý, že s ním nikam nepôjde. Na návštevu a tak, to berie, ale nechce tam ísť navždy. A ja by som to neprežila keby mi ho vzal. Ale má na to právo, je jeho otec.“
„Bojíš sa aj napriek všetkým faktom.“
„Ak ho nejako presvedčí?“
„To musíš vedieť ty. Ty vieš aký je tvoj syn. Je na teba naviazaný. Je to iné, keď je u starých rodičov, ale vziať ho do Prahy ? To by neriskoval. Aj Michal si to uvedomuje.“
„Povedala som ti už niekedy, že si naozaj skvelý priateľ.“
„Áno, práve teraz.“ Chytil ju za ruky. V džínsach, tričku a bunde vyzeral ako školáčka. Nikdy ho to neprejde. A možno to urobil ten drink,, nemohol odolať. Naklonil sa a pobozkal ju. Na jeho prekvapenie sa neodtiahla. Práve na opak. Ešte sa k nemu pritúlila. Necítila to čo si myslela. Cítila sa ako keby sa bozkávala s bratom. Iba si namýšľala, že sa rodí láska. Je viac ako jej priateľ to je pravda. Je ako brat, ktorého nikdy nemala. Opatrne sa od neho odtiahla a vstala. Otočila sa k obrovskému oknu v apartmáne.
„Je odtiaľto krásny výhľad. Rasťo, ten bozk. Ja viem, že ty ku mne niečo cítiš. Musím sa priznať, že aj ja som mala pocit, že sa somnou niečo deje, ale pochopila som, že to nie je lásku akú čakáš ty odomňa. Ľúbim ťa, ale ako brata, ktorého som nikdy nemala. Môžem za tebou prísť bez obáv a zábran. Si jediný človek, ktorý pre mňa tak veľa znamená. Záleží mi na našom priateľstve a nechcem ho pokaziť. Odpusť mi preto, ak som ti dala niekedy nejakú nádej. Veľmi ma to mrzí.“
„Aj napriek môjmu veku som stále naivný blázon. Nikdy sa nezmením. Ty si sa prišla iba vyrozprávať, napokon ako vždy. Ako, ako som si mohol myslieť, že by sa konečne medzi nami mohlo niečo stať, že, že by si ma mala rada rovnako ako ja teba. . .“ Zúrivo chodil po izbe.
„Ja, nemôžem za to. Si ako môj brat. Nemôžem sa tváriť, že ťa milujem, keď to nie je pravda. Srdcu sa predsa nedá rozkázať.“
„Lenže ja už takto nevládzem ďalej žiť. Stále čakať na nejaký zázrak. Dúfať, že možno raz prídeš a povieš, že ma ľúbiš. . .“
Ešte ho takého nikdy nevidela. Pozrela na pohár na stole. Keby nebolo toho drinku, nepovedal by jej to nikdy. Blond vlasy mal strapaté, košeľu takmer rozopnutú, v bielom vyzeral naozaj dobre. Iba oči farby mora dávali tušiť, že jeho vnútro je nepokojné a rozorvané. Podišiel k nej. Zdvihla ruku a pohladila ho po líci. Vyzeral šialene dobre. Díval sa na ňu a ona mala pocit, že ju jeho oči prepaľujú.
„Volala mi moja ex manželka.“ Povedal odrazu.
„Chceš sa s ňou stretnúť?“
„Neviem. Po tom, čo sa stalo dnes neviem nič. Som tu od včera, ale nemal som odvahu zavolať ti ani k vám ísť. Viem, že sme sa potom už o tom nerozprávali a ty si mi odpustila, ale nemohol som.“
„Viem, je to ťažké, ale naozaj chceš, aby sme stratili priateľstvo toho druhého? Lebo ja nie. A ja, zabudni na mňa ako na ženu. Si fantastický človek, vieš koľko žien by za teba dalo svoj život?“
„Ibaže ty sama si to povedala srdcu nerozkážeš.“
„Nechceš ísť k nám?“
„Radšej zostanem tu. Už chceš ísť preč?“
„Nie, nechcem. Spomínaš si ešte na naše prvé stretnutie?“
Usmial sa. „V rýchliku. Bola si tehotná a ja som si v prvej chvíli myslel, že si vydatá a závidel som neznámemu jeho šťastie. A teraz viem, že chlapča, ktoré si vtedy čakala je môjho najlepšieho priateľa. A paradox je, že ja som do teba zaľúbený. Keby sa do Michal dozvedel, zabil by ma.“
„Nie, neurobil by to. Odpovieš mi, keď sa ťa na niečo opýtam?“
„Ak sa to bude dať a bude to v mojich silách, tak rád.“
„Má niekoho alebo niekoho mal?“
„Istý čas žil s mojou ex manželkou. Viem to od Michala. Začali si vtedy, keď ťa opustil. Často mi o nich nerozprával. Iba vtedy raz. Ani ma to nezaujímalo. O konci ich vzťahu viem od nej, pretože ako som ti spomínal, volala mi.“
Bola prekvapená. Povedal by, že je priam šokovaná. Bolo mu jej ľúto. Zbadal jej v očiach slzy. Rýchlo sa otočila a utrela si ich.
„Ako vyzerá tvoja ex manželka?“
„Už sa netráp, pretože to nemá žiadny zmysel. Nechal ju. Keď sme sa prvý krát stretli povedal mi, že má nejakú ženu, ale nevedel som o koho ide. Neľúbil ju. Prišla na to, keď zo dňa na deň odišiel. A ona tiež prišla na to, že to bolo iba fyzické. Aspoň sa bude na plno venovať svojej práci.“
„On neľúbil pravdepodobne nikdy nikoho.“ Povedala trpko.
„Nemáš pravdu a ty to veľmi dobre vieš.“
„Nechcem prísť o všetko, čo som nadobudla počas tých rokov sama. Ja som ho vychovala, ja som mu dala všetko čo potreboval. Ja som sa oňho starala, keď mal horúčky, keď dostal osýpky a neskôr ovčie kiahne. Chodila som pre ňho do školy, robievala mu ráno desiatu. Bol a dodnes je často v nemocnici, to je pravda, ibaže je to môj syn. Jeho otec sa nám ani raz neozval. Radšej zložil slúchadlo.“
„Stále ho ľúbiš. A on ľúbi teba.“
Pozrela mu rovno do očí. „Nie, on ma neľúbi. Jediné čo chce dostať je jeho syn.“
„Tomu ani sama neveríš.“
„Verím. Ani nevieš ako. Je to môj najväčší nepriateľ akého som kedy mala. Našiel moje slabé miesto a hravo ma premôže. Už sa však nechcem o ňom rozprávať.“
„A o čom sa budeme rozprávať?“
„Neviem.“
Obaja stáli pri okne a pozerali na Bratislavu plnú svetiel. Mala svoje krásne čaro. Svetlá lákali k nočnému životu. Človek bez starostí mohol pokojne vyraziť do ulíc. Stáli tam obaja bez chuti ďalej bojovať. Boli ako dve stratené duše, ktoré sú jedna druhej na blízku, ale nemôžu si pomôcť navzájom. Zachrániť ich môže niekto iný, iba nie oni sami.
SEDEMNÁSTA KAPITOLA
Nemala dobrý pocit. Vždy vedela, keď sa v sestrinom živote dialo niečo nepríjemné. Nedalo jej to poriadne dýchať. Okamžite vytočila číslo k nej domov.
„Úúúááá, prosím?“ ozval sa ospalý Miško.
„Ahoj synovček, daj mi maku.“
„Nemôžem, nie je doma.“
„Je v nemocnici?“
„Nepovedala mi kam ide, ale môžeš jej zavolať na mobil.“
„Myšiak, ste v poriadku?“
„Sme zdraví, ale mamke je teraz nahnevaná a bojí sa.“
„Prečo?“
„Lebo prišiel môj skutočný ocko. Dnes som ho bol pozrieť v nemocnici. Mamka ho operovala.“
„Len čo sa mamka vráti, nech mi okamžite zavolá. Nemusíš jej to hovoriť, iba jej napíš odkaz, dobre a choď spinkať. Dobrú noc Myšiačik.“
„Maj sa teta.“
Poslúchol ju a napísal mame odkaz. Nedával ho do kuchyne ani do pracovne, to by bolo zbytočné. Najlepšie je dať ho do spálne na posteľ. Lenivo sa odšuchtal do svojej izby, vliezol do postele a než by niekto povedal jeden, chlapec spal.
Boli dve hodiny ráno. Opatrne otvorila dvere. Nechcela ho zobudiť. Vošla do spálne a sadla si na posteľ. Až teraz si všimla odkaz na posteli. Siahla po telefón a zavolala Vanese.
„Ahoj Vanesa, čo sa stalo?“
„Mne nič, ale tebe.“
„Mne?“
„Nerob sa, chlapec mi povedal, že je tam, že si ho operoval. A vraj ho bol včera navštíviť.“
„Povedal pravdu. Najhoršie však je, že chce chlapca.“
„To nech s vyhodí z hlavy! V žiadnom prípade!“
„Upokoj sa. Nebude to mať také ľahké, ako si myslel.“
„To mi musíš vysvetliť.“
„Ja som mu povedala ešte pred tým ako sme za ním šli, čo chce urobiť a tak.“
„A chlapec?“
„No, nebol úplne rozhodnutý a potom v nemocnici sa o tom spolu rozprávali. A Miško mu povedal, že nechce ísť preč na stálo. Vyzerá to tak, že ho bude brať k sebe iba na prázdniny.“
„Aj napriek tomu sa bojíš.“
„Ani nevieš ako. Je to najväčší nepriateľ akého som kedy mala. Mám strach z toho, že ho presvedčí. Bude mu stačiť vziať ho k sebe, dať mu to, čo si ja nemôžem dovoliť. A ukáže mu, že všetko, čo som mu nedovolila ja pri ňom môže.“
„Myšiak je predsa veľmi rozumný chlapec, naozaj si myslíš, že by ho presvedčil darčekmi a všetkým ostatným?“
„Myslím si, že by to skutočne dokázal.“
„Dobre, ale musím ti povedať aj niečo iné. Michalova mama je na tom veľmi zle. Vedela si, že má rakovinu ?“
„Čo, čože? To som ani netušila. A ty to vieš odkiaľ?“
„Stretla som ju, keď som bola doma. Michal celé tie roky platil tých najlepších lekárov, ošetrovateľku, brával ju k moru. Bola sama v obchode. Ošetrovateľka ochorela a ona to brala ako malé dobrodružstvo. Ibaže sa prerátala a odpadla. Pomohla som jej a ona mi všetko povedala.“
„Nevieš čo presne jej je?“
„Nevypytovala som sa jej na detaily. Bola som rada, že povedala aspoň to. A viac krát videla aj Michala. Chcela by ho spoznať. Saši, myslím, že by si jej to mala umožniť. Je to jej vnuk.“
„Ja, ja naozaj neviem. Neviem či. . ., tak o tom porozmýšľam, dobre ?“
„Vieš, zavolala som ti, pretože som mala taký zvláštny pocit. Cítila som, že sa niečo deje.“
„Som rada, že si sa ozvala. Miško už nepôjde do školy, príď pre ňho a vezmi ho k našim.“
„Prepáč, že to poviem, ale máš niečo v pláne?“
„Musím dať do kopy Michala. A spracovať ho. Nemôže mi vziať syna. Je to môj život. Pre ňho som žila celé tie roky. Som bojovníčka. Nebude to mať ľahké.“
„Dobre, zajtra prídeme aj s Romanom.“
„A ako sa mu darí?“
„Ako to myslíš?“
„No pri takej divoške, to určite nemôže mať ľahké, no nie?“
„Ale, prosím ťa prestaň a choď už radšej spať.“
„Dobrú noc.“
A odrazu presne vedela, čo urobí. Nemusí ani jeden z nich troch trpieť. A dokonca ani Rasťo. Ten skvelý chlapík. Usmiala sa. Po prvý krát po dlhom čase spala pokojne.
Stál v sprche a túžil zmyť zo seba všetko, dokonca aj spomienky. Na perách ešte stále cítil chyť jej bozku. Ibaže teraz nastal čas ísť ďalej a zabudnúť. Myslel si, že sa to nikdy nestane. Život a náš osud si s nami robí, čo chce. Opantá nás a potom pošle ďalej. Núti nás hľadať to, po čom túžia ľudia od pradávna. Lásku a šťastie. Praobyčajné veci, ktoré sú vo svojej podstate také komplikované, že ich je len ťažko pochopiť. Nevedel kde má hľadať šťastie. Mal chuť opiť sa. Láska k nej bola horšia ako trýzeň. Musí bojovať. O ňu nie, ona je iba priateľka a sestra. Konečne pochopil. Celé by sa to pokazilo, keď sa do toho vkradli bozky, dotyky. . . Mal priateľku akú potreboval, človeka, ktorému sa mohol zdôverovať, o ktorom vedel, že nikdy jeho tajomstvo neprezradí. Vyšiel zo sprchy. Teraz vedel čo musí urobiť. Ten tvrdohlavec potrebuje poriadnu príučku a on mu ju dá. Nastal čas na priateľské vyrovnanie. Zajtra, zajtra za ním pôjde do nemocnice. A hoci by to nemal predsa to urobí. Je na čase, aby tí traja boli šťastní. Dúfal, že sa to podarí. Odrazu mal chuť do života. Konečne vedel, že potrebuje žiť.
Nemohol zaspať. Stále mal to chlapča pred očami. Vyzeral ako on v jeho veku, ale bolo v ňom niečo, čo pútalo pozornosť. Chvíľky, keď to nebol iba malý chlapec, chvíle, keď mal uvažovanie dospelého človeka. Pri pozorovaní ich dvoch mal pocit, že chlapec je niekedy racionálnejší ako ona. Alexandra, jeho doktorka. S dievčatka sa stala krásna žena. A chvíľu bola skutočne jeho žena. V pravom slova zmysle. Nie je získanie syna vlastne iba jeho manipulácia s ňou. Je to zúfalý výkrik do tmi. A on by bol nesmierne rád, keby ten výkrik počula aj ona a zachránila ho. Ibaže to nebude také ľahké. Upísal svoj život svojmu svokrovi. Dal sa vydierať. Ibaže on musel. Jeho sestry sa naňho a na mamu vykašlali. Zariadili si svoje životy, odišli preč. Obyčajne sa prišli pozrieť, poslali pohľadnice, nejaký ten balíček, ale nestarali sa o ňu. Všetko zostalo na ňom. Teraz, keď sa spätne díval na svoj život uvedomoval si, že bol nešťastný. Snažil sa zachrániť matkin život a na ten svoj zabudol. Začal sa naháňať za peniazmi. Stali sa zmyslom jeho života. Rozhodol sa nahrabať toľko, koľko len mohol. Samozrejme, písali o ňom vo všetkých novinách, časopisoch. Bol rekordér. Najbohatší človek v Čechách a na Slovensku. Mal viac peňazí ako bol schopný pokryť štátny rozpočet na jeden rok pre oba tieto štáty. Behom desiatich munút dokázal zarobiť pol miliardy Eur. Peniaze si poriadne neužil. Nemal ich s kým rozhadzovať. Pár tisíc použil na mamine liečenie, na spoločné dovolenky. . . Pozeral na prázdnu stenu o proti sebe a videl celý svoj život ako v spomalenom filme. To ako chodil do škôlky, do školy, na stretnú školu a odrazu tam bola. Jeho anjel. Bola ako princezná. , prelud, ktorý v skutočnom svete neexistoval. Prežili chvíle vášne a zároveň tej najväčšej lásky. A narodil sa im syn. Do čerta, ten chalanisko je ako on. Nepotrebuje blbé genetické testy, aby si overil, že je to jeho syn. Stačilo sa na ňho pozrieť. Postupne mu na viečka sadal spánok. Nevzdoroval mu, pokorne upadol do milosrdného spánku. Priniesol mu sen, sen ktorý bol taký skutočný. . .
„Šesť hodín, ešte mám čas. Môžem kľudne spať.“ Povedala si, keď otvorila oči a pozrela sa na hodinky, na svojom nočnom stolíku. Otočila sa na druhú stranu, paplón si pritiahla až na hlavu a opäť zaspala.
Stála na operačnej sále. Všetko bolo v najlepšom poriadku. Pacient nemal jasnú tvár, bola akási rozmazaná. No zvyšok tela bol v poriadku. Prístroje ukazovali funkcie srdca, dýchania, tlaku, všetko bolo pripravené na operáciu.
„Klesá mu tlak!“ Skríkol niekto.
„Odchádza nám!“ Ozval sa niekto iný.
„Defibrilovať!“ Skríkla akási čudná postava.
Chcela niečo povedať, niečo urobiť, telo sa samo otvorilo a vyšiel z neho tmavý tieň. Mal obrovskú silu. Celú ju pohlcoval. A napokon sa jej opýtal: „Prečo si ma nezachránila?“
Nedokázala mu odpovedať. Ústa nevydali ani hláska, stála ako prikovaná neschopná jediného pohybu.
„Pozri sa kto som, len sa pozri, koho si nezachránila!“ Tieň nezniesol odpor. Akási sila ju donútila pozrieť sa na stôl, na človeka, ktorý tam ležal. Bol to Michal. Nedokázala sa ovládnuť, poriadne kričala, ale nik jej nebol schopný pomôcť. Zostala na operačnej sále úplne sama.
„Nie!, Nie!, Nie!“
„Mami, mamička vstávaj, počuješ, vstaň, mami, mami!“
„Čo, čo sa stalo?“ Prebudila sa celá spotená.
„Kričala si zo sna. Stále si kričala nie.“ Pozrela sa naňho a videla v nich strach.
„To nič, poď ku mne, nič sa nestalo. Len sa mi snívalo niečo zlé, to je všetko.“
„Bolo to o mne?“ Spýtal sa chlapec.
„Nie, nebolo to o tebe, chvála Bohu.“ Povzdychla si od úľavy.
„Volala ti v noci teta Vanesa.“
„Ja viem, dnes príde.“
„Ona dnes príde?“
„Príde, ale je tu ničo, čo musíš vedieť. Dnes ideš k babke a dedkovi. Ja viem, že si chcel ísť ešte raz pozrieť ocka, ale prosím, nehnevaj sa na mňa. Musíš teraz odísť. Nebudeš tam dlho, to ti sľubujem.“
„Prečo musím ísť preč? To nie je fér. Nechcem ísť preč a ani nepôjdem!“ Skríkol chlapec a šiel preč. Vstala a šla za ním do jeho izby, kde sa automaticky zatvoril, napokon ako vždy.
„Tak a dosť. Vždy som ťa brala ako rozumného chlapca, ale vidím, že ty si to nevážiš. A okrem toho, som tvoja mama. A keď raz poviem, že ideš k starým rodičom do Levoče, tak tam pôjdeš. A tento raz ma neobmäkčia žiadne zúrivé, či zúfalé pohľady. Jednoducho tam pôjdeš. A viac o tom nemienim diskutovať.“ Zatvorila za sebou dvere a vošla do kúpeľne. Nikdy nič také neurobila. Umyla sa, prezliekla a šla urobiť raňajky. Čakala kedy sa zjaví v kuchyni.
Prekvapene na ňu pozeral. Tak takúto mamu ešte nikdy mam nevidel. Bola naozaj poriadne nahnevaná a tento raz to myslela naozaj vážne. Radšej rýchlo vybral kufor a začal sa baliť. Teraz je veľmi nebezpečné nepočúvnu ju. Nikdy síce nedostal bitku, no tento raz sa to môže naozaj stať. Och, to by bola poriadna hanba, keby sa spolužiaci dozvedeli, že ho zbila mama. Keby to bol aspoň oco. Aj tak všetci cedia, že otca nemá. Vlastne má. Ach, je to komplikované. Ale čo bude robiť mama? A nech si robí čo chce, on ide preč. A napokon s tetou Vanesou je vždy veselo, tak čo. Opatrne vošiel do kuchyne. Sadol si k stolu.
„Už som sa zbalil.“
„Dobre, máš všetko?“
„Asi by si mi to mala prezrieť.“
„Čo je, dnes neraňajkuješ?“
„Ale áno.“ Povedal s povzdychom chlapec.
„Idem ti skontrolovať ten kufor.“ Otvorila ho. Nevyzeralo to práve najlepšie. Všetko vybrala, pekne uložila, dodala nejaké veci a bolo to. Ticho sedel v kuchyni. Ani len nepípol. A ona dobre vedela prečo je taký. Bol zmätený a hlavne trochu sa bál. Nikdy na ňho tak nevyskočila. Vždy v ich domácnosti vládla demokracia a odrazu bola prísna a nediskutovala. Jednoducho povedala a bolo to.
„Pozrime sa, na tanieri neostala ani jediná omrvinka.“
„Kedy príde teta?“
„To presne neviem.“
„Prídeš aj ty potom do Levoče?“
„Neboj sa prídem.“
„A pôjdeš mi v stredu pre vysvedčenie?“
„Samozrejme, že ti pôjdem pre vysvedčenie.“
„A čo ocko?“
„Ocka musím dať najprv do kopy, aby päť mohol chodiť.“
„A keď bude môcť chodiť prídete obaja spolu?“
„To naozaj neviem, prepáč mi to.“
„To nič, to sa stáva, nemôžeš vedieť všetko.“
Večer kráčala po chodbe k jeho izbe. Bolo zvláštne vedieť, že je tu. Bol blízko, až príliš blízko.
OSEMNÁSTA KAPITOLA
Pozrel sa na seba do zrkadla. Vyzeral celkom dobre. Blond vlasy mal sčesané dozadu, oblečené mal krémové nohavice a bielu košeľu. Vyzeral dobre. „Dnes musím vyzerať seriózne a nie iba dobre.“
Ešte raz sa preto na seba kriticky pozrel do zrkadla. Mierne našpúlil pery, a potom sa musel zasmiať. Nemusí predsa nahadzovať pózy, aby pred kamarátom vyzeral naozaj seriózne. Vyzerá ako vyzerá. Je to jeho štýl. A napokon nie výzor, ale činy majú svoju váhu. Zodvihol slúchadlo a zatelefonoval na recepciu : „Prosím vás, zavlajte mi taxík, keď tu bude, dajte mi vedieť.“ Taxík prišiel o desať minút. Až v taxíku začal uvažovať, čo mu vlastne povie. Veď ani nevie, čo mu má povedať. A čo ak to celé pokazí. Čo potom? Je to jedno, potrebuje mu vyčistiť žalúdok a hlavne myšlienky. Michala poznal ako normálneho chlapa a nie ako bezcitného nafúkanca, ktorý si potrebuje dokazovať veľkosť svojho ega. Stál pred jeho izbou. Zaklopal.
„Ďalej!“ Zvolal Michal
Vošiel dnu. „Ahoj Michal.“
Michal od prekvapenia nevedel čo povedať. Iba sa pozeral na Rasťa, ktorý tam stál
„Prišiel som sa porozprávať.“ Povedal.
„O čom, o čom sa chceš somnou rozprávať?“
„Teraz nepovieš ani slovo a budeš držať jazyk za zubami kým neprestanem hovoriť ja. Nebudeš ma prerušovať, nič komentovať iba pokojne počúvať.“
„Mám počúvať o tvojej zrade?“
„O akej zrade to tu trepeš?“
„O mojej doktorke! O Alexandre!!!“
„Všetko ti vysvetlím len sa upokoj. A láskavo urob, čo som ti povedal. Drž jazyk za zubami a počúvať, čo ti chcem povedať.“
„V tom prípade urobíš lepšie, keď si sadneš. A poponáhľaj sa s tými rozprávkami. Nemám na teba veľa času.“
„Znie to pomerne hlúpo, nemyslíš?“
„Chceš za baviť o hlúpostiach alebo mi chceš povedať niečo dôležité? Lebo ak sa chceš baviť o hlúpostiach, tak v tom prípade okamžite vypadni!“
Ignoroval jeho slová. Sadol si na stoličku pri jeho posteli. „Tá žena, o ktorej som ti po celý ten čas rozprával bola tvoja Alex. Nevedel som to. Ani mi na um nezišlo, že je to práve ona. Bol som s ňou po celý čas. Bol som tam, keď sa narodil chlapec, bol som tam, keď šiel po prvý krát do školy. Okrem jeho dedka som bol jeho mužský vzor ja. Zaujímalo ma, kto je jeho otcom. Nikdy mi priamo nepovedala kto to bol. A vlastne aj áno, ale ja som ju nespájal s tebou. A potom odrazu som videl ako rastie. Čoraz viac mi pripomínal teba. Bolo to priam neuveriteľné. Stál predo mnou a ja som videl teba. Pohádali sme sa kvôli môjmu podozreniu. Povedala mi, že mi zradu nikdy neodpustí. Včera, teda už takmer dnes sme sa rozprávali. A ja som sa od nej dozvedel, že jej chceš vziať to, prečo žije celé tie roky. Ty somár jeden, veď ona ťa stále ľúbi. Ty si dôvod pre ktorý ma neľúbi. Som pre ňu iba ako brat. A po všetkých tých rokoch som pochopil aj ja, že sme ako brat zo sestrou.“
„ Nemienim tu počúvať tvoje citové výlevy.“
„To nie je žiadny výlev. Len si to pekne vypočuj. Ako môžeš prísť a pýtať si niečo, na čo prakticky nemáš nárok.“
„Ja na toho chlapca mám právo!“
„Takže iba na toho chlapca. . .!!!“
„Do pekla, nestaraj sa do môjho života!“
„Čuš a počúvaj!“
„Nechcem ťa počúvať!“
„A čo urobíš, postavíš sa a pôjdeš sa somnou byť?“
„Ty, ty špinavý zradca, podliak, odkundes, dobre vieš, že to nemôžem urobiť. Ani nevieš, ako rád by som to urobil!“
„Neprišiel som sa s tebou hádať. Chcem ti iba otvoriť oči. Získaj si ich oboch. Ty nevidíš, že ju zabiješ ak ho vezmeš preč? A povedz mi, čo budeš robiť, keď ho vezmeš do Prahy a v noci príde k tebe a povie, že bez mami to nezostane a chce ísť preč?“
„Neurobí to!“
„Nie, on to urobí, pretože je iné, keď je dieťa u starých rodičov alebo niekde na návšteve. Ibaže on bude veľmi, veľmi ďaleko. Inokedy môže za ním prísť, ibaže ona ani netuší kde vlastne bývaš. A dovolíš jej, aby prišla. A čo potom, keď príde. Je to chlapec, ale bude tak strašne plakať, keď odíde. Ty si na tieto všetky veci a holé fakty úplne zabudol. Keby si si aspoň na chvíľu uvedomil čo i len jeden, nenapadlo by ti takého šialenstvo. Priznaj si to.“
„Možno máš pravdu, možno.“
„Michal, priznaj si to. Nevieš sa o chlapca postarať. Ty si vieš pomôcť s nádchou, chrípkou, ibaže toto je iné. Dieťa sa nezotaví tak rýchlo ako ty. Nebudeš môcť ísť na obchodné stretnutia. Alebo to vyriešiš tak, že mu nájdeš cudziu ženu, ktorá sa o ňho bude starať. Ak to chceš urobiť takto, potom si ho k sebe neber.“
„Mňa kritizuješ, a čo ona!? Ona predsa tiež chodí do práce, je tam častejšie ako s chlapcom, tak mi tu nerozprávaj rozprávky!“
„Má nočné služby, to je pravda, je v nemocnici a niekedy na seba nemajú poriadne čas, ale je to iné, pretože vždy po nočnej službe pre ňho príde do školy, chodí na rodičovské združenia, chlapec je na ňu pyšný. Je v nemocnici ako doma. A okrem iného, prispôsobila sa jemu. Nemysli si, že teraz je taká ako predtým. Zachraňuje životy, to áno. Teraz sa jej priority zmenili. Hlavnú úlohu hrá chlapec. A je nesmierne smutné, keď to nevidíš. Medzi nimi nie je iba taký obyčajný vzťah. Sú na seba naviazaní. Nik tretí sa im do ich vzťahu nestará.“
„Počuj, ty jej robíš obhajcu.“
„Keby si dostal rozum, s radosťou by som ho robil aj tebe.“
„Nepovedz.“
„Kedy si sa zmenil na bezcitného egoistu? Čo sa s tebou stalo? Ako je možné, že s takého skvelého človeka sa stala kreatúra, ktorej ide iba o sprosté peniaze. Nevidí nič iné iba zisk. A to, ako všetko dostať pod svoju kontrolu? Pretože Michal, ten Michal, s ktorým som vystrájal, rozprával mu svoje tajomstvá, ten by niečo také nikdy neurobil.“
„Lenže ten už dávno nexistuje! Otrčil kopytá a vonia fialky zospodu! Nikdy viac sa nevráti. Nevráti sa, zomrel, keď sa musel vzdať svojho ja! Už to konečne chápeš! Ten naivný somár viac nemá šancu. A je lepšie, že zomrel. Ja som Michal, taký aký som mal byť vždy!“ Tvár mu horela od hnevu.
„Máš pravdu, zomrel a viac sa nevráti. Zomrel dávno a ja som si to neuvedomil až dnes.“
„Konečne ti to došlo a teraz vypadni!!!“ Kričal už v nepríčetnom stave.
„Zbohom.“ Nepodarilo sa mu to. Nepochopil nič s toho, čo mu povedal. Presne tak, ten Michal, ktorého poznal už zomrel. Zomrel a nikdy viac sa nevráti, pretože mŕtvi sa nevracajú. Zostávajú na nich iba spomienky.
Sestrička počula krik a tak, keď zbadala odchádzajúceho Rasťa vtrhla do Michalovej izby.
„Čo sa stalo?“
„Zmiznite, počujete, vypadnite odtiaľto a dajte mi všetci pokoj!!!“ Na stolíku mal prázdny pohár. Schmatol ho a hodil ho po nej. Iba centimeter a bol by ju zasiahol. Okamžite utekala pre pomoc.
„Zožeňte niekto Martina, musí nám pomôcť!“
„Idem pre ňho.“ Povedalo mladučké dievča, ktoré robilo sestričku sotva mesiac.
Utekala do športovej časti nemocnice, kde si chodili zašportovať aj pacienti.
„Martin, kde je Martin!“ Volalo dievča.
„Tu som, stalo sa niečo?“
„Ten chlapík, vieš, Alex ho operovala. Je ako nepríčetný.“
Obaja utekali do jeho izby. Tri sestričky už pozerali kde sú. Jedna mala v ruke injekciu. Vošli dnu. Michal dostal ešte väčší záchvat zúrivosti: „Vypadnite, vpadnite, počujete, okamžite zmiznite!!!“ Martin sa k nemu priblížil a pokúsil sa ho chytiť za ruky. Michal ho udrel celou silou do tváre. Martin spadol na zem. Sestričky mu pomohli. Chvíľu tomu nemohol uveriť. Ten chlapík je šialenec. Musí s nim niečo urobiť. Vrhol sa na ňho. Pritlačil ho k posteli, ale nepomohlo to. Robil to nerád, ale musel si na ňho sadnúť. Michal takmer prestal dýchať, no iná možnosť nebola. Pichli mu injekciu na upokojenie.
„Budeme to musieť povedať Alex.“
V tom sa vo dverách zjavila teraz vrchná sestra Beata. „Mládež, čo sa to tu deje?“
„Martin vyprevadil všetkých z Michalovej izby. „Poďme radšej na ošetrovňu.“
„Tak poviete mi konečne čo sa to deje. Odišla som ani nie na desať minút.“ Všimla si monokel na Martinovej tvári.
„Ten pacient mal záchvat. Po Zdenke hodil pohár. Mal taký záchvat zúrivosti, že sme mu museli niečo pichnúť na upokojenie. Ináč to ozaj nešlo, verte mi. Mne tiež zostala pamiatka.“
Beata si sadala. „To nie je prvý krát. Už tu raz ležal. Bolo to dosť dávno. A vtedy som mu injekciu na upokojenie pichla ja. Vtedy mu zomrela malá dcérka. A naša doktorka Alex ho vtedy tiež operovala. Normálne musela vyskočiť na posteľ a sadnúť si na ňho tak, aby ho spacifikovala. Len by ma zaujímalo, čo ho vyprovokovalo tento krát.“
Zdenka sa ticho ozvala: “S jeho izby vyšiel ten Alexandrin priateľ. Viete, ten krásny blonďák. . .“
„Dobre ma teraz počúvajte. Nikto z vás jej nič nepovie. Poviem jej to ja sama, dobre? A teraz choďte. A dajte si kávu, tuším to potrebujeme všetci.“
Vošla do jeho izby. Ležal tam bledý takmer, ako obliečky na vankúši a paplóne. Prišlo jej ho nesmierne ľúto. Stále ho ľúbi. Nemohla si pomôcť. Presviedčala samú seba, že je jej najväčší nepriateľ, nešlo to. Dala by mu čokoľvek. Dokonca aj svojho syna. Nie preto lebo sa o ňho nebojí, práve naopak. Nezniesla by vidieť ich oboch, ako sa trpia. Táto situácia sa jej zdala neúnosná. Odrazu si všimla na zemi drobný úlomok skla. Zodvihla ten úlomok. Pozrela sa na Michala, na úlomok v ruke. Premkol ju strach. Okamžite vyšla z izby a utekala za Beatov.
„Ako to, že v jeho izbe na zemi som našla toto?“
„Bol za ním ten tvoj krásny blonďáčik a potom hodil do Zdenky pohár. Iba jeden jediný centimeter zabránil tomu, aby ju trafil. Mal záchvat šialenstva. Prepáč, že to vravím, ale je to tak. Bol zúrivý ako besný pes. Museli sme mu pichnúť niečo na upokojenie. Dokonca si to odniesol aj Martin.“
„Bol, bol tu za ním Rasťo?“
„Videli ho.“
„Ja ho prerazím.“
„Nerob s ním nič. Chcel ti pomôcť.“
„Odkiaľ vieš, že mi chcel pomôcť. Ja predsa nemám žiadne problémy.“
„Alex, neklam, je to Michal, otec tvojho syna. Bola som tu včera. Je to jeho kópia. Ako sa vraví ako keby mu z oka vypadol. Prišiel si pre ňho, však?“
„Pred tebou nič neutajím. Chce ho. A Boh mi je svedkom, že , že ich oboch zbožňujem. Nechcem sa vzdať chlapca, ale keď sa rozhodne, že chce byť s ním nebudem im brániť.“
„Veď nemá ani tušenie ako sa starať o dieťa.“
„Raz už dieťa mal, určite to nezabudol.“
„Počkaj, počkaj a čo ty?“
„Neviem, som naozaj zúfalá. Dnes som ho poslala k starým rodičom. Sestra stretla jeho matku. Dlhé roky má rakovinu. Platil jej lekárov, staral sa o ňu celý čas iba on. A popri tom má tri sestry. Chcem, aby ho videla. Má právo vidieť si vnuka, objať ho. Viem, že ho viac krát videla, ale teraz je to iné. Chcem, aby sa spoznali.“
„A myslela si aj na toho blázna, ktorý leží u nás?“
„Nie, myslela som hlavne na jeho matku. A taktiež na to, že musím niečo vymyslieť. Mala som plán. Kým som nevošla do tej izby a nenašla ten úlomok. Teraz neviem, čo ďalej.“
„Dievča, dievča. Ani trochu to nemáš ľahké.“
„Och ja viem. Musím niečo urobiť. Nedovolím mu, aby mi zničil život. Ibaže som rozhodnutá, že nebudem zbytočne trápiť chlapca a nebudem mu ubližovať tým, že bude miesť pred súdom rozprávať, trápiť sa. . ., dám mu chlapca. Môj život bude v troskách, podstatný je chlapec.“
„Vyhral, doktorka a to ani nesplnil všetko, čo ti povedal a mohol povedať.“
„Viem bojovať, nebojím sa. No teraz je v hre dieťa. A to nie je hračka, ktorú môžeš iba tak prenášať.“
„V tomto musím s tebou súhlasiť. Deti sú veľmi citlivé a takéto udalosti ich môžu poznačiť na celý život.“
„Idem sa na ňho pozrieť, drž mi palce.“
Vošla dnu a sadla si na jeho posteľ. Ešte stále spal. Vyzeral ako bezbranné dieťa. Otočil sa na bok, v zapätí späť na chrbát. Sedela na jeho posteli a dívala sa na ňho.
„To nie je možné, doktorka.“
„Vraj si dnes poriadne vystrájal.“
„A čo, bol tu môj najlepší kamarát, ktorý ťa obhajoval ako nejakú sväticu.“
„Viem o tom.“
„Poslala si ho sem, sama?“
„Nie, ani som nevedela, že Rasťo sa chystá navštíviť ťa.“
„Spali ste spolu?“
„Prosím?“ Opýtala sa prekvapene.
„Nerob sa, dobre si počula, tak áno alebo nie.“
„Nič ťa do toho, napokon spával si s Rasťovov bývalou manželkou.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Volala mu a všetko mu zavesila na nos. A napokon, ty si sa mu tiež priznal. Bolo to síce dávno, ale predsa. Viac krát si ju nespomenul. . .“
„Krava! A ten idiot. Naozaj sa k sebe hodili!“
„Upokoj sa lebo znovu dostaneš dávku na upokojenie.“
„Pichneš mi ju ty osobne?“
„Ak bude treba, tak áno. A na to vezmi jed, že ti ju surovo vrazím hoci aj do zadku.“
„Kde je chlapec?“
„Má svoje meno.“
„Kde je Michal?“
„Leží predo mnou na posteli a dostáva ďalší záchvat zúrivosti alebo žeby to bolo šialenstvo?“
„Ty, ty, dobre vieš o čo mi ide, kde je!?“
„O hodinu bude u starých rodičov v Levoči.“ Pozrela pri tom na hodinky na ruke.
„Odpratala si ho! Vedel som to!“
„Naozaj, tak prečo ťa chytá nový záchvat šialenstva?“
„Pretože si odpratala môjho syna, ako nejakú vec! Mám právo vidieť ho! Na to nezabúdaj!!!“
„Viem o tvojej matke. Strela sa s Vanesou pred niekoľkými dňami. Chcem, aby sa stretli. Chcem, aby ju spoznal. Preto som ho poslala preč. Na druhej strane som ho poslala preč aj pre niečo iné. A ešte niečo. Iba kvôli tebe som po prvý krát poriadne zvýšila hlas na svojho syna, nediskutovalo sa, musel urobiť, čo som povedala. Ešte nikdy som to neurobila.“
Šokovane na ňu pozeral. Nedokázal nič povedať. Chcel, nešlo to. Nemohol. Jeho syn sa stretne s jeho mamou. Konečne bude môcť objať svojho vnuka. Pokúsil sa sadnúť si.
„Radšej si ľahni. Môžeš si ublížiť.“
Civel na ňu. Stála tam a odrazu mu nemala čo povedať. Odišla preč. Je to všetko stratené. Neurobia s tým nič. To už nieje Michal akého poznala. Bol iný. Drzý, nafúkaný a vždy bez ohľadu na ľud okolo seba dosiahnuť svoje. Oni dvaja si viac nemali čo povedať. Je na vždy koniec.
DEVETNÁSTA KAPITOLA
„Babka, babička prišiel som!“ Volal Miško celý rád. Po dlhom čase ich konečne opäť vidí.
„Ale, ale čertík jeden. A mamičku máš kde?“
„Ja som bola iba pre ňho, všetko vám vysvetlím.“ Povedala Vanesa.
„A kde je dedko?“
„O chvíľu príde, ale teraz poď večerať.“
„Babka nie je už na večeru neskoro. Je takmer jedenásť hodín v noci?“
„Ibaže ty si chlapec a tí môžu jesť aj o pol noci.“
„Mamina by nás prerazila, že jeme tak neskoro.“
„Teraz tu nie je a jesť sa musí.“
„A čo máme?“
„Poď do kuchyne a uvidíš.“
Naložila chlapcovi na tanier večeru a šla za Vanesou.
„Povedz mi, čo sa deje?“
„Michal sa vrátil, operovala ho v noci s piatku na sobotu. A chce ho. Dozvedel sa o ňom. Poslala ho tu kým to s ním sama nevyrieši. A ešte aj preto lebo chce, aby spoznal jeho mamu.“
„Je na čase, aj ona je jeho babička.“
„Veď práve.“
„Chce ho vziať a neberie na ňu ohľad?“
„On je ochotná dať mu ho.“
„Čože, zbláznila sa alebo čo!?“
„Nechce Myšiaka ťahať po súdoch. A ak bude chlapec chcieť ísť a bude mu tam lepšie, tak mu nebude brániť.“
„To je šialené. A aj keby, nemôže ho vziať nastálo preč. Iba tak ho vezme a nik s nás ho viac neuvidí. To je predsa postavené na hlavu. Je to choré.“
„Bola by tu šanca na záchranu.“ Nevinne sa pozrela na mamu.“
„Vrav!“
„Jeho mama.“
„A ako?“
„Môže ich zblížiť, všetkých troch.“
„Ale nie si si istá, však?“
„Nie, nedala by som za to ruku do ohňa.“
„Nevyzerá to dobre, Vanesa, ani trochu.“
„Mali sme s tým rátať. Všetci sme dobre vedeli, že raz sa to všetko dozvie a bude ho chcieť. A ten čas prišiel. Treba niečo urobiť mami, pretože ináč stratíš vnúčika a ja synovca.“
„My dve sme nič v porovnaní s tým o čo príde Saša.“
„Kočky, som doma!“
„Dedko, dedko, konečne si prišiel!“
„Vitaj chlapče. A mama je kde?“
„Ona neprišla, zostala doma, ale sľúbila mi, že príde.“
„Dobre, tak choď dovečerať. Ja idem za babičkou.“
Miško ho poslúchol a šiel do kuchyne. Vošiel do dievčenskej izby.
„Poviete mi vy dve, čo sa tu vlastne deje?“
„Vrátil sa Michal. Chce Miška vziať navždy.“ Povedala bez dychu Vanesa.
„Raz to predsa muselo prísť, ale iba tak ho vezme preč a my ho viac neuvidíme, to je šialenstvo.“
„To vravím aj ja.“
„Vy dvaja však ešte neviete, že Myšiak a Michal sa stretli. Včera bol chlapec za ním v nemocnici. Kúpil mu kopu ovocia. Rozprávali sa a povedal mu, že nemôže navždy odísť. Chápete, nechce odísť navždy preč. A i keby, bez Saši by neodišiel.“
„Máme veľký problém, dievčatá.“
„Vanesa si myslí, že máme šancu, ak do toho zapojíme aj jeho mamu. Saša ho poslala k nám hlavne preto, aby ju spoznal.“
„Michal je jej syn, bude na jeho strane.“
„Ocko, aspoň to skúsme. Nedáme za to nič.“
„Nikdy nedal na rady svojej matky. A myslíte si, že rozhovorom s ním sa niečo vyrieši?“ Napokon, Michal bol vždy nesmierne tvrdohlavý.“
„Skúsiť to predsa môžeme. Nie kvôli nám trom, ale kvôli chlapcovi, Saši a Michalovi.“
Obaja prikývli.
Sedela doma na posteli a mala chuť umrieť. Zazvonil telefón. Najprv ho ignorovala, ibaže tvrdohlavé vyzváňanie jej začalo liezť na nervy a tak zodvihla slúchadlo.
„Prosím?“
„Saši, bol som dnes za ním.“
„Rasťo. Viem to, dostal taký záchvat zúrivosti, že mu museli pichnúť niečo na upokojenie.“
„Rozprávala si sa s ním?“
„Už sa nemáme o čom rozprávať. Zmenil sa. Nepoznávam ho. Nie je ako ten Michal, ktorého som poznala. Je úplne iný.“
„Povedal mi, že Michal, ktorého sme poznali predtým zomrel.“
„Aj mne sa to zdá. Rasťo je koniec. Nexistuje žiadna nádej. Toto je definitívny koniec.“
„Čo budeš robiť?“
„Dám mu syna. Je to jediné riešenie. On je schopný ťahať chlapca po súdoch, núti ho ho, aby povedal všetko, čo bude chcieť. Urobí všetko pre uskutočnenie svojho cieľa. Radšej nech si ho vezme dobrovoľne.“
„Povedala si mu to?“
“Nie, ešte nie.“
„A Miško vie, čo máš v pláne?“
„Nie, poslala som ho preč, chcem, aby spoznal aj svoju druhú babičku. Majú na to obaja právo.“
„Naozaj sa ho chceš vzdať?“
„Videl si ho dnes?“
„Videl.“
„To je jediné riešenie.“ Povedala a zložila slúchadlo. Ležala na posteli a nemohla spať. Spomenula si na sen, ktorý sa jej v noci sníval. Obliekla sa šla do nemocnice. Nočný vrátnik bol nesmierne prekvapený. Nepovedal nič. Pustil ju dnu. Anička mala nočnú službu.
„Alex, čo tu robíš?“
„Keby som začala kričať a mala by som na rukách krv, volaj políciu.“
Prekvapene na ňu pozerala. Nevedela či je to žart alebo nie. Pri pohľade na jej výraz jej prebehol mráz po chrbte. Niečo sa deje a nie je to nič dobré. Aj vzduch voňal netypicky. Vošla do jeho izby. Nespal. Prekvapene na ňu pozrel. Postavila sa pred jeho posteľ.
„Vyhral si, spokojný? Dostaneš môjho syna. Dám ti ho, hoci viem, že ho už nikdy neuvidím, pretože si osprostel! Nerobíš nič, iba ničíš všetko okolo seba. Kde sa stratil Michal, ktorého som poznala. Ja som milovala iného a nie netvora ležiaceho v posteli na mojej klinike. Si odporný, rozumieš odporný!!!“
„Naozaj mi dáš chlapca? Iba tak bez všetkého ho môžem zo sebou vziať?“
„Dám, pretože nechcem, aby si ho vláčil po všetkých možných súdoch. Ty si totiž toho schopný. Neštítiš sa vziať si hocičo, čo chceš. Si ako malé trucovité dieťa, ktoré musí dostať čo chce. Keby sa takto správal Miško, prehla by som ho bez váhanie cez koleno a dostal by taký výprask, že by si nesadol týždeň!!! A ty, ty potrebuješ výprask. Ale nie po zadku, ale cez ústa!“
„Tak to urob, aspoň sa ti uľaví a mne tiež.“
„Nemala by som s toho taký pôžitok. Bolo by to iné, keby si kričal, hádal sa alebo ma urazil.“
„Aj ty si blázon.“
„Bláznivá žena, ja niesom chlap!“
„To je pravda, si žena. Navyše krásna.“
„Nechaj si tie svoje komplimenty pre nejakú naivnú puťku!“
„Čo keby si ma pobozkala?“
„Preskočilo ti?“
„Chceš vedieť prečo som sa zmenil?“
„Nie, už ma to nezaujíma. Pred pol hodinou by som to chcela vedieť, teraz si všetky svoje reči môžeš strčiť za klobúk a tri krát ním otočiť!“
„Chcem sa ti poďakovať.“
„Za čo?“
„Dala si možnosť mojej mame spoznať vnuka.“
„Nerobím to pre teba. Robím to pre ňu. Vždy sa ku mne správala pekne. Je to úžasná žena. Chcem, aby ju spoznal. Je rovnako jeho babička ako moja mama.“
„Ešte stále máš chuť dať mi poriadnu facku?“
„Ešte ma to neprešlo, neboj sa.“
„Nedokázala by si mi dať poriadnu facku. Na to nemáš guráž.“
„Tak to si píš, že mám. Len ma naďalej provokuj a okrem toho, že ti strelím pár faciek, preradím ťa k inému doktorovi. A vyberiem toho najhoršie. Vytrápi ťa až k smrti. Budeš ho nenávidieť, nadávať a v prvom rade budeš zúriť.“
„Ako ty teraz?“
„Ešte horšie. A mne sa tá myšlienka začína nesmierne páčiť.“
„Počkaj doktorka, to mi nemôžeš predsa urobiť.“
„Ale áno, môžem.“
„Dobre, počkaj, dohodnime sa rozumne. Chlapca nemôžem vziať na silu. Podľa jeho reakcie predpokladám, že ho ani nepresvedčím. Je ochotný prísť tak na celé leto, to je všetko. Nemusím sa ho pýtať, je to na ňom vidieť. Je síce malý, ale nie je hlúpy. A ty to vieš.“
„Ty niesi normálny. Ani trochu ťa nepoznám. Ne
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
15. 4.apríla 2008 18:09
jeeej..konecne som nasla cas aprecitala to..je to naozaj velmi dobre
Napíš svoj komentár