Chodil koľko len vládal. Prechodil celé oddelenie, výťahom sa viezol dole a chodil po parku. Uhovoril sestričku, aby mu na terasu doniesla džús. Nedal si pokoj. A každým dňom to bolo lepšie a lepšie.
„Môžem si k tebe sadnúť?“
Prekvapene otvoril oči a zodvihol sa na lakťoch. „Prečo nie, konečne nejaká spoločnosť.“
„Nepreháňaš to trochu.“
„Moje chodenie ? Nie, dnes som už urobil dve kolečka bez barly.“
„Klameš.“ Skonštatovala. Preložila mu barle na pravú stranu a položila si svoju žinienku tesne k jeho. Tvorili jeden celok.
„Neklamem. Môžem ti to ukázať.“ Už vstával, chytila ho za ruku.
„Len sa pekne upokoj. Verím ti. Uznaj, že som urobila dobre, že som ťa dala mojej kolegyni.“
Ľahol si a zatvoril oči. „Keby si bola moja doktorka ty, trápil by som ťa.“
„Ako vtedy. Prešiel mesiac. Odmietal si rehabilitácie, jednoducho všetko.“
„Chcel som ťa nahnevať. A okrem toho čím to dlhšie trvalo, tým viac sme boli spolu. Keby som bol od prvého dňa spolupracoval, rýchlo by som odtiaľto vypadol.“
„To si mi nemal ani povedať. To sa nehanbíš priznať sa s niečim takým ?“
„Ale no, doktorka. Priznane má svoju váhu a aj účinok.“
„Niekto by si myslel, že mu tak skôr odpustia.“
„Odpustíš mi teda skôr?“
„Asi som ti už dopustila.“
„Och, ako sa mi uľavilo na duši. Počula si ten obrovský kameň, čo mi práve padol zo srdca?“
„Znelo to hrozne.“ Smiala sa.
„Nie tak hrozne, ako keď som zistil, že sa niečo s mojimi nohami deje. Začínali ma dosť bolieť. Najprv iba jedna, postupne to prechádzalo do druhej nohy.
„Prečo si neprišiel skôr?“
„Nepovažoval som to za potrebné. Ale dobre, teraz sa budem pýtať ja.“
„Nepovedz, myslíš, že ti budem odpovedať pravdivo?“
„O tom nepochybujem.“ Prezeral si ju. Ležala vedľa neho. Mala na sebe biely plášť, s pod ktorého vytŕčali nohy oblečené v letných krémových nohaviciach. Pod bielym plášťom mala tričko na ramienka rovnakej farby. Zdalo sa mu, že za posledné dni ešte schudla.
„V tom prípade sa môžeš pýtať.“
„Aké to bolo, keď začal chodiť do škôlky?“
„Veľmi ťažké. Musela som si to nejako rozdeliť. Práca, dieťa. . .bol to poriadny stres. A teraz je to rovnaké. Je to o niečo lepšie. Je starší, cestuje mestskou hromadnou dopravou. Nie vždy. To musím tiež priznať. Keď idem ráno do prace odveziem ho, keď som v nočnej službe, vtedy cestuje mestskou hromadnou dopravou. Po očnej službe idem pre ňho autom. Čakám ho pred školou. V dni, keď mám dennú službu príde sem a čaká ma. Našiel si tu veľa kamarátov. Raz dokonca chodil za starými ľuďmi a čítal im rozprávky.“
„A čo ty?“
„Ja? Môj svet sa zúžil na ňho. Prestala som si brať služby na Vianoce a podobné sviatky. A začala som viesť túto kliniku. Bojovala som s tým, že som miláčikom a iné veci. Chvála Bohu sa to všetko upokojilo. „
„Prečo si sa nevydala?“
„Nie je ľahké vydať sa keď máš dieťa. Miško mi zháňal manžela. Raz dokonca dohodil svojho učiteľa telocviku. Mal popletenú životnú filozofiu. Pekný, ale nebol to môj typ. Užila som si toho dosť. Raz sme sa kvôli tomu nepekne pohádali.“
„Vy dvaja ste sa hádali. To nie je možné. Stačí sa na vás pozrieť. Taký vsťah by chcela mať každá matka zo svojím dieťaťom.“
„Teraz je to fajn, horšie to bude, keď príde do puberty. V ten deň, keď som mu bola pre vysvedčenie som čakal pred zborovňou. Prišiel tam taký sopliak, mohol byť deviatak a obzeral si ma ako keby som jeho spolužiačka alebo čo. Ani trocha úcty. Pri odchode na mňa začal s kamarátmi pískať. Keď ho zbadám, ako sa tak pozerá na nejakú omnoho staršiu ženu, tak sa vykašlem na to, že stojím na ulici. Dostane také za ucho až tam od hanby zhorí.“
„Ja sa mu ani nečudujem, že sa na teba tak pozeral. Pozeráš sa do zrkadla.“
„Pozerám, ale až také to nie je.“
„Doktorka, môžeš sa hnevať koľko chceš. Vyzeráš naozaj fantasticky. A ja neklamem. Tvoji pacienti by dali aj ruku do ohňa, len aby si sa ich dotkla. Vieš rovnako ako ja, že je to pravda.“
„Prestaň, dobre?“
„Povedala si tomu chalanovi niečo?“
„Nie, to nemalo ani žiaden zmysel.“
„Vážne by si bola schopná dať ma za ucho na ulici pred všetkými ľuďmi?“
„Samozrejme, je to môj syn. Môže mať koľko rokov chce. Ak uznám za vhodné dať mu za ucho hoci aj na ulici, tak to urobím, Pravda je, že som ho nikdy neudrela.“
„Počkaj, počkaj, chceš povedať. . .“
„Presne to chcem povedať. My sme zvyknutý diskutovať, baviť sa o tom. Máme presne určené pravidlá. Toto smieš, toto nesmieš, ak to urobíš, bude to a to.“
„Veľmi demokratická výchova?“
„Je to dobrý typ výchovy. I keď tebe sa to možno nezdá.“
„Funguje to tak od malička ?“
„Od malička. Samozrejme, spočiatku to bolo ťažké, kým rástol. Mal iba tri roky, to nenarobíš nič, ale už vtedy vedel jedno, keď som mu povedala toto kúpiť nemôžeme, nemusela som sa pozerať ako moje dieťa kričí, zúri, skáče a nevie čo zo sebou.“
„Je ideálne dieťa.“
„Ale figu. Je to malé šidlo. Niekedy mám pocit, že má viac rozumu ako ja. Občas sa mu stane, že to preženie. Nedovoľuje si však. Dokonca sa raz kvôli mne pobil v škole.“
„Čo nepovieš.“
„To myslím smrteľne vážne.“
„Prečo pre pána jána?“
„Rodičom nesedí, to aká som. Nemám manžela, vychovávam svojho syna sama. Rozprávali o mne doma, deti to počuli a už bol oheň na streche. Prišli do školy, povedali mu všetko, presne od slova do slova ako o mne ich rodičia rozprávali a bolo. Chlapec sa nedal. Triedna učiteľka mi zavolala do práce. Okamžite som prišla. Neovládla som sa a zvýšila hlas. Od nej som sa dozvedela, čo o mne rodičia vravia. Povedala som jej, aby sa starali o seba a svoje deti a v prvom rade o to, aby v živote niečo také nevypusti z úst.“
Chcel sa jej ešte niečo opýtať, ale začal jej pípať peager. Len sa na ňho pozrela a nepovedala nič. Ani nemusela. Povinnosti volajú. Odišla a on tam ležal sám. Všetko to premeškal. Premeškal jeho prvé kroky, prvé slová. . .Dohoní to vôbec niekedy?
Na operačnom stole ležalo pätnásť ročné dievča. Bolo naozaj veľmi pekné. Blond vlasy malo skryté v čiapke.
„Prečo ste zavolali práve mňa?“ Opýtala sa, keď robila rez na pravej strane brušnej dutiny.
„Alex, nemal kto prísť. A slepé črevo vyoperuješ za pár minút.“ Ozvala sa Natália, inštrumentárka.
“Prišla sama alebo s niekym?“
„Vonku je jej priateľ.“
Zodvihla hlavu: „Ingrid, prosím vás choďte za ním, nech vám dá kontakt na jej rodičov, všetky údaje. Veď vy už vite.
„Kde si bola, kolegynka, nikde sme ťa nemohli nájsť.“ S úškrnom sa opýtala Eva, ktorá jej často asistovala.
„Mala som veľmi dôležitý rozhovor.“
„No, v každom prípade si mala peager.“
„Nerýp.“
„Nerýpem, ale teraz ťa všetci sledujú.“
„Netáraj.“
„Alex, všetci vedia, že ten chlapík, ktorého si dala doktorke Mrázovej je otec tvojho syna. To predsa vidí každý. Veď je to jeho verná kópia, iba v menšom.“
„Dobe, je to on. A teraz už o tom dosť. Nechcete predsa, aby nás zažalovali, že zomrela, alebo áno?“
Všetci stíchli a pracovalo sa. O hodinu už dievča ležalo na izbe. V ordinácii ju čakali rodičia dievčaťa. Muž bol už starší. Mal pomerne sivé vlasy, skôr by mohol byť jej dedko, ako otec. Žena na tom bola rovnako. Sadla si k svojmu stolu. V očiach im videla veľký strach, rovnako tak aj obavy.
„Čo je s našou dcérou?“ Opýtal sa nervózne muž.
„Nemusíte sa báť, nebolo to nič vážne iba zápal slepého čreva. Vybrali sme ho a všetko je v poriadku.“
„Ako sa to mohlo stať.“ Chcela vedieť žena.
„Zápal slepého čreva je bežný. Stačí, že niečo zjete. . .“
„Ďakujeme, vám. Vieme, že sa zdáme trochu starí, ale viete, máme sedem detí a ona je najmladšia. Navyše je to jediné dievča.“
„Ale ja vám nič nevyčítam pán. . .“
„Prepáčte, zabudli sme sa predstaviť, viete v tom zmätku. Ja som Filip Bergovský a toto je moja manželka Lídia.“
„Veľmi ma teší.“ Vystrela ruku k jeho manželke a potom k nemu.
Nesmelo sa opýtala: „Mohli by sme ísť pozrieť dcéru.“
„Samozrejme, nech sa páči, zavediem vás k nej.“
Boli spokojní, keď videli, že je v poriadku. Nechala ich tam. Zamierila do telocvične. Nebol tam. Najprv chcela ísť za ním do izby, našťastie ju opäť zachránil peager. Utekala na prím. Kľudné popoludnie sa zmenilo na rušné. Pokračovalo to až do pol noci. Nemala ani chvíľu čas. Raz prišlo dievčatko zo zlomenou rukou, o niekoľko minút doviezli vodiča kamión a vodiča osobného auta, ktorí sa spolu zrazili. Celé to malo podobu nekonečného kolotoča.
Starý pán sedel za stolom vo svojej pracovni. Kreslo bolo mohutné a hlavne, pohodlné. Sedela uvažoval kam sa podel Michal. Inokedy vždy vedel o každom jeho kroku, teraz, teraz nevie nič. Nikdy predtým sa to nestalo. S matkou nie je, to vie určite. Prichádza do úvahy ešte jedna možnosť. Našiel tú svoju doktorku. Nechcelo sa mu veľmi veriť. Ani túto možnosť pripustiť. Chce to najlepšie pre matku, nepôjde proti svokrovi. On už nie je skutočný svokor. Deti nemali. Nie, nie mali, mali krásne dievčatko, žiaľ, zomrelo. Nebolo by zlé najať si súrkomného detekvítva. Musí zistiť, čo s tým chlapom je. Je to dobrý obchodník. Hoci si Michal myslel, že nik nevie o jeho účtoch mimo podniku, mýlil sa. Mal prehľad o všetkom. Poznal jeho tajný kód na trezore, vedel v všetkom. Vedel o žene, s ktorou žil. Celkom pekná. Musel sa smiať. Nadobudol také bohatstvo aké nemala ani celá jeho rodina. Za rok zarobil viac ako postačoval ročný rozpočet Slovenska a Česka do kopy. Má na to. A predsa si doteraz tie peniaze poriadne neužil. Brával síce svoju matku na všelijaké dovolenky, platil najlepších lekár, no i tak. Nerozumel tomu. Mohol si dovoliť vyhadzovať peniaze iba tak s okna. Namiesto toho sa pechoril a pechoril za peniazmi. Zodvihol slúchadlo. Musí vedieť kde je a čo sa s ním deje.
Na konci Júla už nepoužíval ani barle. Nemohol sa dočkať, kedy ho konečne pustia domov. Vždy, keď to bolo iba trochu možné vyhľadali jeden druhého a rozprávali sa. O ich synovi, o živote, o tom, čo budú robiť potom. Ani jeden nevravel o ich spoločnej budúcnosti. V ten posledný Júlový deň pred svojim odchodom z nemocnice šiel za ňou. Zaklopal na dvere jej ordinácie. Otvorila mu sestrička, ktorú vôbec nepoznal.
„Prepáčte, nie je tu doktorka. . .“
„Dnes má voľno.“ Skočila mu do reči.
„Je doma?“
„To vám presne neviem povedať. Neviem kam chodí, keď má voľno.“
„Ďakujem.“ Viac nepotreboval vedieť. Bol sklamaný. Nerozumel tomu, prečo nie je v práci. Včera ani slovíčkom nenaznačila, že dnes nebude v práci. Vo vaku mal všetky svoje veci. Vzal ho a šiel priamo za ňou. Pred výťahom stretol doktorku Mrázovú. Prísne sa na ňho pozrela. „Vy ste chceli odísť bez toho, aby sme sa porozprávali?“
„Viete, nemám teraz na to čas. Prepúšťaciu správu som dostal. Nepredpokladal som. . .“
Skočila mu do reči: „Vy, nemáte čo predpokladať. Idete somnou do mojej ordinácie. Momentálne nemám nikoho. Poďme, žiadne protesty.“
Vzdychol si, nemal inú možnosť. Vošli do jej ordinácie. Mala masívny stôl, mohutné kreslo. Všetko bolo ladné skôr v tmavých farbách. Celé zariadenie malo na prvý pohľad takmer čiernu farbu.
„Musíte prísť o dva týždne na kontrolu.“ Povedala prísne.
„Neviem či tu budem. Mám prácu v Prahe. Nemôžem iba tak odísť.“
„Viete prečo ste sa sme dostali? Pretože ste kvôli práci nemohli prísť. Vaša práca pre vás znamená viac ako vaše zdravie.“
„Vy, doktori ste rovnaký.“ Namietol.
„O dva týždne prídete. Nebudeme o tom diskutovať. Chcete sa vyhnúť ďalším operáciám, predpokladám.“
„Predpokladáte správne.“
„Presne o dva týždne. Žiadne prepínanie. Choďte na dovolenku. Dovolenkou nemyslím ten mesiac, ktorý ste tu strávili. Sľúbte mi, že sa o to aspoň pokúsite.“ Naliehala.
„Sľúbiť vám môžem akurát ten pokus nič viac.“
„Nechcem iba pokus, chcem, aby sa to naozaj stalo.“
„Ako poviete, doktorka.“
„V tom prípade sa stretneme presne o dva týždne.“ Vstala a vystrela k nemu ruku.
„Majte sa krásne.“ Prijal podávanú ruku. Rozlúčili sa a on zamieril priamo k výťahu. Konečne ho nič nemôže zastaviť.
V električke si uvedomil, že vyzerá hrozne. Vystúpil na prvej zastávke a šiel do svojho domu. Dal si poriadnu sprchu, obliekol si čisté a voňavé veci. Trvala mu poriadne dlhom kým našiel kľúče od svojho auta. Nečudoval sa, nebol doma mesiac. Presnejšie viac ako mesiac. Prezrel celú pracovňu. Nič. Vyšiel s pracovne a pozrel sa na presklenný stolík. Ležali tam. Nemohol tomu uveriť. Mal ich rovno pod nosom a on ich hľadal ako blázon. Cestou sa zastavil v kvetinárstve. Kúpil tucet ruží v oranžovožltej farbe. Neuvažoval či robí dobre, jednoducho ide. Zaparkoval. Na vrátnici bol starý pán. Vyzeral ako z rozprávky. Biele fúzy, tmavomodrá uniforma zo zlatým lemovaním a zlatými gombíkmi.
„Za kým idete pane?“
„Za pani Adamkovou.“
„Musím vás ohlásiť.“
„Nie, nerobte to, Viete, chcem ju prekvapiť.“
Vrátnik si diskrétne odkašlal a zo všetkou úctou v hlase povedal: „Viete, u nás pani Adamková nebýva, iba slečna Adamková.“
„Ja viem, pomýlil som sa.“
Premeral si ho očami. Zdal sa mu veľmi povedomí. Okrem iného vyzeral veľmi seriózne.„Tak choďte.“
Nastúpil do výťahu. Za posledné roky sa to tu veľmi zmenilo. Páčil sa mu táto zmena. Urobil dobre, keď nariadil, aby prerobili vchody, urobili vrátnicu. Na druhej strane aj vrátnika môže niekto zabiť. Bude to musieť ešte všetko lepšie premyslieť a upraviť. Už zase uvažoval ako obchodník. Výťah zastal. Vyšiel a zazvonil. Otvorila mu. Mala na sebe krátke nohavice. Bolo vidieť, že sú robené po domácky. Odstrihla z nich nohy a zostalo jej toto. Oblečené mala tričko ružovkastej farby. Bolo na ramienka. Vlasy mala zviazané do uzla.
Prekvapene sa na ňho pozrela: „Čo tu robíš?“
„Prišiel som ťa pozrieť.“
„Neotvorila by som ti, keby mi zavolali.“
„Viem, práve preto ma neohlásili.“ Vošiel dnu a zatvoril za sebou dvere.
„Michal, nepozvala som ťa dnu.“
„Pozval som sa sám, doktorka. Mimochodom, toto je pre teba.“ Podal jej ruže.
„A dezert máš kde.“ Podpichla ho.
„Na ten mi nevyšlo.“
„Neklam, zabudol si.“ Tvárila sa urazene.
„To ma tu necháš iba tak stáť? Neurobíš mi ani kávu?“
Šla do kuchyne. Položila kyticu na stôl Prešla do obývačky. Páčila sa mu. Vošiel do obývačky a sadol si do kresla. Bolo veľmi pohodlné. Počul ako sa zatvorili dvere na izbe vedľa. O päť minút sa otvorili.
„Neponúknem ťa ničím.“ Stála vo dverách ruky skrížené na prsiach.
„Nie, vážne, prestaňme žartovať. Chcem sa porozprávať.“
Sadla si na pohovku oproti nemu. „O čom sa chceš rozprávať.“
„Je ešte mesiac do konca prázdnin. Chcem vziať chlapca na dva týždne do Prahy.“
Musela si priznať, čakala všeličo, ale toto nie. „Ale ja nerozhodujem. Ak bude Miško súhlasiť, tak môže ísť. Prečo nie.“
„A ty nechce ísť s nami?“
„Mám veľa práce. Vezmem si voľno ž vtedy, keď sa vráti. Pôjdeme niekam.“
„Vieš už kam?“
„Nie, bude preč dva týždne, niečo už vymyslím.“
„Chodíte spolu k moru?“
„Občas. Boli sme n Sardinii, na Tasose. Je toho dosť. No nechodíme každý rok. Minulé leto sme boli na tri dni v Paríži.“
„Iba tri dni?“
„Iba tri dni. Užili sme si aj zábavu. O to sa báť nemusíš. Kúpil si odtiaľ špeciálnu kolobežku.“
„A čo Rasťo, bol s vami vždy aj on?“
„To boli chvíle, ktoré sme trávili iba my dvaja spolu.“
„Prepáč, nemyslel som to tak.“
„Nemusíš na ňho žiarliť.“
„Je ešte neičo medzi nami dvoma?“
„Pozri Michal. Nechajme všetko tak, ako to je. Môže vziať chlapca kedy len budeš chcieť. To sa týka prázdnin. Počas školských dní nie su prípustné žiadne výlety. A chcem ťa poprosiť ešte o niečo. Nechcem, aby si mu nosil drahé a prepychové hračky.“
„Prečo? Čo je na tom zle?“
„Peniaze nie su všetko. Nechcem, aby sa z neho stalo drzé a rozmaznané chlapčisko. Musí vedieť, že nič nie je za darmo, alebo iba preto lebo si dupne nohou. To v žiadnom prípade. Dostáva vreckové. Ak niečo chce, musí si na to našetriť. Rovnako sa nesmie prejedať sladkosťami.“
„Nemôže ti sľúbiť, že to všetko dodržím, keď bude somnou dva týždne preč.“
„Nechcem, aby si sa iba snažil. Musí to tak byť, ináč ho viac krát s tebou nikam nepustím.“
„To je vyhrážka alebo podmienky?“
„Môžeš si vybrať.“
„ V poriadku súhlasím. Ale iba ak to bude niečo za ničo.“
„Prosím?“ Bola pobúrená.
„Pôjdeš aj ty. Nevrav, že nie.“
„Chce vydierať?“
„Rovnako ako ty pred malou chvíľou.“
„Už som povedala, nejdem nikam. Užite si spolu, zabavte sa vrámci možností. Hlavné je, aby ste sa spoznali. Si jeho otec, on tvoj syn.“
„Dostali sme od života druhú šancu.“ Vstal, obišiel stolík. Aj ona stála. Podišiel k nej. O krok ustúpila.
„Druhú šancu?“
„Áno, máme možnosť pokračovať tam, kde sme skončili. Využime to, hneď teraz.“ Naliehal.
„Dobre, využili sme ju, sme spolu a odrazu príde zase nejaký telefonát a budem čakať, volať a odpovede nikde. Budem opäť sama. Nie, ďakujem, to nepotrebujem. Už to nechcem zažiť. Nechce ti stále volať a čakať na zázrak. Nechcem mať s tebou ďalšie dieťa o ktorom nebudeš ani vedieť, pretože mi nebudeš dvíhať telefóny. A nedovolím ti po rokoch prísť a nárokovať si naň. Už nie, nikdy viac!!!“ Skričala. Pri predstave, že by to všetko musela prežiť ešte raz, navyše s dvoma deťmi jej bolo zle.
„Nestane sa to. Už nikdy.“ Chytil jej tvár do dlaní.
„Ja nechcem sľuby. Na sľuby som dosť stará. Tým už dávno neverím. Odkedy som si prežila všetko sama.“
Zotieral jej prstami slzy, ktoré nevládala zadržať. „Nie su to iba sľuby.“
„Nie, tak čo potom. Do čerta s tebou! Zmizol si a nemala som žiadnu šancu, že ťa niekde nájdem. Nevedela som kde si, čo je s tebou. Po mesiacoch čakania mi konečne v tej mojej makovici svitlo, že sa všetko skončilo, že si sa na mňa vykašľal.“
„Neurobil som to z vlastnej vôle. Ak somnou pôjdeš do Prahy, všetko sa dozvieš.“
„Aj o Sejle, tvojej milenke.“
„Žiarliš?“ Bol potešený.
„To je jedno. Nemám ti čo vyčítať neboli sme spolu. Najhoršie na tom je iba fakt, že v tom čase som bola tehotná, potom som vychovávala nášho syna. Nikto mi nebol schopný o tebe nič povedať. Nevedela som o tebe nič. Až o dva roky si bol vo všetkých bulvárnych plátoch.“
Tuho ju objal, hladkal po vlasoch. Chvíľu sa metala, napokon sa upokojila.
„Bol som hlúpy. Prosím, poď somnou.“
„Nenúť ma urobiť niečo, čo nechcem.“
„Si tvrdohlavá, až príliš tvrdohlavá.“
„Si taký istý, nemáš mi čo vyčítať.“ Namietla.
Zdala sa mu taká krehká. Obdivoval ju. Nemohol si pomôcť. Nech sa snažil myslieť na všeličo iné iba nie na ňu, napokon jeho myšlienky skončili pri nej. A teraz, teraz je tu v jej byte, drží ju v náručí a má veľkú chyť pobozkať ju. Hoci aj za cenu facky, ktorá mu pravdepodobne hrozí. „Pobozkám ťa doktorka.“
Neodpovedala mu. Cítila sa v jeho náručí naozaj dobe. Iba v jeho náručí cítila ten známy pocit bezpečia. U žiadneho iného muža niečo také nikdy necítila. S ním bolo vždy všetko iné. Bezpečné a zároveň také nebezpečné. Zodvihla hlavu. Rukami mu prešla po tvári, prstami sa dotýkala jeho brady. Pobozkala ho. Dostali sa na povrch všetky tie roky.
DVATSIATADRUHÁ KAPITOLA
V celom byte bola tma. Hodiny v kuchyni ukazovali polnoc. Nemohla spať. Nie potom, čo sa medzi nimi stalo. Ešte stále cítila jeho horúce bozky jeho dych. Tomu chlapovi stačilo, aby sa jej iba dotkol a okamžite bola jeho. Nebola schopná triezvo uvažovať. Ako by prestávala byť sama sebou. Chvíľu koketovala s myšlienkou ísť s ním do Prahy. No teraz už nie. Nie po tom, čo sa medzi nimi stalo. Sedela za stolom v pracovni a premietala si všetko s toho, čo sa stalo. Detail po detaile. Jeho výraz tváre, sladkosť jeho
Pier. . . Prudko vstala a naliala si plný pohár vína. Sadla si a vypila ho na jeden dúšok. Zahmlil sa je zrak. Oprela sa a zaspala.
Ešte stále tomu nemohol uveriť. Pomilovali sa ona ho vyhodila. Normálne ho vyhodila. Ako keby spravila niečo zlé a iba teraz si to uvedomila. Zo žiadnou ženou to nikdy nebolo také komplikované ako s ňou. Od úžasu otváral ústa nad tým, čo sa dialo potom. Chvíľu ležala a odrazu sa prudko posadila. Pozrel sa na ňho a povedala mu, aby šiel okamžite preč. Ešte žiadna žena ho po tom nevyhodila. Nemal ich veľa, nemal záujem niečo nachytať. V dnešnej dobe to veru nie je zábava. Od nej to nečakal. Mal pocit, že teraz už bude všetko v poriadku. Mýlil sa. Mrzelo ho to. Bola polnoc. Držal v ruke telefón. Mal chuť zavolať jej. Neurobil to. Sedel na stole v pracovni. Kreslo odsunul bokom a pozeral sa na nočnú Bratislavu plnú svetiel. Neustále na ňu myslel. Predstavoval si ju v bielych rozviatych šatách, ako sa prechádza po nočných uliciach. Je ako prízrak. A hoci vyzerá iba ako ilúzia pôsobí tak skutočne. Hnedé vlasy vejú vo vetre. Okolo nej sa šíri vôňa. Tá vôňa si opantá každého. Opantá cele mesto. Chvíľu je nevinná, jemná svieža, no v zápetí je plná emócii, núti ľudí, aby sa nad sebou zamysleli, aby stvárali šialenstvá. . . A ona sa nad tým všetkým iba smeje. Smeje sa, s dlaní jej padá zlatý prach. Aj ona sa postupne mení na jemný zlatých prach, ktorý sa rozplynie a viac ho niet. Nie je ani spomienka, ani vôňa. Nie je nič. Iba prázdno.
Konečne bola vo svojom rodnom meste. Sedela v aute a uvažovala či neurobila chybu, keď vtedy priala prácu v Bratislave. Mohla zostať tu, ale ona nie. Je tvrdohlavá. Nikdy sa nezmení. Bolo by určite všetko ináč. Teraz by už z nej bola vydatá žena, okrem Michala by mala aspoň ďalšie tri a počas víkendov by sa hrala na domácu paničku. Piekla by koláče, robila rodinné oslavy. Jednoducho, žila by úplne ináč. Keby sa stále neobjavovalo to prekliate keby, keby. . . No niekde hlboko v duši cítila, že nechce byť domáca panička. Jej život je plný energie, dynamický, v neustálom pohybe. Zaparkovala na známom parkovisku, vystúpil a z kufra auta vybrala plný vak. Pomaly kráčala k výťahu.
Kráčala k dverám bytu. Vedela, že o nej vedia. Zaklopala.
„Mami, mami!!!“ Kričal Michal celý nadšený. Nevideli sa celý mesiac. Tuho ju objal.
„Pozrime sa, ty si tuším vyrástol. Čo to pozerám, tebe začína rásť bruško.“
„Nežartuj. Nemám brušisko ako tučné decko.“ Kriticky sa zhodnotil.
„Iba žartujem.“ Povedala s úsmevom.
Konečne doma. Dala si fantastický obed, aký neurobí nik iný iba jej mama. Keď sa všetko ukľudnilo a Miško už spal sadla si z rodičmi do obývačky a rozprávali sa.
„Ako to dopadlo. Ešte je v nemocnici?“
„Nie mami, predvčerom ho pustili. Prišiel za mnou.“
„A?“
„Nerob si nádeje oci. Vezme si chlapca na dva týždne zo sebou do Prahy. A nič viac.“
„Nič viac? Veď, veď to vyzeralo. . .“
Skočila mame do reči : „Vyzeralo to hrozne. Viem, viem. Zmenilo sa to. Rozprávali sme sa. Nie iba predvčerom. Aj počas dní, keď bol v nemocnici, celý ten čas. A všetko je v poriadku.“
„Naozaj alebo si to snažíš nahovoriť sama sebe?“ Tvrdo na ňu pozrel otec tušiac, že sa stalo niečo, o čom nechce hovoriť. Zdalo sa mu to dosť dôležité.
„Do kelu, prečo ma tlačíš k múru?“ Zvolala.
„Ja ťa nikam netlačím. Veľmi dobre ťa poznám. Stalo sa niečo, však?“
„Nechcem sa viac o tom rozprávať. To či sa niečo stalo je iba moja vec.“ Zvolala a obliekla si bundu a obula tenisky.
„Kam ideš, dievča?“
„Neboj sa mami, idem sa iba prejsť.“
Chytila ju za ramená a prinútila sadnúť si na obuvník. „Je to iba tvoja vec, to ti nikto z nás neberie. No neurob nijakú hlúposť, ktorú by si neskôr mohla oľutovať.“
„Práve tomu sa snažím vyhnúť.“ Vstala otvorila dvere a vyletela ako víchor.
„Dávaj si pozor.“ Povedala, ibaže ona ju už nepočula. Zatvorila dvere.
Klamala, nešla sa prejsť, šla za Leónor. Musela sa s ňou rozprávať. Verila aj rodičom, ale toto nemohla povedať nikomu inému. Ani Vanese, ani nikomu inému. Iba jej. Ona je jediná osoba. Zazvonila. Otvorila jej mladá ošetrovateľka.
„Kto ste?“ Opýtalo sa dievča nedôverčivo.
„Som priateľka Leónor.“
Leónor ju začula. „Saška, počujem dobre, si to ty?“
„Som to ja. Potrebujem sa s vami porozprávať.“
Vycítila z tónu jej hlasu napätie. Niečo sa stalo. „Poď dnu dievča.“
Vošla dnu. Šla do jej spálne. Sadla si k nej na posteľ. Obe sa opreli o vankúše.
„Poviem to iba vám, nikomu inému iba vám.“
„Všetko viem.“
„Ako to?“
„Od Michala.“
„Čo vám presne povedal?“
„Rozprával sa s tebou. Berie ho na dva týždne zo sebou do Prahy.“
„Iba to nič viac?“ Nedôverčivo na ňu pozrela.
„Stalo sa niečo? Ale pravdu, dievča.“
Z hlboka sa nadýchla. „Spali sme spolu.“
„Nepovedz, na tom predsa nie je nič zlé. Je otcom tvojho syna. Už chýbajú iba biele šaty, zvony v kostole a obrúčky. Nič sa nedeje.“
„Leónor, ako to môžete tak pokojne povedať?“ Bola pobúrená.
„Všetci vieme, čo sa medzi vami deje. Tak načo sa hrať na hlupákov.“
„Nie, vy tomu nerozumiete. To sa nemalo stať.“
„Ale stalo sa.“
„Nemalo sa to stať, nemalo!!!“
„Prečo to nechceš skúsiť?“
„Pretože už nechcem zažiť to, čo som zažila. Nechcem z ničoho nič opäť ostať sama. Nechcem stále skúšať volať a na druhej strane mi bude skladať. Nechcem byť opäť tehotná a po nejakom čase bojovať o moje dieťa, pretože si príde on a robí si nároky. Nikdy, nikdy viac to nechcem zažiť. Myslíte si, že keby si cez nejakého detektíva nezistil, že máme spolu dieťa, že by sa vrátil? Nie, to je hlúposť. Nikdy by sa nevrátil. Koľko krát som ho tu zazrela ako odchádza v aute. Nechcem počuť žiadne rozprávky. „
„Nikto ti rozprávky neponúka. Miluje ťa. Neveríš tomu, ale je to tak. A opustil ťa iba pre mňa.“
„Nezastávate si ho. Ja viem, je to váš syn, ale nemôžete ho stále zastávať. To sa jednoducho nedá. A navyše to nie je ani zdravé.“
„Možno to nie je zdravé, ale ty si svojho syna obhajuješ rovnako.“
„To máte pravda, to vám ani neberiem. Ale do kelu uznajte, že urobil chybu!“
„Niekedy stačí tak málo, aby človek urobil chybu. Možno dobrý úmysel, strach. . .“
„A to mu bránilo aspoň sa v telefóne ozvať? Väčšiu hlúposť som nikdy v živote nepočula.“
„Choď s oboma do Prahy a dozvieš sa celú pravdu.“
„Prečo ma nechápete? Ja som za vami prišla, pretože som vedela, že ma pochopíte. Nik iný iba vy.“
„Chápem ťa, práve preto ti to vravím. Neurob ďalšiu chybu pre zmenu ty. Tento rozhovor je pravdepodobne jeden s tých, ktorým sa vraví úplne na nič. Lenže niektoré fakty sa jednoducho nedajú ignorovať.“
Oprela si hlavu o jej plece. „Ale dajú.“
„Dievča, dievča. Ty si nedáš poradiť.“
„Obaja sme tvrdohlavý.“
„Pozrime sa na to celé ináč.“
„Žiadny iný pohľad nexistuje.“
„Dobre, opýtam sa ťa to ináč.“
Odrazu to pochopila. „Chce vedieť či som s niekym. . .?“
„Si žena, tak je to normálne. No pri pohľade na teba odhadujem, že v tomto smere si na bode mrazu.“
„Máte správny odhad. Viete, keď máte dieťa nie je to také ľahké.“
„Ale bol tu jeden muž.“
„Hej, bol“
„Ľúbiš ho, ešte stále ho ľúbiš. Nikdy neprestaneš Môžeš robiť čo chceš.“
„Neviem či ho ľúbim.“
„Teraz sa správaš ako malé trucovité decko. Neklam už konečne sama sebe. Nerozprávam sa s tebou ako s mojou nevestou. To napokon ani nie si zatiaľ. Prišla som k tebe a stali sa z nás priateľky. Vravím ti to ako priateľka. Tvoj princ na bielom koni prišiel. Tak mu nedovoľ, aby odcválal do nenávratna. Tvojim rodičom sa konečne otvorili oči. Obaja zúrili, keď sa vravelo, že medi vami niečo je. Tvoja mama mu dala priamo na ulici takú facku až ma pichlo pri srdci. Lenže ty si už nebola dievčatko. “
„Nikdy medzi nami nič nebolo.“
Usmiala sa na ňu. „Bolo, prišiel práve z Čiech. Predo mnou nič neutajíte.“
„Nebolo to nič také, čo by stálo za zmienku. Iba, iba ma pobozkal a, a to je všetko.“
„Tvoju mamu dokázali vtedy rozhádzať aj maličkosti. Raz sme sa kvôli vám dvom pohádali.“
„To myslíte vážne?“
„ Neskoro pochopila svoju chybu. Teraz je to však už úplne iná. Som tomu rada.“
„Každý časom pochopí svoju chybu. Horšie je, ak sa to nestane a ten človek ďalej žije v seba klame.“
„A ty si ju pochopila?“
„Nechcite to odomňa. Budem robiť hoci čo, ale toto odomňa nechcite.“
„Najhoršie je, keď si človek nechce pripustiť, čo vlastne cíti. To je najhoršie zlo, aké si môže človek spôsobiť sám.“
„Máte veľmi filozofický pohľad na svet.“ Odvetila stroho.
„Ja? To sa nevyrovná tebe. Za pár dní som spoznala tvoje myslenie. A nie to moje je veľmi filozofické, ale to tvoje.“
„Nechcem sa s vami hádať.“
„Dobre, tak si dvihni svoju kostričku, ktorú tvorí mäso, čo dáva taký dokonalý obraz a tvar tvojho tela, choď k rodičom, zbaľ veci svojmu synovi a ráno naštartuj to svoje pojazdné kráľovstvo a vypadni si dať konečne druhú šancu!“
Prekvapene na ňu pozrela : „Leónor?“
„Čo aká Leónor.“
„Už som vám predsa povedala. . .“
„ Povedala, nepovedala. Urob to! Nepozeraj a choď!“
Dostala sa do bojovej nálady. Musí odtiaľto okamžite vypadnúť. S Leónor nie su žiadne žarty, keď sa nahnevá, to pochopila aj jej mama. A hoci táto žena je smrteľne chorá a umiera, je lepšie ak ju poslúchne. Nejde nikam, ide iba domov. Sadla si na schody pred ich bytom. To je dnes deň. O desať minút vstala a vošla dnu. Všetci už spali. Prezliekla sa a j ona si šla ľahnúť. Na druhý deň ráno o deviatej odišli preč. Cestou sa hrali slovné hry, počúvali pesničky s rádia a spievali. O pol tretej boli doma. Okamžite vybalila špinavé veci, ktoré nestihla jej mama vyprať a dala ich do práčky. O piatej si spolu sadli v spálni na posteľ.
„Musíme sa porozprávať.“ Povedala, pričom sa na ňho vážne pozrela.
„O čom?“
„Bol za mnou tvoj ocko. Rozprávali sme sa a chce si ťa vziať na dva týždne zo sebou.“
„Takže nie na stálo?“
„Nie, na stálo nie, ale na tie dva týždne áno. Chce ťa spoznať. A pokiaľ viem, tak aj ty jeho.“
Chlapec si vydýchol. „To je dobre. Celkom sa mi páči, ale navždy by som s ním nikdy neodišiel. Takže to budú úžasné prázdniny. Chalani v škole budú vyvaľovať oči!“
„Mám jeho číslo, môžeš mu zavolať.“
„Hneď teraz?“
„Len ho musím nájsť. Keď ho nájdem, potom mu môžeš okamžite zavolať.“ Postrapatila mu vlasy a objala ho.
„Mami. . .“ Náhlivo si upravoval vlasy. Niekedy svoju mamu nechápal. Má ju rád, ale ona to niekedy s tými bozkami a obimanim strašne preháňa. A najhoršie je, keď mu zostávajú otlačky po rúži. Naozaj to preháňa.
Sadla si za svoj stôl v pracovni. Otvorila úplne spodnú zásuvku. Pod hrubým fasciklom mala drobný zápisník fialkovej farby. Otvorila ho. Bolo tam. Napísané červenou. Priam svietilo. Na chvíľu ju premkol pocit paniky. Dala ho späť. Práve vtedy vošiel dnu Miško.
„Našla si to mami.“
Nedokázala mu klamať. „Mám to číslo. Otvorila zápisník a opísala číslo na odkazový papierik. Podala mu ho. Nepovedala ani jedno jediné slovo. Chlapec sa nedočkavo načiahol po papieriku. V očiach mal obrovské očakávanie. Nikdy ho takého nevidela. Srdce jej od radosti poskočilo.
„Môžem si zavolať s tvojej pracovne?“
„Samozrejme, nechám ťa tu samého.“ Pobozkala ho na vlasy a odišla.
Opatrne a zároveň nedočkavo vyťukával číslo. Pevne zovrel slúchadlo. Telefón nedočkavo vyzváňal. Takmer zložil. Michal zodvihol slúchadlo „Prosím?“
Neváhal ani sekundu. „Ocko, to som ja Michal.“
„Miško, odkiaľ voláš?“
„Som doma. Mamka mi dala tvoje číslo. Mala ho v takom zápisníku.“
„A ako sa máš?“
„Celkom dobre, a ty?“
„Ďakujem, tiež sa mám celkom fajn. Ak chceš môžem k vám prísť hneď teraz.“
„Dobre, vieš kde bývame?“
„Viem, mám aj adresu.“
„Ty si už u nás bol ?“ Opýtal sa prekvapene chlapec.
„Bol, všetko ti poviem, keď k vám príde, dobre?“
„Dobre, poviem to mamke.“
„Nie, nie, mamke nič nehovor. Bude o prekvapenie.“
„Dobre.“ Ochotne súhlasil chlapec.
Zložili obaja naraz. Vyšiel z jej pracovne. Nakukol do kuchyne, aby zistil čo mama robí. Vošiel dnu a sadol si k stolu. „Mami?“
„Áno?“
„Čo robíš dnes na večeru?“
„V aute si vravel, že by si chcel hranolčeky a syr. Pokiaľ viem babka nie je za takéto jedlá.“
„A mohla by si toho urobiť viac?“
„Prečo?“
„No, iba tak vieš. . .“
„Čo si zase vymyslel, ale pravdu.“
„Mám nejakú vodu alebo malinovku?“ Rýchlo zmenil tému rozhovoru.
„Pozri sa do chladničky. Niečo by tam malo byť.“
Otvoril chladničku. Ako vždy bolo tam toho poriadne veľa. Jeho mama si potrpela na pitný režim. Chladničku mali plnú všelijakej vody ešte aj v zime. Vtedy sa to hmýrilo krabicami džúsov. Od pomarančového po hroznový. Ako tak pozeral na všetko pitie v chladničke niečo mu tam chýbalo. Nemali Coca Colu ani Pepsi. Boli tam iba minerálky a tiež iba také s príchuťami. Ale stále minerálky.
„Mami, prečo si nekúpila aspoň jednu Colu alebo Pepsi?“ Znudene zatvoril chladničku a sadol si k stolu.
„Je v nich príliš veľa cukru. Daj si minerálku. Sú zdravšie. Kompromis. Robím na večeru hranolky a syr. Piť budeš musieť minerálku.
„Neznášam ich.“
„To sa ani nedá. Pokiaľ viem, tak znášajú iba sliepky a zásadne iba vajcia.“
„To nie je smiešne.“
„Sú tam aj džúsy, ak sa ti niečo nepáči.“
Už, už chcel namietať, keď v tom zazvonil zvonček. Okamžite utekal k dverám. Dvere na kuchyni zatvoril. Otvoril dvere. Bol to Michal. Položil si prst na ústa a on pochopil, že musí byť ticho.
Nezdalo sa jej to ticho. „Miško, kto prišiel?“
Vošli spolu do kuchyne. Chlapec nechal otvorené dvere. Nebolo viac potrebné, aby boli zatvorené.
„Máme návštevu.“ Odvetil chlapec, keď sa otočila, aby zistila s kým vošiel do kuchyne. Od prekvapenie jej spadol na zem plátok syra, ktorý sa práve chystala obaľovať.
Kvety a obrovskú tašku sladkostí položil na stôl. Zohol sa a zodvihol plátok syra. Pofúkal ho a položil na tanier ležiaci na kuchynskej linke.
„Prekvapená?“
Neodpovedala iba prikývla. Miško utekal preč, aby ich nerušil. Ešte stále nevedela, čo má povedať. Iba tam stála a pozerala sa na ňho. Prešiel jej prstom po líci, ako keby do nej udrel elektrický blesk, ktorý ju prebral k životu.
„Mal by si ísť za chlapcom. Prišiel si kvôli nemu.“ Otočila sa späť k tanieru zo syrom. Chytil jej obe ruky a otočil ju späť k sebe. „Takto to ďalej nejde.“
„Medzi nami nemá čo viac ísť. Prosím ťa, nechaj ma tak a choď preč. Povedala som mu o tvojom pláne. Veľmi sa teší. Nesklam ho, dobre? Bola by som nerada, keby si mu niečo také urobil. Nepoznáte sa dobre a toto je vaša príležitosť. Nepokaz to.“ Viac sa nenechala rušiť. Obalila ešte tri syry navyše. Aj pre Michala. Šiel do jeho detskej izby. Všade boli samé autá, pár plyšových hračiek. Na posteli mal prikrývku s veľkým obrázkom F1. Monopost bol žiarivej zelenej farby týmu Biagoty. Dobre poznal túto značku aut. Najdrahšie autá na svete. Luxusný interiér, maximálne pohodlie. . . Slovom značka pre bohatých, pre horných desať tisíc.
„Môžem si sadnúť na tvoju posteľ?“
Chlapec prikývol. „Som veľmi rád, že si prišiel. Ešte ťa bolia nohy pri chodení?“
Postrapatil mu vlasy. „Nerob si starosti. Som v poriadku. Počuj, ty vieš tuším dosť o medicíne. Nechceš byť tiež doktor?“
„Nie, nie doktor určite nie. Na druhej strane to nie je zlý nápad. Ale mamina by ma asi prerazila.“ Miško sa tváril nesmierne vážne.
„Prečo, povedala, že nesmieš byť v žiadnom prípade doktor?“
„Nie, ale ona niekedy nemusí ani hovoriť. Stačí, keď sa pozrieš na jej tvár. Okamžite vieš, či je bezpečné byť pri nej alebo treba utekať.“
„Ty pred ňou utekáš?“
„Kdeže, to som iba tak povedal. Počkaj, ako sa to povie. . .“
„Myslel si to obrazne.“ Doplnil ho Michal
„Presne. Ona má veľa starostí. Vedel si o tom, že keď vedieš kliniku nemal by si aj operovať a mať pacientov?“
„Nie, nevedel. A ty o tom niečo vieš?“ Bol zvedavý. Pohodlne sa oprel o vankúše.
„Viem, vtedy máš trochu iné starosti. Je to ako pri obchode. Aspoň myslím. Ale naša mamina je veľmi tvrdohlavá. Nemá už tak veľa pacientov ako kedysi, ale ešte stále má. Máva nočné, operuje. A je naozaj dobrá. Keby som šiel za doktora asi by som nedopadol veľmi dobre.“
„Ako tak môže uvažovať taký malý chlapec.“
„Héj, ja už niesom malý. Hovorím to preto lebo by som chcel byť lepší ako mamina.“ Nazlostene vravel chlapec.
„Dobre, nechcel som ťa uraziť Tak by si mohol robiť niečo iné. Nemusíš byť práve chirurg. A môžeš byť aj neurochirurg.“
„A to je čo?“ Nerozumel o čom oco vraví.
„Ty naozaj nevieš, kto je to neurochirurg?“
„Som síce dosť múdre decko, ale všetko neviem.“ Bránil sa.
„Neurochirurg je človek, ktorý operuje iba ľucký mozog.“
„Iba hlavu. To je nuda.“ Konštatoval sklamaný.
„Nie, nie mýliš sa. Je to veľmi náročná práca. Mozog nie je ľahké operovať. A tvoja mamina by ho tiež nemohla operovať.“
„Klameš!“ Zvolal pohoršený.
„Dobre, poďme za ňou. Uvidíme, čo nám povie.“ Vstal otvoril dvere a zostal zarazený. Práve chcela vojsť dnu. „Ja, len som vám chcela povedať, že už je večera.“
Chlapec si nechcel nechať ujsť šancu. V kuchyni pri jedení mu nedalo: „Mami, ocko tvrdí, že ty nemôžeš overovať mozog. Však nemá pravdu?“
Sadla si k stolu aj ona. „Musím ťa sklamať, ale má pravdu. Ja môžem operovať nohy, ruky, slepé črevo, no mozog nie. A rovnako ani srdce. Tiež nemôžem orgány transplantovať. Iba vtedy, ak ma niekto vezme do svojho týmu alebo je to môj pacient, ktorý potrebuje napríklad novú pečeň. Ale to sa ma až tak veľmi netýka.“
„Dobre, ja som si myslel, že operuješ všetko.“
„Nebuď sklamaný. Nemôžem byť dobrá vo všetkom. To jednoducho nejde.“
„Dobre a kto operuje srdce?“ Bol zvedavý. Michal sa iba usmieval a počúval túto debatu. Vždy si predstavoval ako takéto debaty medi nimi prebiehaj no až teraz mal možnosť po prvý krát zažiť ju na vlastnej koži.
„Kardiochirurg.“
„Hnevala by si sa keby som sa stal doktorom?“
„Nie, nehnevala. A aký doktor by si chcel byť?“
„To ešte neviem.“
„Miško, kedy by si mohol ísť somnou preč?“ Prerušil ich debatu Michal.
„Kedy povie mamina.“
„Ak chceš môžem mu ešte dnes večer zbavil veci.“
„Povedala ti mamka, že som volal aj ju?“
Chlapec od prekvapenie nechal otvorené ústa, kam mal práve putovať kúsok syra. „Nepovedala.“
„Nemohol by si ju presvedčiť. Nechce s nami ísť.“
„Ona je tvrdohlavá. Ja ju sám nepresvedčím. Mne môžeš veriť. Poznám ju celý svoj život. Nie je to síce nejako veľa, ale predsa.“
„Pôjdeme teda v pondelok. Prídem pre teba a pôjdeme lietadlom.“
„Lietadlom?“
„Tak je to najrýchlejšie.“
Stála pri drese a umývala riad. Michal sa postavil a začal utierať riad. Miško ticho sedel pri stole a dojedal. Všetci traja boli ticho. Veľmi si želal, aby ju presvedčil. Bohu žiaľ je to s ňou presne tak, ako povedal jeho syn. Je tvrdohlavá. Ak si raz niečo vezme do hlavy, nik ju nedonúti, aby bolo niečo ináč. Pozeral sa na chlapca, na ňu. Prestal sa čudovať tomu o akých veciach chlapec vie. Keby ho vychovávali spolu vedel by tiež dosť o obchodovaní. Je ako cudzí element v ich svete. Celé roky iba oni dvaja a teraz je tu on. Chce ju vziať zo sebou, presvedčiť ju. Nejde to. Dodnes nerozumie ako ju vtedy mohol zviesť. Alebo to bolo naopak. To je už teraz napokon aj tak jedno. Nebude ju viac nútiť, ale chlapca predstaví starému pánovi. Nech vie, o čo ho pripravil. Teraz je pánom on. A bude si robiť čo chce. Chce ju späť. Chlapca si už získal. Teraz musí popracovať na tom aby si získal aj ju. Ako sa tak na ňu pozeral uvedomoval si aké to bude ťažké.
Na stole mal hrubú obálku. Váhal. Má právo vedieť, čo Michal robí. Na druhej strane, zaplatil za túto prácičku. Prudko po nej chmatol a otvoril ju. Bolo tam plno fotiek. Prezeral si ich. Okamžite ju spoznal. Videl ju vtedy, pred dávnymi rokmi. A aj teraz vyzerala rovnako. Atraktívna mladá žena. Lepšie sa prizrel fotke s malým chlapcom. Mal pocit, že dostane srdcový infarkt. Bola to malá kópia Michala. Tie oči, črty tváre. Bola to síce ešte decká tvárička, no i napriek tomu. Prečítal si detailnú správu. Odložil ju bokom. Neustále si prezeral fotky. Sedeli spolu na lavičke. Vedľa seba mal barly. Chlapca videl iba na jednej fotke. No ich dvoch takmer na každej. Pozeral sa na nich. Musel uznať, pristane im to spolu. Robil to veľmi nerád. Ako si tak prezeral tie fotky silnel v ňom pocit viny. Mohli byť dávno spolu. Pokazil to práve on. Donútil ho viesť jeho podniky. Vzdal sa toho, čo najviac miloval. Usmial sa. Michal mu to vrátil. Dal mu poriadne na frak. Pri uvedomení si, že podnik a celý obchod postavil na nohy a urobil toľko, čo nedokázal ani on mu trochu vynahrádzali výčitky svedomia. Dá mu voľnosť. Musel si to priznať. Chcel v ňom živiť pocit viny. Chcel ho potrestať za svoju dcéru. Stále za jej smrť vinil jeho. Bola to jeho pomsta. Sám nerozumel tomu, že bol ochotný niečo také pripustiť sám pred sebou. Jeho trest skončil. Skončil ho tento chlapčisko. Aj ona. Zo stola vytiahol starú obálku. Vybral z nej veľkú fotku. Bola tam. Porovnal si ich. Ako keby ju zub času obchádzal. Stále rovnaká. Rovnako štíhla, rovnaký úsmev. Smutne si povzdychol a sám pre seba polohlasne povedal: „Keby som bol aspoň o polovicu mladší neváhal by som ani jednu jedinú sekundu. Lenže už som starec. Tak je na čase dať šancu láske.“
DVATSIATATRETIA KAPITOLA
Stála na letisku a pozerala ako lietadlo roluje a postupne vzlieta vyššie a vyššie. Stála tam kým nezmizlo s oblohy. Možno to bola naozaj chyba. Mala ísť s nimi. Teraz musí dúfať, že sa s jej chlapca nestane počas dvoch týždňov rozmaznaný fafrnok. Ak sa niečo také stane prerazí Michala. Hodí ho doma na kuchynský stôl a vypitve ho za živa. A nie, to by mu neurobila. Ešte by ju zavreli a on by dostal chlapca. Nie, moment, chlapca by už nedostal, pretože by ho vypitvala. Bol by ta tam. Nie, nie, dať mu facku to je ničo iné. Nedokázala by mu skriviť ani vlások na hlave. Dokáže ju poriadne nahnevať, ale taká drastická by nevedela byť. To nie. Doma si sadla do kresla a vyložila nohy na stolík. Pred Miškom to nikdy neurobila. Teraz je doma sama. Nezostáva jej nič iné iba pendlovať medzi nemocnicou a bytom. Ďalšie dva týždne bez chlapca. Mala by niečo nájsť kam by šli oni dvaja. Michala oklamala, nemala žiadnu predstavu ani plán kam pôjdu. Niečo si pozrie. Z premýšľania a úvah ju vyrušil telefón. Zodvihla slúchadlo.
„Porosím?“
„Alex, tu je Zuzana, viem, že dnes nie si v pohotovosti, ale musíš okamžite prísť.“
„O pol hodinu som tam.“ Zložila slúchadlo a už sa ponáhľala do nemocnice. No mohla by tento život vymeniť za nejakú nudu domácej paničky? Nikdy, ona zomrie pri nejakej operácii, nie ako nudná domáca panička. A rozhodne nie ako obyčajná stará žena.
Vošli do jeho bytu. Bol iný ako ten, v ktorom žije s mamkou. Bol omnoho väčší. Mal aspoň o päť izieb viac ako ich. Oni mali iba maminu spálňu, pracovňu obývačku, jeho izbu a kuchyňu. Ale, tu, tu je toho dosť veľa. V byte vôbec neboli veselé steny. Celý bol vymaľovaný na tmavomodro. Vošiel do kuchyne, tá bola prepojená s obývačkou iba pultom. Ten bol celý s tmavomodrých drobných kachličiek. Dlážka bola tiež modrá. No nie taká tmavá. Svetlejšia.
„Môžeš si vybrať izbu, ktorú chceš a ešte dnes sa postime do jej prerobenia.“
„Naozaj si môžem vybrať sám?“
„Choď si vybrať a potom ma zavolaj, dobre ?“
Chlapec nečakal ani jedinú minútu. Preletel po byte ako tajfún. Otváral, zatváral dvere, prešiel celý byt a začal ešte raz. Po piatich našiel tú správnu izbu. Bola to takmer prázdna izba. Okrem nepeknej postele v nej nebolo vlastne nič. Vošiel dnu. Michal šiel za ním.
„Chceš v nej vymeniť aj posteľ?“ Ležérne sa opieral o otvorené dvere.
„Chcem. Môžeme ísť nakupovať hneď teraz?“
Smial sa. Bol ochotný sa okamžite do všetkého vrhnúť presne ako jeho mama. Kývol rukou a šli. Praha je síce veľká a auto je dobrá vec. No dnes pôjdu výlučne pešo. Kráčali ulicami a Miško sa všade rozhliadal. Cestou sa zastavili v obchode s elektronikou a kúpil mu fotoaparát. Chlapec chcel obyčajný. Nedal sa presvedčiť. Kúpil digitálny. Kúpil dvadsať filmov a šli. Miško začal všetko fotiť. Holuby, ľudí, miesta kde boli, obchodné domy. Jedným slovom všetko. Dostali sa do nábytkárstva. Tam vyskúšali postele, stoly, stoličky pozerali poličky, skrine. Do stredu izby vybrali krásny koberec. Bol okrúhly a Miškovi sa páčil, pretože mu pripomínal mamine zemiakové placky. Večer boli obaja unavení. Zapli si telku a jedli pizzu.
„Dnes budeš spať ešte somnou, dobre?“
„Môžem aj v mojej izbe.“
„Sú tam krabice. Alebo chceš spať tu na pohovke. Rozložím ti ju.“
„Dobre, zajtra budeme ďalej zariaďovať moju izbu. Ocko, nemohli by sme zmeniť farbu?“
„Nepáči sa ti farba. Všade mám tmavomodrú.“
„Modrá môže zostať, ale nie tmavomodrá. Nech je veľmi svetlá.“ Navrhol
„Mám ešte lepší nápad. Na jednu stenu by sme mohli dať obrázok s tvojej prikrývky, čo máš doma.“
„Ty by si mi to dovolil?“
„Samozrejme.“
„Tak potom tak urobme všetky steny. Na každú dáme niečo iné.“
„Dobre, súhlasím.“
„A to bude niekto maľovať?“
„Bude, mám kamaráta. Je maliar. A toto určite zvládne. A ak nie, tak nájdeme nejaký obrázok a dáme ho urobiť taký veľký ako je stena.“
„Už sa teším.“
„Dobre teraz si choď rýchlo umyť zuby.“
Sklamane sa na ňho pozrel. „A ja som sa tešil, že keď budem u teba nebudem si musieť večer čistiť zuby.“
„Len bež, sľúbil som mamke, že budem dodržiavať všetko, čo som jej sľúbil.“
Voľky, nevoľky šiel do kúpelne a čistil si zuby. Michal mu zatiaľ rozložil pohovku, natiahol plachtu a doniesol vankúš a paplón. Z tašky mu vybral pižamo. Prezliekol sa a ľahol si.
Moja spálňa je presne oproti tejto pohovke. Keby si niečo potreboval iba príď ku mne, dobre ? Nechám otvorené dvere.“ Sklonil sa dal mu bozk na vlasy. Upratal taniere, zvyšok pizze odložil do chladničky. Malú lampičku pri pohovke zapol. Miško zaspal takmer okamžite. Bol poriadne unavený. Aj on bol uťahaný. Zajtra ich čaká ďalší spoločný deň. Dal si priadnu sprchu ľahol si do postele. Telefón z obývačky vzal a položil ho k sebe na nočný stolík. Bol taký unavený. O pol dvanástej v noci ho zobudil telefón. Spomenul si, nezavolali jej. Rýchlo schytil telefón do rúk a utekal zatvoriť dvere.
„Saši, si to ty?“ Poškrabal sa na hlave a sadol si na posteľ.
„Ako vieš, že som to ja?“
„Viem. Prepáč, mali sme toho dnes dosť.“
„Umyl si zuby?“
„Všetko je v poriadku, nemusíš sa báť. Dnes sme začali zariaďovať jeho izbu. Túto noc ešte spí na pohovke v obývačke, zajtra už bude spať vo svojej novej izbe.“
Určite ťa poriadne unavil.“ Usmiala sa.
„To je moja vina. Chcel som mu ukázať mesto. Šli sme pešo. Keby som vzal auto, nedoriadili by sme sa.“
„Auto nieje vždy zdravé. Maj dobrý pocit. Urobili ste niečo pre svoje zdravie.“
„Nezaprieš v sebe doktorku.“
„Prepáč. A ako sa máš ty?“
„Chcel by som povedať, že som šťastný, ale nie je to tak. Som rád lebo mám pri sebe chlapca. Chýbaš mi. Nerozmyslíš si to.“
„Michal, nerob to. Nepokaz túto chvíľu.“
„S tebou je to nesmierne ťažké, vieš to?“
„Teraz mám toho dosť veľa, no len čo sa to bude dať, prídem vás pozrieť.“
Od prekvapenie a radosti mu začalo prudšie byť srdce. „Myslíš to naozaj vážne.“
„Samozrejme. Pozdrav Miška a ráno mi zavolajte.“
„Počkaj, počkaj, chceš už zložiť?“
„Máš za sebou náročný deň. Prežiť s našim synátorom jeden deň dá niekedy poriadne zabrať. Dobre sa vyspi a krásne sny.“
„Dobrú noc, doktorka.“
„Dobrú noc, frajer.“
Ľahol si. Nemohol zaspať. Stále počul v ušiach jej hlas. Veľmi mu chýba. Čo asi povie na tento byt. Pravdepodobne sa na ňho pozrie a pomysli si, že je blázon. Všade tmavomodrá farba. No ich spoločný dom bude mať inú farbu. S touto myšlienkou napokon zaspal.
Nemohla zaspať. Bolo to úplne iné, keď bol u rodičov. Nie že by Michalovi neverila. To nie, iba je veľmi nervózna. Prechádzala sa neustále po byte. Zajtra má voľno. Musí vybaviť toľko vecí. Musí si všetko zariadiť tak, aby mohla ísť za svojimi chlapmi už vo štvrtok večer. Do čerta! Nemala nič povedať. Teraz tam musí isť. Problém je v tom, že jej srdce aj hlava kričí choď, choď. Iba jej tvrdohlavosť ju presvedčila aby nešla. Keby bola menej tvrdohlavá mohli byť spolu po tom popoludní, čo spolu strávili. Prestala na všetko myslieť. „Nech to všetko berie čert!“
Vo štvrtok bola celá jeho nová izba zariadená a premaľovaná. Všade boli samé monoposty F1. Dokonca aj obliečky na posteli. Bol veľmi spokojný. Poličky boli zatiaľ prázdne. V skrini boli veci, čo mu zbalila mama. Michal stál v strede izby a obzeral si ch spoločné dielo. Prišlo mu ľúto prázdnych poličiek.
„Nejdeme kúpiť niečo do tých poličiek?“
„A čo by sme mali kúpiť, ocko?“
„Neviem, napríklad knihy, možno rádio, nejaké cd-čka. . .“
Odrazu mu položil nečakanú otázku: „Zariadil by si tu izbu aj pre mamku?“
Zohol sa k nemu a pritúlil si ho k sebe. „Pomôžeš mi?“
„Máš ju ešte rád?“
„Ja ju mám a veľmi, ne ona ma už asi nemá rada.“
„To neviem. Ale keď príde, opýtame sa jej.“
„Naozaj? A čo ak ti nepovie pravdu?“
Neklame, nikdy ma neoklamala.“
„Dobre, ideme teda na ten nákup. A kúpime už niečo aj mamke.“ Najprv zašli do hračkárstva. Kúpili jedno auto na diaľkové ovládanie, elektrický vláčik, mini vežu. Zamierili do oddelenia s hudbou. Nenašli však nič, čo by Miškovi vyhovovalo. Neostávalo nič iné ako zájsť do predajne s hudobninami. Tu bol pre chlapca raj. Bolo tu toľko interpretov. Nevedel, čo si má vybrať. Stanovili si limit. Môže si vybrať päť CD. Bolo to veru ťažké, ale napokon sa mu to podarilo. Svoj nákup odniesli domov. Prešli sa po byte a vybrali izbu, ktorú zariadia mamke.
„Dáme jej tam aj ružové závesy?“ Navrhol Michal.
„Ocko, to nie je izba pre malé dievča. Musíme jej ju zariadiť pekne. Ináč ako pracovňu.“
„Je žena používa veľa kozmetiky a všelijaké iné veci.“
„Asi by sme bez nej nemali robiť nič.“
„Prečo, myslíš, že by sme niečo pokazili?“
„Neviem ako by to tu malo vyzerať.“ Vyhŕkol chlapec.
„Nič sa neboj, všetko zariadim. Ty iba pôjdeš somnou. Mamka ráno volala a príde zajtra. Dnes musíme všetko urobiť.“
Chlapec si až teraz všimol, že táto jediná izba nebola namaľovaná na tmavomodro. Mala nádych ružovej. Jeho otázka bola na mieste. „Ocko, prečo táto izba nie je tmavomodrá ako ostatné.“
Neodpovedal. Sám totiž presne nevedel prečo ju dal vymaľovať ináč ako ostatné. Prešiel sa po nej. Nábytok bol tmavý, neútulný, posteľ sa sem nehodila. Vyšiel z izby a vošiel do pracovne. V telefónnom zozname vyhľadal bazár. Okamžite zariadil prevoz nábytku. A pridal aj pôvodnú posteľ s Miškovej izby. Starého sa musí zbaviť. O hodinu bolo všetko preč. V nábytkárstve vybrali krásnu posteľ. Bolo to priam letisko bielej farby. Ďalej vybrali toaletný stolík. K tomu krásne zrkadlo. Skrine tiež v bielej farbe. Rovnako tak stôl. Koženú stoličku. Tá mala nádych ružovej. S kobercom si dlho nevedeli rady. Jednému sa páčil taký, inému taký. Pri desiatom koberci poprosili o pomoc predavačku. Po príchode domov si nedali pokoj. A hoci hodiny už ukazovali desať hodín večer oni dvaja ešte nespali. Dorábali posledné detaily. O pol noci sa na svoju prácu spokojne pozreli. Boli zničení. Dokonca ani nevečerali. Dnes Miško nemusel po dlhom čase nastúpiť do kúpeľne a čistiť si zuby. Bol to skvelý deň. Bol nesmierne spokojný. Mamka bude určite rada. Takú krásnu izbu by jej mohla závidieť aj princezná. Bol na seba a otca nesmierne pyšný.
Ležal v posteli a neustále na ňu myslel. Uvažoval či urobili dobre. Možno je to veľmi cukríkovske. Pre iného by to bola banalita a určite by nepovažoval za potrebné urobiť niečo také. Niekomu sa to môže zdať detinské, ibaže on ju chce presvedčiť. A ak to znamená zariadiť pre ňu izbu, hoci bude vyzerať skôr ako pre nejaké malé dievča, tak to urobí. Pozrel sa na hodinky. Ukazovali jednu hodinu ráno. Dnes, dnes príde. Nevolala, aby to zrušila, nič také. Dnes, už dnes.
DVATSIATAŠTVRTÁ KAPITOLA
Obzerala sa okolo seba. Nikde ich nevidela. Ani jedného. Pravdepodobne zaspali. Vyzdvihla si svoj malý kufor. Obrátila sa a takmer do nich ten kufor hodila.
„Mami!“ Zvolal chlapec a vrhol sa na ňu.
Objala ho. „Iba sa mi to zdá alebo si naozaj vyrástol?“
Pozeral sa na oboch. V ruke držal kyticu ruží čakal kým príde na rad aj on. Chlapec ju pustil a postrčil viac k Michalovi.
Vyzerala fantasticky. Mala na sebe jemno ružovú sukňu. Bola dlhá a vpredu sa zapínala iba na gombíky. Bielu blúzku bez rukávov. Sako patriace k sukni držala v ruke. „Vitaj, doktorka.“ Dal jej kyticu a bozk na obe líca. Nechcel ju vystrašiť. Vyzeral veľmi dobre. Hnedé vlasy boli uhladené, oblečené mal elegantné sivé nohavice, bielu košeľu, elegantné topánky. Z pravej kože. Ibaže on vyzeral veľmi dobre vo všetkom. Nemohla si pomôcť, mala chuť objať ho a bozkávať sa s ním.
V aute si Miško vydobyl, aby sedela mri ňom vzadu.
„Máme pre teba prekvapenie.“
„A neprezradíš ho už teraz.“
Michal namietol: „To by už nebolo prekvapenie.“
„Chlapci, nebuďte na mňa takí zlí.“
„Ocko povedal, že nie, tak ti nemôžem povedať nič.“
Vystúpili pred pedesiat poschodovou budovou. „Tu býva ocko.“
Vošli do bytu a takmer odpadla. Samá tmavomodrá farba. Otočila sa k Michalovi. „Prepáč, ale to si mal depresiu, keď ti maľovali tento byt?“
„Si hrozná, doktorka. Iba vojdeš a hneď kritizuješ.“
„Nechcela som.“ Povedala trochu zahanbene.
„Neviem, vieš tá farba naozaj vyhovovala môjmu vtedajšiemu stavu.“ Dodal ospravedlňujúco, že na ňu tak vyskočil.
„Ocko to tu postupne zmení.“ Vmiešal sa medi nich chlapec.
„Neukážeš mi svoju novú izbu.“ Navrhla.
„Poď budeš pozerať.“ Chytil ju za ruku viedol. Jeho izba bola na druhej strane bytu. Vošla dnu a musela sa smiať. Páčila sa jej. „Kto ti namaľoval toto všetko?“
„Ockov kamarát. Je maliar.“ Natešene vravel. Bol rád, že sa mame páči jeho nová izba.
„Prikrývku F1 som zohnala, ale toto. Kde ste kúpili obliečky. A máš takú aj plachtu.“ Bola zvedavá. Všimla si menšie porušenie Michalovho sľubu. Bola rada. Dokázal to. A bolo evidentné že chlapec je spokojný a nič mu nechýba. Snažil sa byť dobrým otcom a šlo mu to.
„Snažil som sa. Boli sme kupovať aj nejaké CD. Dal som mu limit. Bolo to ťažké. Podarilo sa nám to.“
„Tak niečo také sa nepodarilo ani mne. Budem ho k tebe púšťať, kedy to len bude možné.“
Michal si odkašľal. „Je čas na naše prekvapenie.“
Miško vzal s jej saka šatku a zaviazal jej oči. Michal ju chytil za ruku a odviedol preč. Jej izba bolo iba kúsok od jeho. Voviedol ju dnu. Postavil do stredu. Pod bosými nohami cítila chlpatý koberec. Bol jemný, mäkký a príjemný. Postavil sa za ňu a odviazal jej šatku. Od úžasu na pár minút onemela. Obaja tam stáli a čakali čo povie. S otvorenými ústami a vypleštenými očami sa obzerala dookola. Strácala slová. Chcela im niečo povedať. Nemohla hrdlo jej to nedovolilo. Iba tam stála. Miško sa pred ňu postavil a opýtal sa :
„Páči sa ti to aspoň trošku?“
Až teraz mohla konečne hovoriť. Namiesto toho sa zohla a prudko ho objala. Michal mu iba ticho závidel. Pustila chlapca a otočila sa k nemu. Nepovedala nič nemusela. Stačilo vidieť jej reakciu.
„Páči sa ti to.“ Dodal unesený.
„Podarilo sa, podarilo!!!“ Volal Miško. Mal chuť vyskočiť na maminu posteľ a trošku si zaskákať, ale radšej si to rozmyslel. Iba tak pre istotu. Mal veľkú radosť. Nezdalo sa mu veľmi, že bude všetko ružovo biele, no urobili dobre, bol veľmi spokojný.
Až teraz si všimla na posteli obrovského ružovkastého slona. Biele záclony, ružové závesy. Pozrela sa na koberec pod svojimi nohami.
„Prezradíš mi kde si kúpil bieli koberec s ružovým ornamentom.“
„Neskôr. Necháme ťa teraz samú ak chceš a potom môžeme ísť spolu na obed.“
Miško už zmizol vo svojej izbe. Takmer zatvoril dvere. „Nechcem tu zostať sama.“
Zatvoril dvere a podišiel k nej. „A čo chceš?“
„Toto.“ Neváhala ani sekundu a pobozkala ho.
„To je moja odmena za túto izbu?“
„Niečo také.“
„Nelákaj ma, pretože sa neovládnem a neskončí to dobre.“
„Tak poďme radšej na ten obed.“ Spanikárila. Tón v jeho hlase znel mierne výhražne. Nechcela sa s ním hrať, ani mu ublížiť.“
„Dobre, máš nejaké špeciálne želanie,“ Stál pri nej.
„Pôjdem kam ma vezmete.“
„Ideme.“ Nasadli do auta a šli až do centra mesta. Zaparkovali na veľkom parkovisku. Prechádzali sa po pešej zóne.
„Kam pôjdeme?“ Bola zvedavá.
„Vezmi nás ocko niekam kde varia naozaj dobre.“
„No Miško.“
„Má pravdu, doktorka. A už aj viem kam vás vezmem.“
„Len nech to nie je niečo ťažké. V tejto horúčave by som to nestrávila ani do zajtrajšieho rána.“
Vošli do maličkej reštaurácie. Bolo tam nesmierne útulne. Drevené stoličky a stoly. Parkety. Biele obrusy. Všade samé drevo. Ako v nejakej malej chatke. Páčilo sa jej tam. Sadli si na malú terasu. Mladý čašník im doniesol jedálne lístky. Naozaj nevedela, čo si má vybrať. Michal a Michal mladší si už dokonca objednali iba ona stále nie.
„Mami, vyber si už niečo.“ Nabádal ju Miško.
„Lákajú ma ryby, ale neviem. . .“
„Môžem ti pomôcť.“
„Dobre ocko, pomáhaj.“ Dala mu do ruky jedálny lístok.
„Daj si Červenú parmicu. Je naozaj veľmi chutná. Urobia ti ju na grile ak chceš. A navyše nenájdeš v nej ani jednu jedinú kostičku.“ Tváril sa ako odborník.
„Dám na tvoju radu, ale ak mi to nebude chutiť, zješ to ty.“ Povedala to mierne výhražne.
„Objednaj si ešte niečo na pitie.“
„Rozkaz..“
Zavolala čašníka. „Už ste si vybrali?“ Opýtal sa čašník.
„Dám si Červenú parmicu a na pitie minerálku.“
„Dáte si Mattoni, Budiš, Gemerku, Magnéziu. . .“
„Dám si Mattoni.“
„Môže byť celá fľaša?“
„Samozrejme.“ Mladý čašník odišiel a v zápetí prišla čašníčka a doniesla obom obed. Miško si dal to, čo ho chytilo za srdce už dávno a neobjednával si nič iné. Hranolky a syr. Michal si dal rezeň v cestíčku a zemiakovú kašu. Alexandre sa to zdalo bez života. Jednoducho suchá klasika. Nebola v tom žiadna fantázia. Pri toľkom uvažovaní si ani nevšimla, že jej doniesli obed. Pozrela sa na tanier. Vyzeralo to nesmierne chutne. Nechýbal citrón. Najprv sa najedli oči a napokon sa do toho pustila. Ryba bola naozaj chutná. Na druhej strane musela uznať, že by zjedla úplne všetko, pretože od včerajšieho rána nič nejedla. Bola s toho všetkého taká nervózna. Jednoducho nemohla jesť. Po dobrom obede si pozreli mesto. Miška to pomaly prestalo baviť. A vtedy ich Michal vzal na cintorín.
„Prečo sme sem prišli?“ Nerozumel tomu chlapec.
Prišli pred hrob jeho dcéry. „Toto je hrobček mojej dcérky.“
Miško na ňho prekvapene pozrel. „Ty si mal dcéru?“
„Áno, mal. Volala sa ako tvoja mamka. Zomrela pri autonehode. Bol som po jej smrti veľmi sklamaný. Tvoja mamka ma potom postavila na nohy. Keby nebolo jej. . .“
„Aká bola?“ Chcel vedieť.
„Milá. Mal som ju veľmi rád. Mala rada rozprávky. Dokonca sme mal obchod s plyšovými hračkami, kam sme veľmi radi chodili.“
Položila mu ruku na plece. Nikdy nezabudla na jeho pohľad, keď mu vtedy oznámila práve ona, že jeho dcérka to neprežila a zomrela. Bol celý šialený od zúfalstva. Keby sa niečo stalo Miškovi dopadla by rovnako. Pravdepodobne ešte horšie. Stáli tam pol hodinu. Dnes pre ňu nemal kvety. Priviedol ich sem, pretože chcel, aby ich videla. Niekedy mal pocit, že sa stala jeho anjelom strážnym. Domov prišli až večer. Miško si umyl zuby a šiel priamo do postele. Sadla si v kuchyni k stolu.
„Bol to pekný deň.“ Znelo to akosi sklamane.
„Bol. Naozaj sa ti páčil?“
„Veľmi. Nevedela som, že si ju pochoval tu.“
Sadol si oproti nej. „Nemohol som ináč. Je tu pochovaná aj manželka.“
„Chodievaš za nimi často.“
„Za malou áno. Za ňou iba raz do roka.“
„Nie je to trošku kruté?“
„Nie. Ani trošku to nie je kruté.“
„Keď niekto umrie, musíme mu odpustiť všetko. I to, ako nám ten človek ublížil. Všetko.“
„Lenže práve kvôli nej som sa zmenil.“
„Nerozumiem.“
„Pamätáš sa na ten deň, keď som mal telefonát. V ten deň, keď som odišiel na sedem rokov, viac ako na sedem rokov.“
„Na to sa nedá zabudnúť.“
„Jej otec je nesmierne bohatý. Len čo som sa s ňou oženil vzal ma pod svoje ochranné krídla. Naučil ma všetko o obchode, o trikoch. V ten deň mi povedal, že na teba musím zabudnúť. Vydieral ma. Mama ochorela a ja som bol jediný, ktorý mohol platiť všetko. Nedalo sa ináč. Stal sa zo mňa egoista. Nešlo mi o nič iba o peniaze. Začal som spolupracovať s kamarátom. Má stavebnú firmu. Stavia najluxusnejšie domy v celej Českej republike. Samozrejme, že nejaká tá mastná sumička ide do vrecka aj jemu. Najviac som však zarobil ja. Postavili sme „Zlatú štvrť“ tu v Prahe. Jeden dom stojí aj 70 000 000 Eur. Je tam všetko. Videokamery, ktoré monitorujú každý jeden pohyb okolo domu, prístupovú bránu. Bez ohlásenia sa nik dnu nedostane. Zarobil som tak veľa peňazí. A predsa som si ich nikdy poriadne neužil. Neustále som všetko izba zhraboval na kopu. Desať generácii p
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
29. 4.apríla 2008 20:57
jeej..pekne pekne
Napíš svoj komentár