Pri raňajkách nepokračoval vo včerajšej debate. Bolo by to úplne zbytočné. Vstal prvý a nachystal raňajky. Alexandra vstala posledná. Obaja už sedeli pri stole a jedli.
„Dobré ráno.“ Vyšla z izby pekne oblečená. Vlasy mala zospodu zopnuté štipcom. Na tvári nemala ani štipku mejkapu. Sadla si k nim.
„Dobré ráno, doktorka.“
„Čo máme v pláne dnes?“ Bola zvedavá.
„Ocko povedal, že ideme na návštevu.“
„Na návštevu? A ku komu?“ Obrátila pohľad k nemu.
„Ideme za človekom, ktorý bude veľmi prekvapený, keď vás uvidí.“
„Viac nám nepovieš?“
„Nie doktorka, to ti musí stačiť.“
Po raňajkách upratali riad a kuchyňu. A ž vtedy sa mohlo ísť. Cestou v aute ju napadlo: „Nemali by sme niečo kúpiť?“
„Nie, on nepotrebuje nič.“
Odrazu to pochopila. „My ideme za. . .“
„Presne tak.“
„Kam mami?“ Začínal byť nedočkavý Miško.
„Ideme k jednému pánovi. Ocko sa sním chce porozprávať.“
Viac sa nevypytoval. Mala zvláštny pocit. Nepáčilo sa jej to. Videla na Michalovi veľké odhodlanie. A to odhodlanie mohlo vyvolať veľmi, veľmi veľa nebezpečných chemických reakcii. A tie sú nebezpečné. Vedú totiž k borovským výbuchom. Nemala rada výbuchy. Nikdy sa nekončili dobre. Prešli cez vstupnú bránu po štrkovej príjazdovej ceste. Ocitli sa pred moderným domom s obrovskou terasou a ešte väčšou záhradou. Mal zvláštnu šedú farbu. Vstupné dvere boli honosné. Mali čiernu farbu a ťažké klopadlo. Nijako jej nesedeli k modernému domu. No dávali mu nádych tajomnosti. Vďaka dverám pôsobil ako keby ukrýval tajomstvo. Tajomstvo také temné až naháňa strach. Vošli dnu. Major dóm ich voviedol do vstupnej haly. Dom z vonku vyzeral síce moderne, vo vnútri sa však nachádzal starožitný nábytok, mohutné schodisko, ktoré vyzeralo ako s iného storočia viedlo na poschodie. Zo vstupnej haly sa dalo ísť do obývačky, pracovne, jedálne. Z mohutných dvier pracovne vyšiel starý pán podpierajúci sa paličkou. Mal na sebe elegantný oblek od Gucciho. Zamatovú košeľu bordovej farby. Sivý oblek mu padol ako uliaty. Prekvapene na nich troch pozrel. Na hlave nemal už ani vlások. A hoci bol mierne zhrbený pôsobil priam aristokraticky a mohutne. Dokázala si ho predstaviť ako mladého.
Okamžite ju spoznal. Mala na sebe krémový kostým. Sukňa odhaľovala pekné nohy, sako zakrývalo boky a ramená. Vyzerala skvostne. Mal krásnu dcéru a bol na ňu skutočne pyšný, no ona, ona mu vyrazila dych. Bol už starec. Používal palicu. Táto žena nenechá na pokoji žiadneho muža, pomyslel si. Pozrel sa priamo na Michala. „Chlapče, čo to má znamenať?“
„Aj ja som rád, že vás vidím.“ Dodal ironicky.
Pochopil. Prišiel si vybojovať svoje šťastie. „Som veľmi rád, že si prišiel. Len si ma prekvapil.“
„Toto je môj syn Miško a toto je jeho matka.“
„Veľmi ma teší, že vás oboch spoznávam.“ Prezrel si chlapca. Usmial sa na ňho. Páčil sa mu. V očiach mal šibalské iskričky. Podal jej ruku. Mala pevný stisk. A krásne jemné ruky.
„Chlapče, potrebujem sa porozprávať s tvojimi rodičmi. Preto teraz pôjdeš s Emilom. Ale nezlosti ho. Už nie je najmladší. Mám krásne psy. Môžeš sa s nimi pohrať.“
Zavolal na Emila: „Emil!“
„Áno pane?“
„Vezmi tohto mladého muža a ukáž mu psov. Určite bude rád.“
Emil vzal chlapca a šli. „Poďte prosím do mojej pracovne.“
Sadli na dve stoličky oproti jeho stolu. V kresle vyzeral nesmierne autoritatívne. „Tak spusti, chlapče.“
„Chcem, aby ste povedali ako to vtedy bolo.“
„Kedy?“
„Keď ste ma dali zavolať a dali mi na plecia zodpovednosť za všetko.“
Starý pán prikývol. „Viete slečna, ešte stále ste slečna, však?“
„Ešte stále.“
„Nechcem zveriť podnik nikomu z rodiny. Sú to obyčajný chamtivci. Moje netere ani len netušia, čo je to podnikanie. Dokážu mať iba ľúbostné aféry, ísť s jednej postele do druhej a užívať peniaze. Samozrejme, študovali na tých najlepších školách v zahraničí. A synovci nie su o nič lepší. Moji bratia čakajú kedy budem voňať fialky zospodu. Ibaže ja som ich všetkých pokoril. Spísal som testament a všetko dostane tento mladý muž. Veril som mu od prvého dňa ako vstúpil do môjho domu a verí mu doteraz. Moja rodina je obyčajne hniezdo zmiji, ktorým ide iba o peniaze a moc. Ja som mu vtedy nedovili, aby sa k vám vrátil. Vydieral som ho zdravým jeho matky. Po rokoch si uvedomujem, že som urobil chybu, ale neľutujem to. Pozrite sa na ňho dnes. Prišiel do môjho domu a bol iba obyčajný chlapec s dierami vo vreckách, ktorý sa páčil mojej dcére. Mal holý zadok. Nehnevaj sa chlapče, že to vravím tak priamo. Ináč to nejde. Pomaly som ho zaúčal do tajomstiev obchodu a podnikania. Bol som jeho učiteľ. On, on prekonal svojho učiteľa. Pochopil som, že som mu bol dobrým učiteľom. Za tých pár rokov zostonásobil hodnoty našich firiem. Urobil z nich impérium. Vybodoval a nahonobil toľko peňazí, koľko sa nepodarilo ani mne za celé tie roky. Je skvelý. Bez toho, aby mal na to školy. Má prirodzený talent a inštinkt. Rovnako ako vy, doktorka. Nečudujete sa. Viem o vás dvoch všetko. Keď zmizol na dlhší čas, najal som si súkromného detektíva. Rovnako ako pred tými rokmi. Nezmenili ste sa. V skutočnosti ste omnoho krajšia. Viem prečo vás sem priviedol. Aby mi dokázal o čom som ho pripravil. Ja si to uvedomujem. Urobil som z neho niekoho. Povedzte mi, máte ho skutočne rada?“
„To je iba moja vec.“
„Tak potom chce iba jeho peniaze.“ Chcel ju vyprovokovať. Potreboval si overiť to, čo sa o nej písalo.
Prudko sa postavila. „Ja nepotrebujem nikoho peniaze! Asi vám zabudol ten detektív povedať, že až doteraz som živila svojho syna úplne sama. A rovnako je tomu aj teraz. Nepotrebujem si vziať žiadneho chlapa pre jeho peniaze!!! Ja, ja niesom žiadna chamtivá zmija. Rozumiete!!“
„Upokoj sa, sadni si, sadni si.“ Upokojoval ju Michal. Po celý čas kým kričala sa dívali jeden na druhého usmievali sa.
„Ale áno, povedal mi to. Ibaže ja som si vás musel vyskúšať. Mám ho rád ako vlastného syna.“
„Vyskúšať?“
„Nehnevajte sa už na mňa. Záleží mi na ňom. A nebudem ani trošku preháňať ak poviem, že ste pre ňho tá pravá žena. Vezmite si ho doktorka. Ste jediná žena, s ktorou ho chcem vidieť. A keby som pred niekoľkými rokmi neurobil chybu, na ktorú som mimochodom pyšný mohli ste byť manželia už dávno.“
Opýtal sa ho priamo bez okolkov: „Ako ste s tým mohli žiť tak dlho?“
„Život vás naučí žiť s takými tajomstvami. Videl som v tom iba pozitívne veci. Kašlal som na to zlé. Podstatné bolo, že som našiel človeka, ktorému som mohol dôverovať. Uznajte to konečne doktorka. Má na to. Bola by škoda, keby zostal obyčajným robotníkom.“
„Máte pravdu. To vám nikto neberie.“
„Ste tvrdohlavá. Až príliš.“
„Vy ste taký istý.“
„Zostaňte taká aká ste. Nikdy sa nezmeňte.“
„Chcel by som sa s vami porozprávať.“ Zasiahol Michal.
„Ja pôjdem.“ Podala mu ruku a vyšla s pracovne. Vošla do jedálne. Viedli odtiaľ dvere cez chodbu do kuchyne. V kuchyni sedel major dómus Emil. Pri sporáku stála malá tučná pani. Bolo evidentné, že títo dvaja sú manželia. Okamžite sa s nimi zoznámila. Boli to milí ľudia.
Starý pán sa posadil na pohovku a zapáli so dobrú Kubánsku cigaru. „Čo ťa trápi?“
„Nechcem sa rozprávať o obchodoch. Chcem sa s vami porozprávať ako s otcom.“
Starému pánovi sa v očiach blysli slzy. „Tak vrav.“
„Stalo sa vám niekedy, že ste stretli ženu svojho života. Vedeli ste to obaja, no ona si vás nechcela vziať?“
„Bol som ženatý iba jeden jediný raz. Spočiatku ma tvrdohlavo odmietala. O svadbe nechcela ani počuť. Bolo ťažké presvedčiť ju. Kúpil som prsteň, kľakol si na kolená a bolo to.“
„To myslíte vážne?“
„Za pokus nič nedáš. Každá žena je v hĺbke srdca romantička. Stačí to všetko pekne pripraviť.“
„Nikdy som sa vás to neopýtal, ale ako to, že ste prežili svoju manželku?“
„Moja Ani bola chorá. Dostala najprv chrípku. Zdalo sa, že je s toho vonku. Šla do svojej záhrady. Nedala si povedať. Milovala okopávanie a hrabanie sa v zemi. Chodila tam každý deň. Vonku sa dosť ochladilo, hoci bolo krásne leto. Stačilo jej aj v lete, aby to prehnala s s vodou a už bola chorá. Pri práci sa dosť spotila. A nedala si povedať, chodila iba v krátkom rukáve. Raz ráno začala strašne kašľať. Dostala zápal pľúc. Brala lieky, ale ona nevydržala ležať v posteli. Bolo to veľmi dávno. Dnes je zápal pľúca takmer banalita. Vtedy to až také ľahké nebolo. Prišiel chladný Október, s dievčaťom sme chodili do školy, zo školy, na rôzne jej vystúpenia. . . Neustúpilo to, ešte sa to viac zhoršilo. Nedalo sa to zvládnuť. Zomrela.
„Prečo ste sa neoženili opäť?“
„A ty, prečo si si ty nevzal inú ženu?“
„Ja si po vašej dcére chcem vziať inú ženu.“
Nehovorím o mojej dcére. Prečo si stále myslel a čakal iba na ňu?“
„Vziať si inú ženu by bolo ako uvziať si slučku okolo krku.“
„Takže to chápeš.“
„Buďte ku mne úprimný, vinili ste ma celé tie roky za smrť vašej dcéry, však?“
„Cítil som obrovskú bolesť a zlosť. Napokon mi poradil priateľ súkromného detektíva. Nemohol som dovoliť, aby si si vzal inú ženu a užíval život.“
„Kedy ste zmenili názor?“
„Keď moje oči videli ju. Lenže potom sa nedalo ustúpiť. Tá fotografia, ona, donútila ma odpustiť ti. Na druhej strane bol podnik. Ten vyhral.“
„Celé tie roky, to všetko. . . Ani si neviete predstaviť koľko krát som to tu všetko takmer vzdal. Niekedy, niekedy naozaj chýbalo iba málo.“
„Bránila ti v tom starostlivosť o tvoju matku.“
„Presne tak.“
„Je po všetkom chlapče. Nemysli na to viac.“
„Najviac ma hnevajú moje sestry. Celý ten dlhý čas sa starám o mamu iba ja. Bývam dosť ďaleko, priznávam. Ani jedna sa o ňu nechcela starať. Tá žena im dala všetko.“
„Vždy je to tak. Iba vtedy môžeme čakať pravý opak ak svoje deti vychováme tak, aby sa o nás na staré kolená postarali. A ty, ty si dobrý syn. Každá matka by bola hrdá, keby mala takého syna ako si ty.“
„Nemali by ste toľko fajčiť.“ Povedal, aby zľahčil situáciu.
„Chlapče, fajčenie cigár je pôžitok. Okrem nich nefajčím nič iné.“ Zasmial sa. Vstali a vyšli vonku. Starý pán šiel do kuchyne a Michal s ním. Chcel povedať Magde, aby urobila niečo dobré na obed. Vošli do kuchyne a prekvapene na seba pozreli. Alexandra ma la na sebe zásteru a pomáhala robiť Magde obed. Miško sa hral zo psami na dvore. Občas podišla k dverám, aby ho skontrolovala. Sadol si k stolu spolu s Michalom. Emil tam tiež sedel a popíjal svoj čierny čaj s mliekom. Žmurkol na svojho pána.
„Konečne sa do tohto domu vrátil život.“ Šťastne povedal starý pán.
DVATSIATAŠIESTA KAPITOLA
Vošla do svojho bytu. Po tom víkende sa jej videl nesmierne smutný a opustený. Chýbali jej chlapci. Jej chlapci. Usmiala sa pri myšlienke na nich. Hodiny v kuchyni ukazovali jedenásť hodín v noci. Prezliekla sa a šla spať. Ráno musí vstať do práce. Ležala v posteli. Spánok neprichádzal. Vzala do ruky telefón a zavolala Michalovi.
Ten po celý čas sedel na posteli a pohľadom hypnotizoval telefón. Konečne zazvonil.
„Si tam, Michal?“
„Prečo si nezavolala skôr.“
„No ták, nehnevaj sa.“
„Si v poriadku?“
„Som, neboj sa. Chcem ti len povedať, že tento víkend bol naozaj veľmi pekný. Ráno vstávam do práce, takže sa maj krásne. Zavolajte mi zajtra. Dobrú noc.“ Nestihol jej ani povedať dobrú noc, pretože hneď zložila. Bolo mu to ľúto. Ležal na posteli v sivých džínsoch a čiernom tričku. Uvažoval či taká vec ako je prudká romantika by ju dokázala presvedčiť. Ideálne by to bolo v nemocnici. Nie, to by mu neodpustila. Je šéfka. Na druhej strane to nie je zlý nápad. Ležal a prestal uvažovať o všetkom. Vychutnával ticho, ktoré na vôkol zavládlo. Prudko sa posadil. Pozrel sa na dvere do kúpelne. Prešiel ňou do jej izby ľahol si na jej posteľ a zaspal.
Deň v nemocnici jej ubiehal neskutočne rýchlo. Navyše stále bola na operačnom sále. Len čo bola prezlečená už ju volali k ďalšiemu prípadu. Po obede sa už ani neprezliekla. Za jeden deň mala na stole štyroch ľudí. Pred Bratislavou sa čelne zrazili dva autobusy. Každá ruka bola potrebná. Všetko šlo ako na bežiacom páse. Večer odchádzala zničená. Nevládala poriadne chodiť. Ledva sa dostala do výťahu. Doma si urobila horúci kúpeľ. „Presne to som potrebovala.“ Povedala sama pre seba. Nedala si ani ovocnú večeru. Šla priamo do postele. Takmer zaspala, keď zazvonil telefón.
„Prosím?“ Ozvala sa sotva počuteľne.
„Tu je Leónor. Neruším.“
„Nie, nerušíte.“
„Vieš, Michal mi ešte nevolal a tvoja mam spomínala, že si tam bola.“
„Majú sa obaja dobre. Rozumejú si. Samú ma to prekvapuje.“
„A čo ty?“
„Páčilo sa mi tam. Boli sme sa prejsť. Zašli sme aj na cintorín.“
„Ja myslím na niečo iné.“
„A na čo?“
„Rozprávali ste sa o vás dvoch, alebo nie?“
„Rozprávali.“
„A?“
„Svadba ešte nebude.“
„Nechceš ty alebo on?“
„Leónor.“
„Nechceš ty.“
„Leónor, nechajme to tak.“
„Tak dobre. Nebudem ťa viac rušiť. Dobrú noc.“
„Nie, počkajte, nechcela som vás odbiť. Nemám len rada nátlak. Michal tiež hovorí stále iba o svadbe.“
„Si s toho nervózna?“
„Je to veľmi komplikované. Až nastane ten správny čas, všetko vám poviem.“
„Tak dobre. Počujem ti na hlase, že si veľmi unavená. Prajem ti dobrú noc.“
„Dobrú noc.“
Prešiel ju spánok. Slovo svadba jej svietilo pred očami ako neónový nápis. Od piatkového večera to slovo počula aspoň sto krát. Nenechá sa do toho dohnať. Sníva o svadbe, každá žena sníva o svadbe. To je predsa jasné každému. Ale toto nie. A nie s Michalom. Môže si vravieť čo chce. Áno, bojí sa. Bojí sa toho, že zase zostane sama. Zmizne a viac ho neuvidí. A jej zostane iba ďalšie dieťa. Zmenil sa, to musí uznať.
Budem sa musieť veľmi posnažiť, ak ju chce presvedčiť. Rečičky jej nestačia. Napokon na tie kašľala už keď mala osemnásť. Potrebovala iba holé a pravdivé fakty. Neznášala tupé reči o ničom. Ani tie falošné pohľady, ktoré boli také evidentné. Tí chlapci vtedy stáli za hriech. A celkom dobre sa bozkávali. Najlepší v tom bol jednoznačne Michal. Dosť, dosť, pretože už začínam uvažovať o hlúpostiach.
Sedeli pri stolíku u Bužoa a prezerali si spolu prstene. Spoločne urobili výber desiatich. Bolo veľmi ťažké vybrať iba jeden. Michal sa riadil skôr tým, čo povedal chlapec. Postupne vyradzovali masívne. Zostali im štyri. Napokon spoločne vybrali jemný prstienok. Bol zo žltého a bieleho zlata. Pôsobil ako had. Na vrchu mal Zirkón. Predavač ho chcel dať do obyčajnej krabičky no Miško do nedovolil. „Ocko, pozri, majú tu aj pekné kravičky. Mali by sme nejakú peknú vybrať.“
Postrapatil mu vlasy. „Tak niečo vyber, synku.“
Prezeral si všetky krabičky. Okrúhle, klasické, srdiečkové. . . Očarilo ho množstvo. Napokon vybral krabičku, ktorá sa podobala na maminu diplomatku. Bola to jej presná zmenšenina. Bola z tmavohnedej kože, v strede mala zlaté zapínanie a rúčku na držanie rovnako.
„Túto, vyzerá dobre.“
Zaplatil a šli domov. Cestou to chlapcovi nedalo: „Myslíš si, že si ťa mamka vezme?“
„Ak mi pomôžeš, tak určite áno.“
„Na mňa ona dá.“
„To je dobre.“ Zastavili sa na zmrzlinu.
„Daj mi ochutnať s tvojej.“
„Zohol sa a dal mu olízať.“
Skrivil tvár. „Kyslá. Taká ti nechutí?“
„Mám rád kyslú zmrzlinu.“
Pri aute si k nemu kľakol a opýtal sa ho: „Chcel by si chcel, aby sme mali s mamkou svadbu?“
„Prečo sa ma na to pýtaš?“ Nerozumel tomu.
„Nejde totiž iba o mňa a mamku. Ide aj o teba. Nemôžem si ju vziať za manželku, keď viem, že ty nesúhlasíš. Ak sa ti to nepáči, tak mi to povedz.“
Miško ho objal. Potom ho pustil. „Myslíš si, že by som šiel s tebou kupovať prsteň? Si môj ocko. A ja ťa mám rád.“
„To som naozaj rád., pretože aj ja mám rád teba a záleží mi na tom, čo si myslíš.“
„Predtým som sa snažil mamine nejakého otca nájsť. Teda skôr pre seba, ako pre ňu. Ale už nechcem nikoho okrem teba. A navyše, páči sa mi aj starký.“
„Starký?“
„No, ten ujo, čo sme u ňho boli. Správal sa ku mne ako môj dedko.“
„Ty si teda poriadne šidlo.“ Rozosmial sa. Zdvihol ho na ruky a usadil do auta. Bolo mu ľahšie na duši. Nemal by pokoj, keby vedel, že chlapcovi sa to nepáči. A jeho Saška dá v prvom rade na chlapca. Vždy sa rozhodovali spolu. Doma si obaja zbalili veci a šli na letisko. Musia byť doma skôr ako ona.
Vystúpila s auta. Niečo sa jej nezdalo. Dokonca mala pocit, že vidí Michalovo auto. Zavrhla tú myšlienku. On je v Prahe aj s jej synom. Vyviezla sa výťahom. Odomkla dvere bytu. Cítila vôňu sviečok. Zo strachom vošla dnu. Stál v strede chodby s kyticou červených ruží. Neverila vlastným očiam. Chytil ju za ruku a voviedol do obývačky. Všade boli sviečky. Pri stolíku čakal Miško. V rukách držal malý vankúšik, na ktorom bola položená otvorená krabička, v ktorej bol prsteň. Keby sa jej niekto pred piatimi minútami opýtal, či je ochotná vziať si Michala povedala by nie. No pri pohľade na tých dvoch to jednoducho nemohla urobiť. Nedokázala by to ani keby sa ako koľvek snažila. Nemuseli vravieť nič. Slová boli v tejto chvíli úplne zbytočné. Po lícach jej začali tiecť slzy. A jej odpoveď pre dve veľké lásky života znela jednoznačne, zároveň stručne a presne. „Áno.“
EPILÓG
Stála pred zrkadlom vo svojej dievčenskej izbe. Vonku svietilo ešte stále teplé Septembrové slnko. Pomaly sa obliekala. Vanesa bola po celý čas pri nej. Sadla si na stoličku a pozrela na sestru. „Povedz, že nerobím najväčšiu hlúposť vo svojom živote.“
Vanesa si kľakla k sestre, hoci už mala na sebe šaty. „Naozaj chceš vedieť, čo bola najväčšia hlúposť v tom živote?“
Nepovedala nič, iba prikývla.
Stisla jej obe ruky. „Bolo to vtedy, keď ste sa jeden na druhého vykašľali. Slušne povedané. Dostali ste obidvaja napraviť staré chyby. Neuvažuj, či robíš dobre alebo nie, jednoducho urob to, čo cítiš.“
Obe vstali a tuho sa objali. „Dobre, prestaňme, musíš mi ešte urobiť moju fasádu.“ Usmiala sa Alexandra.
Vanesa sa pustila do práce. Vedela, že sestra chce iba jemné decentné líčenie. „Musím sa ti priznať sestrička.“
„S čím, Vanesa?“
„Závidím ti. Nie, počkaj, nič nevrav. Prajem ti všetko iba to dobré, ale keby, keby sa ma ten môj Roman opýtal, či i ho vezmem, neváhala by som ani jedinú sekundičku.“
„Ľúbi ťa a raz to urobí.“
„Myslíš, že mu jedného dňa neprasknú nervy s takej bláznivej ženskej ako som? Pretože ja mám pocit, že sa to raz určite stane. Zbalí si kufre a viac ho nebude.“
„Musíš vydržať.“ Usmiala sa na ňu tajomne. Vanesa za tým niečo tušila. Viac sa nepýtala. Práve dokončila líčenie, keď vošla dnu mama. Pozrela sa na svoje dcéry. Už to neboli tie malé dievčatká, ktorým patrila táto izba. Dnes ju tento fakt zasiahol priamo do srdca. Z hlboka sa nadýchla. Podišla k Alexandre. „ Ukáž sa mi, Saška.“ Chytila ju za ruky a ona vstala. Vyzerala ako princezná. Biele šaty mali širokú sukňu, vrchný diel nemal ramienka. Triasla sa. „Mami, vieš, chcem ťa poprosiť, aby si mi prepáčila všetko, čo som navyvádzala.“
Prešla jej rukou po vlasoch. „Všetko máš už dávno odpustené. Keby si si sem -tam nedupla, nepohádali sme sa, nemala by som žiadne starosti. Bola a si stále dobrá dcéra. A hoci už máš syna a dnes sa mi vydávaš, stále budeš moje malé dievčatko.“ Nedokázala sa ubrániť slzám.
Tuho mamu objala. „Neplač mami, prosím ťa neplač. Rozplačeš aj mňa.“
„Vošiel dnu otec. „Prišiel ženích. Trochu ho potrápime.“
„Nemôžme ten zvyk s pýtaním nevesty nechať tak?“ Opýtala sa plačlivo Vanesa.
„Nie, to mi neurobíte, chcem poriadnu svadbu, zo všetkým, čo k tomu patrí.“ Rozosmiali sa všetci. Otec dal na Vanesu bielu plachtu. Otvoril Michalovi dvere. „Dobrý deň, prišiel som si pre nevestu.“ Povedal.
„Tu ju máš.“ Postrčil Vanesu dopredu.
„To nieje moja nevesta.“
„Veď si ani plachtu nezodvihol, tak ako to môžeš vedieť?“
„Viem to.“ Smial sa. Veľmi dobre vedel, že mu podstrčia nepravú nevestu. Na pokon tu na Východnom Slovensku sa niektoré tradičné zvyky zachovali dodnes.
„Teba veru nie je ľahké oklamať.“
Vošiel dnu. „Je pripravená?“
„Ešte sa pýtaj, je krásna, vyrazí ti dych.“ Tajnostkársky sa usmiala Vanesa.
Odrazu stála pred ním. V bielych šatách vyzerala prekrásne. Videl na nej, že sa mierne chveje. V aute, cestou do kostola sa k nej otočil. „Je ti zima?“
„Nie, som v poriadku. To je iba nervozita a strach.“
„Máš strach?“
„Veľký. Nikdy by mi ani len na um nezišlo. . .“
„Nepokračuj. Viem, čo chceš povedať. Len čo vojdeme do kostola, prestaneš sa báť. Konečne sme spolu. Máme krásneho syna. Všetko bude dobré.“ Objal ju.
Vedela, že má pravdu. Všetky tie roky a mesiace, kedy sa správali ako malé trucovité deti. Dnes, dnes prišiel deň, kedy dostali druhú šancu. Dostali šancu napraviť všetky chyby, ktoré doteraz urobili.
Sedeli na stoličkách pred kňazom. Pozrel sa na nich. Videl na nich, že majú strach, ale to je prirodzené. Nad všetkým tým strachom, trémou a obavami prevažovalo niečo, čo bolo vidieť na míle ďaleko. Bola to ich láska. Dávala im obom istotu. „Ty, Michal Jakubovský, berieš si tu prítomnú Alexandru Adamkovú za svoju právoplatnú manželku? Budeš si ju ctiť a vážiť. V zdraví, i v chudobe, v dobrom aj zlom?“
Pozrel sa na ňu a na svojho syna. „Áno.“
„A ty Alexandra Adamková, berieš si Michala Jakubovského za svojho právoplatného manžela? Budeš si ho ctiť a vážiť. V zdraví i chorobe, v dobrom i zlom?“
„Áno.“
Stáli vedľa seba a vedeli, že sú navždy spolu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
29. 4.apríla 2008 21:20
pekne pekne..ael to je už ako koniec?
Napíš svoj komentár