KLAVÍRISTA
Pri hraní sa vždy dokázal uvoľniť. Ak ho niečo trápilo, ak si niekedy nevedel s nie čim rady sadol si ku klavíru a hral. Hra na klavíry bola jeho vášňou. Hral od svojich štyroch rokov. Všetci boli z neho unesení, pretože podľa mnohých hudobných expertov bol hudobný génius. Prešiel takmer všetky koncertné pódia na celom svete. Ľudia mu tlieskali, obdivovali ho, ženy po ňom šaleli. No on sa najlepšie cítil tu vo svojom dome, kde mal pokoj a kľud. Tu mohol celé hodiny nerušene hrať. Nie len Betovena, ale obyčajné skladby, ktoré si vypočul z rádia. Skladal vlastné skladby. Toto bol jeho svet. Koncerty sa stali nevyhnutnou súčasťou jeho života. Turné robil vždy raz za päť rokov. Vstal od koncertného krídla a trochu sa ponaťahoval. Podišiel k oknu. Na príjazdovej ceste práve zastalo auto. Bol to jeho najlepší priateľ Peter. Vystúpil z auta a automaticky sa pozrel hore, smerom k jeho oknu. Veľmi dobre vedel, že je tam. Skôr, než prišiel k dverám a zazvonil bol Patrik dole a otvoril mu dvere.
„Dobré auto.“
„Dostal som ho od manželky.“ Potmehúdsky sa usmial Peter.
Vošli dnu a zamierili priamo do kuchyne. Gazdiná ho srdečne privítala. Práve skončila s upratovaním a Patrikovi uvarila jedlo na pár dní. Nikdy nesedávali v salóne alebo v obývačke. Od malička sedávali pri svojich rozhovoroch v kuchyni. Bolo to tak aj teraz.
„Konečne si doma. Bolo to tu bez teba pochmúrne.“
„Konečne sa to skončilo. Najbližšie ma niečo také čaká o päť rokov.“
A čo ženy?“
„Človek si pred nimi musí dávať pozor na jazyk.“ Povedal smutne.
„Je to až také zlé?“ Dobre ho poznal.
„Sú krásne. Každá žena je krásna, ale to obliehanie sa mi nepáči. Keby som bol iba obyčajným chlapom už by som bol ženatý.“
„Veď sa môžeš oženiť aj teraz.“ Usmial sa.
„Nie, vzali by si ma iba pre moje úspechy, slávu. Kričia moje meno, odpadávajú, ale nevedia o mne nič.“
„Že v dvanástich ti podľa niekoho ostala sexi jazva po operácii slepého čreva, zbožňuješ rýchlu jazdu, slabosťou je čokoláda, ktorej sa nikdy nevieš nabažiť...“
„Prestaň.“ Rozosmial sa Patrik.
„Dobre viem, že to nie je ľahké. Zažil som štyri tvoje vystúpenia.“
„Podľa koho je moja jazva sexi?“ Opýtal sa odrazu.
„Nepýtaj sa, veľmi dobre to vieš.“ Povedal mierne káravo.
„Videl si ju?“ V hlase mal obrovskú nádej.
„Nie, je mi ľúto. Vieš, je čas, aby si to konečne nechal tak. Sú to už dlhé roky. Boli ste ešte deti. Určite je už vydatá. Človeče, pozná ťa celý svet od tvojich osemnástich rokov, keby chcela ozvala by sa ti.“
„Neozvala, veľmi dobre vieš, že nie.“
„Do čerta! Ničí ťa to! Ak si taký zúfalý, tak si najmi súkromného detektíva.“
Pozrel mu priamo do očí: „Urobím to. Potrebujem vedieť aspoň niečo. Ak je vydatá, dobre.“
„Braček, neblázni. Je toľko žien, ktoré by si mohol mať.“ Určite b si našiel ženu, ktorá by ťa ľúbila pre to akýsi.“ Dohováral mu.
„Ty si mal obrovské šťastie, keď si našiel Emmu.“ Dodal smutne.
Na tvári sa mu objavil šťastný úsmev: „Poznám ju od svojich šiestich rokov. No asi do štrnástich som ju ťahal za vrkoče. Veď to veľmi dobre vieš.“
„Poznáš nejaké dobré súkromné očko?“
„Paťo neblázni.“
„Nie, chcem o nej niečo vedieť. Chcem vedieť kde žije, ako žije, ale hlavne s kým žije. No ták, pochop ma. Chcem o nej vedieť aspoň niečo.“
„Tak dobre, ale vyriešime to trochu ináč. Povypytujem sa mojej a tvojej mami. Najlepšie to bude vtedy, keď budú spolu. Oni dve totiž vedia vždy o každom všetko. Nemám ani tušenie ako to vlastne robia, ale je to tak.“
Nepokojne vstal: „Neviem, neviem. Vieš, nechcem tak dlho čakať.“
„Ale nik nevraví, že musíš čakať. Stačí dvihnúť telefón.“
Prechádzal sa po kuchyni. Bol nervózny. Nebol si istý, či chce, aby mu niečo o nej rozprávala práve jeho mama. Poznala ho až príliš dobre. Keď sa jej začne vypytovať okamžite pochopí o čo ide. O peniaze mu vôbec nejde, pokojne by zaplatil súkromnému detektívovi aj státisíce, ale je to také neosobné. Zvláštne.
Veľmi dobre poznal svojho kamaráta. Vedel, čo sa v ňom práve deje. Chvíľu sa naňho díval ako sa zúrivo prechádza po kuchyni sem a tam. Vstal aj on od stola a položil mu ruku na plece. Patrik sa automaticky otočil k nemu. Pozreli sa jeden druhému do očí:
„Ja ti to všetko zistím, nemusíš sa báť, dobre? Len sa upokoj. Príď zajtra k nám na večeru. Emma bude rada. Vypytovala sa na teba, ale nemohla prísť. Vieš, je tehotná a nie je pre ňu vždy pohodlné presúvať sa, i keď by šla iba autom.“ Stisol priateľovi plece a odišiel preč.
Nemal chuť ďalej hrať. Zamieril do spálne, kde sa prezliekol do džínsov a bieleho trička. Vzal do ruky džínsovú bundu a šiel preč. Nasadol do svojho BMW. Nemal konkrétny cieľ, iba si chcel vychutnať jazdu autom. Dve hodiny jazdil bezcieľne a napokon zamieril do mesta. Zaparkoval na veľkom parkovisku a do centra šiel pešo. Odrazu ho premohla chuť na niečo poriadne sladké. Zamieril do najbližšej cukrárne. Dal si jeden banán v čokoláde. No toľkému sladkému pokušeniu nemohol odolať. Dal si do veľkej krabice zabaliť z každého druhu, ktorý tam mali štyri kúsky. Vyšiel von z cukrárne a uvažoval kam sa ešte pôjde pozrieť. Prechádzal okolo jedného kníhkupectva. Spočiatku ho nezaujalo, no na spiatočnej ceste späť, po tom, čo odniesol krabicu do auta sa pri ňom pristavil. Vo výklade sa nachádzalo množstvo kníh. Jedna ho však veľmi zaujala. Všimol si názov a meno autorky:
„René Petrášová O láske neláskavej alebo keď láska bolí“
Okamžite vošiel dnu. To presa nebolo možné. Nemusel ani hľadať. Jej kniha sa nachádzala v špeciálnom stojane. Vzal do ruky jeden výtlačok. Otočil ho a rýchlo očami čítal:
„Poviedky o láske, ktorá sa nekončí vždy tak, ako by sme chceli alebo ako si to predstavujeme. Autorka sa zamerala na vzťahy a lásku v rôznej podobe.“
Díval sa, či tam nebude niečo o nej. Nebolo. Začal listovať v knihe. Nič. Ani zmienka o autorke. Ibaže meno bolo jej. Kúpil si ju. Už nerozmýšľal kam by ešte šiel. Zamieril k auto a ponáhľal sa domov. A v tom, keď už odomykal auto si všimol novinový stánok, kde sa naňho z titulných stránok dívala ona. Neveriacky vyvalil oči. Zamieril k stánku. Všade bola v inej póze. Každý titulok oznamoval niečo iné. Vzal si z každého jedno číslo. Zaplatil a na vrchnom si všimol pod jej fotografiou titulok:
„Výzor nevinnej osemnástky a na konte hriešne sladké hriechy!“
Skutočne to bola pravda. No v jednom sa mýlili. Nevyzerala ako osemnásťročná. Vyzerá presne tak isto ako vtedy, keď mala šestnásť. Tá stá jemná pleť, ten istý výraz, rovnaký jas v očiach. Áno, účes bol iný. Ale to bolo všetko. Črty tváre, ešte aj držanie tela bolo úplne rovnaké. Kopu práve kúpených časopisov hodil na sedadlo vedľa seba a uháňal domov. Len čo prišiel domov zavolal Petrovi.
„Peter, nemusíš sa pýtať tvojej mami. Práve som dostal dostatok informácii.“
V jeho hlase bolo cítiť prekvapenie: „Ako? Nerozumiem tomu. Pred dvoma hodinami si o nej nevedel nič.“
„Kedy si šiel naposledy okolo novinového stánku?“
„Prečo?“
„Pretože ja som si dnes kúpil asi dvadsať časopisov, v ktorých o nej píšu.“
Peter v telefóne zapískal: „A čo robí?“
„Hádaj.“
„Píše.“
„Uhádol si. Kúpil som si jej najnovšiu knihu poviedok.“
„Postačí ti to, čo sa o nej dozvieš z časopisov alebo sa s ňou chceš stretnúť?“ Bola to podľa Petra logická otázka.
Patrik ostal v pomykove. Nad tým vôbec neuvažoval: „Ešte neviem.“
„Som rad, že máš aspoň na chvíľu pokoj v duši.“
„Uvidíme na ako dlho.“
„Určite to bude dočasu, kým neprečítaš všetky články v časopisoch, ktoré si si kúpil“
„Neskôr sa ti ešte ozvem. A ďakujem.“
„Dobre vieš, že si pre mňa ako môj brat.“
Obaja zložili slúchadlo. Usadil sa do svojho pohodlného kresla v pracovni a pustil sa do čítania. Pozorne prečítal každý jeden článok. Postupne zistil, že štyri roky nebola na Slovensku. Jeden rok strávila vo Veľkej Británii, ďalší v Taliansku, Španielsku a pred dvoma týždňami sa vrátila z Francúzska. Vypytovali sa jej, čo sa zmenilo, ako sa jej tam žilo... Dozvedel sa, že aj napriek tomu, že bola tak dlho preč vyšlo jej na Slovensku osem kníh. Kniha poviedok je deviata v poradí. Je prvá, ktorej diela sa predávajú v španielsky, anglicky, taliansky, francúzsky hovoriacich krajinách. A postupne vychádzajú v ďalších krajinách. . Dočítal posledný článok. Vzal všetky časopisy a odložil ich do vrchnej zásuvky. Zadíval sa na obal knihy. Vzal ju a odišiel z pracovne. Odniesol ju do spálne. Lákalo ho zistiť, kde práve teraz je. Večer sedel na svojej posteli a pustil sa do čítania knihy. Poviedky ho zaujali. Niektoré boli skutočne vtipné. Prečítal celú knihu na jeden dúšok. Na druhý deň začal na ňu hľadať kontakt na internete. Okolo obeda mu volal Peter:
„Dúfam, že si nezabudol na tú večeru.“
„Nie, nezabudol.“
A si spokojný s tým, čo si zistil?“
„Chcem ju vidieť.“ Priznal sa odrazu.
„Môžeš, všetko ti poviem, keď prídeš.“
Skutočne?“ Od prekvapenia otvoril ústa.
„Skutočne, len príď na tú večeru.“
Nebol si istý tým, čo tým Peter myslel, ale v duši cítil akési uspokojenie. No aj napriek tomu neprestal o nej niečo hľadať na internete. Jeho sklamanie bolo obrovské, pretože nenašiel nič osobnejšie. Napokon čo mohol čakať. Keby hľadala ona niečo o ňom tiež by o ňom nenašla nič osobné. Našla by iba staré informácie o koncertnom turné, nejaké tie fotografie. On o nej našiel takmer to isté, čo bolo v periodikách, ktoré si kúpil. Po dvoch hodinách sedenia za počítačom to vzdal. Vstal a šiel do kuchyne. Chladnička bola síce plná dobrôt, no on mal chuť na niečo, čo si ukuchtí sám. Ibaže v zápätí sa rozhodol ináč. Otvoril chladničku a dal si poriadny kúsok čokoládovej torty. Tej nikdy nedokázal odolať. Zbožňoval ju už ako malé dieťa. Po výdatnej torte si sadol k svojmu koncertnému krídlu a precvičoval si svoje prsty. Ibaže dnes bol veľmi zvláštny deň. Nemohol sa na nič sústrediť. Spôsobovalo to očakávanie z večerného stretnutia.
Zaparkoval auto pred kamarátovým domov. Stálo tam ešte jedno auto. Malo nebovomodrú farbu a bolo bez strechy. Odrazu si spomenul. Vždy vravela, že keď raz bude môcť, tak si kúpi práve takéto auto. A odrazu vedel, že ho skutočne čaká vo vnútri práve ona. Keď vošiel dnu prekvapila ho srdečnosť a nálada, ktorá tu vládla. Domom sa niesol príjemný ľahký smiech. Peter ho zbadal cez okno a šiel mu otvoriť. Potmehúdsky sa naňho usmial Mám prekvapenie.
„Ja viem, je tu.“
„Predpokladám, že si to zistil podľa toho auta.“
Patrik iba prikývol. Chcel sa ho opýtať ako je možné, že k nim prišla na návštevu, ale vošli do salónika. Mala na sebe jemnoružové šaty a rozpustené vlasy. Jemnoružová iba zvýraznila jej snedú pleť.
„Dámy, konečne je tu ten, čo vždy mešká.“
Obzreli sa. Fascinovali ho jej zelené veľké oči. Bolo až neuveriteľné, že má zelené oči, keď má čierne vlasy.
Pozrela sa naňho. Vždy jej sa je páčil. Rozumeli si hádam odjakživa. To sa jej na ich priateľstve najviac páčilo. Nikdy neuvažovala o niečom inom. Napokon mali iba šestnásť. No teraz, keď sa naňho pozrela takmer jej vyrazil dych. Modré oči, svetlohnedé vlasy ostrihané do čela na ofinku mu dodávali výzor osemnásťročného chlapca. Mal svetlé bavlnené nohavice, biele tričko. Vyzeral naozaj dobre.
Emma sa na všetkých usmiala a šli k stolu. Počas večere sa konverzácia rozprúdila. Rozprávali sa o starých časoch, spomínali, ale ani slovíčkom nespomenuli ako žijú, čo sa v ich životoch zmenilo. Bolo im tak príjemne, že večer ukončili až niečo po polnoci. Odprevadil ju k autu.
„Takže si si splnila sen a kúpila si si auto bez strechy.“
„Nie je to celkom tak, pretože sa dá vysunúť, ale keď je vonku také úžasné počasie chodím bez nej.“
„Čo by si povedala, keby sme sa zajtra stretli a šli trebárs do kina.“
„Mám lepší nápad, stretneme sa o druhej v kaviarni u Paula, robí famóznu taliansku zmrzlinu a potom si urobíme prechádzku po meste. Som na Slovensku po troch rokoch, takže by som si rada pozrela mesto a zistila, čo je nové.“
Dobre, tak zajtra o druhej u Paula.“
Počkal kým nasadla do auta a neodišla. Cítil sa ako na strednej škole. Na druhý deň ju čakala u Paula. Nepamätal si, kedy bol naposledy taký nervózny. Meškala päť minúť.
„Zložila si slnečné okuliare. „Prepáč, že meškám, ja viem je to iba päť minúť, ale predsa. Nemohla som skôr, vieš povinnosti.“
„Nič sa nestalo. Objednám Ti niečo?“
„A ty už si niečo mal?“
„Nie, čakal som na teba.“
„Pokiaľ si spomínam, tak si mal rád vanilkovú a čokoládovú zmrzlinu, takže si dáme veľké porcie, čo ty na to?“
„Stále rada maškrtíš?“
„Zmrzlinu vždy.“ Povedala zo smiech.
„Prečo si bola preč až tri roky?“
„Moja prvá kniha sa dostala do rúk majiteľovi vydavateľstva vo Veľkej Británii. Presvedčil ma, aby som sa iba prišla pozrieť, ukázať sa anglickým čitateľom... Ibaže postupne vydal všetky knihy, ktoré som dovtedy napísala. Odrazu sa nedalo odísť, pretože si ma ľudia žiadali. Vydal knihu v Španielsku, Taliansku a už to bolo. Rok tam, rok tam. Ani neviem ako to celé ubehlo. Snažila som sa prísť aspoň na Vianoce domov. Našťastie vždy mi pomohla rodina, aby to bolo inkognito. Ale mňa zaujímaš ty. Ja iba píšem, mám pár fanúšikov. Ale o tebe snívajú všetky ženy.“
„Pred pár dnami som sa vrátil z koncertného turné. Robím ho iba raz za päť rokov. Na rozdiel od teba som nemal čas pozrieť si krajinu, v ktorej som sa práve nachádzal. Nemám rád turné, sú to samé rozhovory, fotenia, večne ťa strážia, aby ti nik neublížil... Vždy mi počas tohto obdobia chýba voľnosť.“
Vážne sa naňho pozrela: „A čo ženy?“
„Čo tým presne myslíš?“
„No či máš priateľku, prípadne si ženatý.“
Usmial sa: „Nie, nie som ženatý, keby som bol, vedela by si o tom, pretože by sa to rozoberalo v každom slovenskom bulvárnom plátku.“
„Nie len v slovenských aj v zahraničných.“
„A ty, vraj sa o tebe nepísalo celé tri roky nič. Teraz sa tvoja tvár usmieva zo všetkých novinových stánkov.“
„Momentálne som voľná. Čo sa týka médií urobili sme dohodu. Ja im poskytnem rozhovor, urobia limitovaný počet fotiek a dajú mi pokoj. Nebudú ma špehovať a tajne fotiť.“
„A funguje to?“
„Snažia sa. Dobre, zmrzlinu sme dojedli, tak tu nebudeme sedieť, no nie?“
„Máš konkrétne miesta kam chceš ísť?“
„Nie, budeme sa túlať a uvidíme.“
„Musím ti povedať, že si sa vôbec nezmenila. Si presne taká ako vtedy.“
Zasmiala sa: „Zmenila som sa, každý človek sa mení, možno si to neuvedomuje, ale je to tak.“
„A v čom?“
„V mnohých veciach, uvedomila som si, že ak to chcem niekam dotiahnuť, tak musím tvrdo pracovať. Zvážnela som, pochopila som veľa vecí.“
„Už včera som si všimol, že máš akési smutné oči.“
„Nie, to sa ti len zdá.“ Nechcela sa o tom rozprávať.
Pochopil to a nenútil ju. Prechádzali sa mestom, smiali sa. Bolo mu príjemne. Chvíľami sa cítil ako pubertiak. Deň ukončili spoločnou večerou. Napokon ju odviezol autom domov.
„Stretneme sa aj zajtra?“ Opýtal sa s nádejou v hlase.
„Je mi ľúto, ale zajtra odchádzam k rodičom. Doma som ešte nebola. Prišla som priamo sem, chcem ich vidieť a oni mňa. Ozvemsa, keď sa vrátim.“
Až doma si spomenul, že si nevypýtal jej číslo. Okamžite si uvedomil, že ho bude mať Peter a prestal sa trápiť.
René sa mu neozvala mesiac. Peter mu dal číslo, no ona nedvíhala telefón. Napokon to vzdal.
Vždy, keď zazvonil mobil mala chuť dvihnúť ho, ale nikdy tak neurobila. Jednoducho teraz nechcela žiadny vzťah, dokonca ani dobrého priateľa. Po mesiaci, keď sa vrátila domov zavolala mu.
Keď zbadal na displeji jej meno okamžite zodvihol: „Ahoj, René.“
„Ahoj, Patrik. Mohli by sme sa stretnúť dnes večer v reštaurácii Zuzana?“
„Áno, o koľkej?“
„O šiestej.“
„Budem tam.“
„Dobre, musíme si niečo vysvetliť.“ Povedala a zložila.
Skúsenosť ho naučila, že keď žena niečo také povie, nikdy to neznamená nič dobré. Už niečo tušil vďaka tým márnym telefonátom.
Vošiel do reštaurácie. Okamžite ju zbadal. Nečakal, že tam bude skôr ako on.
„Dobrý večer.“
„Ahoj, dnes som tu skôr ja.“ usmiala sa.
„Budeme večerať alebo prejdeme priamo k tomu, o čom sa musíme pozhovárať?“
„Nechcem, aby si si robil nádeje. Som v stave, kedy nechcem ani dobrého priateľa. Pred rokom a pól sa stalo niečo, čo mi zmenilo život a obrátilo ho hore nohami. Zomrel môj manžel.“
Pri slove manžel od prekvapenia otvoril ústa. Ty si bola vydatá?“
„Spoznali sme sa v to leto, keď sme skončili strednú školu. Bol na Slovensku s bratom na dovolenke. Krásny usmiaty španiel... Spočiatku som si z neho skôr uťahovala, ale po svojom odchode mi každý deň písal e-majly a neprestali ani po roku. A tak som sa začala učiť po španielsky. Pol roka som bola u neho, pol roka on tu. A po ďalšom roku a pol sme sa vzali v Španielsku. Volal sa Martin Suaves, jeho rodina je najbohatšia rodina v Španielsku.. Po jeho smrti chceli, aby som u nich ostala, nechali mi dom, založili mi konto, kde mi neustále posielajú peniaze. Robia to aj napriek tomu, že to nepotrebujem a vedia, že som samostatná. Na svadbe bola celá moja rodina. Aj napriek tomu, že bol taký bohatý bol úžasný. Nikdy nikomu nedal najavo, že má kopu peňazí. Rád nosil džínsy, tričká, občas vyzeral, že nemá ani na to, aby si sám kúpil šálku kávy. Nenávidel obleky, strojenosť, rád sa smial, vždy bol usmiaty, keď sa schyľovalo k hádke urobil niečo, čo ma rozosmialo, takže sme sa nikdy nepohádali.“
Všimol si aké sú jej oči veľké a žiarivé, keď o ňom rozpráva. Bol v nich jas, ktorý ešte nikdy nevidel u nikoho. „Čo sa stalo?“
„Vracali sme sa z návštevy u jeho rodičov, narazil do nás mladý opitý frajer, ktorému sa nič neostalo a môj manžel zomrel...“
„Prepáč.“
Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. „Je to iba rok a pól. Jednoducho nemôžem. Paradox je, že počas celej strednej školy som bola do teba zbláznená. On ma z toho vyliečil. A teraz. Si milý, okamžite som postrehla, že čakáš niečo viac, ale teraz to jednoducho nejde. Nebudem Ti dávať žiadnu nádej, pretože ja sama neviem, či sa niečo zmení.“
Na papierový obrúsok napísal svoju adresu a všetky kontakty. „Zavolaj mi kedykoľvek. Môžeš aj o tretej ráno. Ja viem, nechceš ani priateľa, ale priatelia sú na to, aby si vždy pomohli.“
„A čo ak príde do tvojho života nejaká dáma?“
„Musí sa zmieriť s tým, že je to niekto, kto pre mňa veľa znamená.“
Vzala obrúsok a vložila si ho do kabelky.
Po zrel sa na ňu. Možno raz...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
22. 5.mája 2008 14:50
jeej supeer
Napíš svoj komentár