LUKÁŠ

Maria Mižičová
LUKÁŠ

Kristián a Marianna sa na svoje prvé dieťa nesmierne tešili, no ani jeden z nich netušil, že jeho život nebude taký ľahký. Všetko prebiehalo v poriadku až po pôrode sa zistilo, že chlapček nevidí. Nasledovali vyšetrenia, operácie plné nových nádeji. Výsledok, Lukáš nikdy nebude vidieť aj napriek moderným postupu, výskumu, ktorý ide stále dopredu sa mi momentálne nedá pomôcť. Aj preto lebo slepota je vrodená.
Lukáš sa nikdy nad týmto faktom netrápil. Ako dieťa spočiatku nechápal, že jeho rodičia vidia farby, oblohu, vtáky na oblohe... Postupne všetko pochopil a zmieril sa s tým. Fakt, že jeho oči nevidia nič ho takmer v ničom neobmedzoval. Rád chodil do prírody, s ocom liezol na skaly, hral na klavíri... Po vysokej škole s najlepším kamarátom Tomášom založili časopis.
Každé ráno sa odviezol do redakcie taxíkom. Už tri roky ho vozieval rovnaký taxikár. Ondrej robí taxikára šesť rokov. Nikdy sa na túto prácu nesťažoval. Práve naopak, vo všeobecnosti je uznávaný názor, že si zarobí veľmi málo. On však pracoval rád. Vďaka usilovnosti sa mu podarilo získať si niekoľko stálych klientov. Pracoval pre nich celý rok. Dostával za to špeciálny plat od každého klienta. Nikdy sa zbytočne nevypytoval, odviezol všetkých tak, kam potrebovali.
„Aký ťa dnes čaká deň?“
„Dnes to bude lepšie ako včera. Už sa iba skontrolujú príspevky, urobia sa posledné úpravy, aby mohlo ísť číslo po obede do tlače.“
„Mám pre teba prísť alebo ťa odvezie domov Tomáš.“
„Odvezie ma Tomáš. A čo ty a tvoja rodina.“
„Máme sa dobre, malá je trochu chorá. Nie je to nič vážne.“
„To som rád. Viem, že včera mala narodeniny, tak som jej niečo kúpil. Je to tu na zadnom sedadle.“
„Lukáš, nemusel si jej nič kupovať.“
„Po prvé, kúpil ho Tomáš, teda, pomohol mi a po druhé, tvoja žena mi stále kúpi na narodeniny drobnosť. Na Vianoce pohľadnica, dokonca mi vždy pošle jej špeciálny vianočný koláč.“
„Tak dobre.“ Za tie tri roky zistil, že je to skvelý chlapík. Keď ho prvý krát videl myslel si, že je to namyslený frajer vedomí si toho, ako dobre vyzerá. Až potom si uvedomil, že nevidí. Začali sa rozprávať a spriatelili sa..
„Pozdrav ju a povedz, že jej prajem skoré uzdravenie a všetko najlepšie k narodeninám.“
„Poviem, neboj sa. Už ťa čaká Tomáš.“
„Ďakujem a príjemný deň.“
„Aj tebe.“
Vystúpil z taxíka a zamieril k dverám budovy.. Tu ho už čakal Tomáš. „Dnes mám pre teba prekvapenie.“
„Prekvapenie?“
Poznal tento Lukášov výraz. Musel sa usmiať. „Neboj sa. Ver mi, budeš mať z neho radosť.“
Vyviezli sa výťahom na ôsme poschodie a zamierili priamo do jeho kancelárie. Tomáš ho usadil do kresla za jeho stolom. „Tak, čo je to za prekvapenie?“
„Už je tu.“ Usmial sa Tomáš a odišiel.
„Ahoj, Lukáš.“
Pri zvuku jej hlasu prudko vstal: „Lucia?!“
Obišla jeho stôl a podišla k nemu tak blízko, že cítil jej parfém: „Zbožňujem tvoj prekvapený výraz.“
„Ako to, že si tu? Nemala si byť v Kalifornii?“
Prešla mu prstami po líci: „Vrátila som sa skôr. Tomáš mi sľúbil, že ťa dnes môžem uniesť.“
Bol šťastný, že prišla, ale práca je práca. „Vieš, ja dnes nemôžem, musím urobiť poslednú kontrolu predtým ako pôjde nové číslo do tlače.“
Chytila ho za ruku: „Paličku si dnes pekne zlož a odlož do kufríka, môj braček všetko urobí.“
Lucii nemalo zmysel odporovať. No musel sám sebe priznať, že jej ani nechcel odporovať.
„Kam pôjdeme, hm?“
„To je predsa úplne jedno.“
„Áále ty sa nikdy iba tak netúlaš.“
„Chcem ísť niekam, kde nás nebude nikto vyrušovať.“
„Stalo sa niečo?“
„Ideme ku mne a tam ti všetko poviem.“
Lukáš už tušil o čom sa chce Lucia rozprávať. Mal ju rád, bola to sestra, ktorú nikdy nemal. I keď, sám sebe musel priznať, že ju občas nebral iba ako sestru. „Je to zlé? Preto si sa vrátila?“
„Vieš čo na tebe zbožňujem? Môžem sa s tebou rozprávať o všetkom. Dokonca o svojich láskach, poradíš mi, nekritizuješ ma, nezúriš. Si jediný človek, ktorému môžem povedať čokoľvek.“
Opatrne zaparkovala a on vystúpil. „Nešli sme k tebe domov, nemýlim sa?“
„Nie, rozmyslela som si to. Prejdeme sa trošku po meste, dáme si zmrzlinu...“
„Takže to nie je až také zlé.“
„Pomaly kráčali po pešej zóne: „Neviem, či je to zlé alebo dobré. Len to jednoducho je.“
„Znie to až príliš filozoficky.“
Zastala: „Chce, aby som sa zaňho vydala.“
Prudko sa nadýchol: „Tomáš to vie?“
„Si prvý, komu som to povedala.“
Pomaly pokračovali v prechádzke : „Máš ho rada?“
„Mám, ale nie som si istá. Potrebujem sa poradiť. Preto som sa vrátila domov.“
Tak si poďme dať niečo sladké a porozprávame sa. Pri niečom sladkom to je lepšie.“
Sadli si na terasu pred cukrárňou kde chodievali odjakživa.
„Pozývam ťa ja, dobre? Nechcem počuť žiadne námietky a argumenty typu: správny muž vždy za dámu platí.“
Zasmial sa. „A teraz k veci. Prečo váhaš?“
„Lebo asi je tu niekto, kto mi je veľmi blízky a...“
„A...“
„Asi mám pocit, že ho stratím.“
„Nie, máš strach, že ho ľúbiš.“
„Nie, nie.“
„Tak neváhaj a povedz mu áno.“
„A prídeš za mnou do Californie?“
„Tvojmu manželovi to bude prekážať.“
„Ty si stále nájdeš nejaký argument.“
„A teraz pravdu, prečo si ho nechceš vziať? Odmalička si snívala o princovi na bielom koni a teraz trucuješ.“
„Netrucujem.“
„Trucuješ, pretože nevieš, čo chceš.“
„Si horší ako Tomáš.“
„Pozri, choď za tým, o ktorom si myslíš, že ho asi miluješ a porozprávaj sa s ním.“
„To nejde.“
„Odkedy si zbabelá.“
„Lukáš, nebuď taký zlý.“
„Chceš sa zaňho vydať? Odpovedz bez toho, aby si uvažovala.“
„Chcem. Vieš, je, je...“
„Je úžasný, toleruj ti všetko, vždy ti vie podať svoju pravdu tak, že ju okamžite akceptuješ a nehádaš sa s ním...
„Má má rád takú aká som. Vie o mojich plusoch aj mínusoch...“
„Tak neuvažuj, jednoducho zavolaj a povedz áno. A povedz to Tomášovi. On mal byť prvý a nie ja.“
„A čo ty.“
„Ja?“
„Tomáš mi niečo spomínal.“
„Nejako sme si prestali rozumieť. Začali sa hádky pre hlúposti. Netolerovala mi, že meškám kvôli práci. Brala to ako výhovorku. Kopilo sa to a napokon to skončilo.“
„Neboj sa, dlho sám neostaneš. Keby si vedel koľko žien sa sem díva, keď idú okolo terasy.“
Naozaj? Aj dlhonohé krásavice?“
„Takže máš slabosť na dlhonohé?“
„Momentálne mám slabosť na tento skvelý čokoládový zákusok.“
„Ktorého si sa ešte ani nedotkol.“
„Ako som mohol jesť, keď neustále rozprávame.“

Ležala na posteli, keď zazvonil zvonček. Nechcelo sa jej vstať. Po takom príjemnom dni s Lukášom, rozhovoroch a jeho dobrých radách... Ibaže zvonček neustále vyzváňal. Neostávalo jej nič iné iba vstať.
„Lukáš sa mi už pochválil, že to bol skvelý deň.“
„Ja ti už nemám čo povedať.“
Podišiel k sestre a objal ju: „Nikdy si nebola dobrá klamárka.“
„Dobre, dobre.“
„Ľahneme si na tvoju úžasnú posteľ, som totiž nesmierne unavený a všetko mi povieš.“
Od určitého veku mali k sebe blízko. Boli aj hádky, no tie sa za pár minút skončili. Ľahol si na bok. Prešla mu rukou po tvári. „To nie je únava iba z dnešného dňa. Rovnako vyzerá aj Lukáš. Potrebujete poriadnu dovolenku.“
„Dnes spím u teba, dostávam sa do stavu, kedy sa nebudem môcť ani pohnúť.“
„To nevadí, veď som tvoja sestra. A to, čo by som Ti mala povedať je, že sa budem asi vydávať.“
„Asi?“
„Ešte som mu nepovedala áno. Sme spolu tri roky a, veď vieš.“
„Prečo si mu nepovedala áno.“
„Trošku som zaváhala.“
„To zaváhanie má aj svoje meno, ibaže on to nevie aj napriek tomu, že ste dnes spolu strávili celý deň.“
„Dnes som si uvedomila, že to bola detská láska.“
„A na základe čoho.“
„Tomáš, Luki ma má rád iba ako sestru. Konečne som to pochopila.“
„Klameš, pretože by si mi nepovedala, že sa budeš asi vydávať. Zdôrazňujem to asi. Keby si si bola úplne istá, tak by si mu už zavolala.“
„Ty si teda, časovy posun.“
„Lucka, používaš samé výhovorky. To je naozaj také ťažké mu to povedať?“
„Riešime niečo, čo nie je potrebné riešiť.“
„S tebou je to ťažké. Si tvrdohlavá.“
„Tak som tvrdohlavá Choď si dať sprchu a urobím ti posteľ v hosťovskej.“


Ležal v posteli a nemohol zaspať. Chýbalo mu. Bola preč iba dva týždne, ale on mal pocit, že je to rok. Tomáš mal asi pravdu, ibaže už je neskoro niečo riešiť a o niečom uvažovať. Odletela do Californie a o mesiac sa vydáva. Z myšlienok ho vytrhlo zvonenie mobilného telefónu.
„Prosím.“
„Nazdar, kamoško, prepáč, že som ťa zobudil.“
„Nie, nezobudil si ma.“
„To som rad, počuj volala mi Lucia.“
„Stalo sa jej niečo?“
„Môžeš byť pokojný. Volala, pretože chce, aby sme prišli do Californie.“
„Ale to nejde.“
„Prečo by to nešlo?“
„Nemôžeme odísť obaja. Komu zveríme zatiaľ vedenie.“
Ty si workoholik. Ako to, že nevieš komu. Máme pod sebou schopných ľudí. A Kamila?“
„Dobre, zabudol som.“
„Zbaľ si kufre v piatok letíme.“
Viac nenamietal. Uvedomoval si, že dovolenka im obom prospeje. A California s Luciou...
Let bol dlhý a únavný. Lucia ich čakal na letisku.
„Vitajte chlapci. Ani neviete aká som rada, že ste konečne prišli.“
„Tak sestrička dúfam, že nás teraz odvezieš do nádherného paláca, kde si dám osviežujúcu sprchu.“
Lucia dala Tomášovi na líce pusu: „Palác to nie je, ale sprcha áno.“
„Toto nie je palác?“ Opýtal sa Tomáš pri vstupe na príjazdovej ceste.“
„Mohla som mať omnoho väčší dom, no nepáčil sa mi. Tento mi stačí. Pôjdete sa neskôr prejsť na pláž?“
„Pôjdem všade tam, kam ma vezmete vy dvaja. Vytasil by som aj svoju tajnú zbraň, ale momentálne som mierne dezorientovaný.“ Usmial sa Lukáš.
„Ty ma nikdy nepočúvaš. Neustále ti to musím opakovať?“
„A čo?“ bol zvedavý Tomáš.
„Keď som s tebou nepotrebuješ paličku alebo nejaká navigačný systém.“
„Luky, využi to kým môžeš, pretože keď sa vydá jej manžel vám to obom zatrhne.“
Namosúrene buchla dverami na aute: „To sa neopováži. Ak áno, tak si ho nevezmem.“
Obaja prekvapene zahvízdali. Tomášovi dala jeho kufor a Lukášov ho vzala ona.
„Na akom poschodí je moja izba.“
„Ty budeš spať v pivnici.“ Odpovedala Lucia.
„A budem tam mať všetok luxus?“
„Spoločnosť ti budú robiť potkany, stačí.“
„No čakal som nejaké modelky, ale aj tie potkany budú stačiť.“
Takto sa doberali odjakživa. Najmä vtedy, keď to jeden z nich prehnal. „Máš izbu na prvom poschodí v pravo na konci chodby.“
„Ukážeš mi potom aj pivnicu, dobre.“
„Ak ma budeš hnevať ukážem ti ju.“
Tomáš na nich viac nečakala.. „Predpokladám, že mám izbu niekde v Tomášovej blízkosti.“
„Nie.“
„Nie?“
„Máš izbu na druhom poschodí a vedľa je moja izba.“
Viac sa nepýtal. Vošli do izby. Zložila mu kufor pri posteli. Ukázala mu, kde presne je posteľ, kúpeľňa, koľko krokov od postele sú dvere na veľký balkón, kde si môže posedieť, skrine...
Objala ho. „Som veľmi rada, že ste tu obaja.“
Na pláži bolo rušno. Miešal sa tu detský smiech z hovorom dospelých a atmosféru dotváralo šumenie mora. Od malička zbožňoval chodenie po piesku bosými nohami. Tomáš po príchode na pláž zabudol na oboch. Najprv si šiel zaplávať a napokon neostal iba pri obdivovaní opaľujúcich sa žien.
„Ďakujem za túto dovolenku.“
Sadla si s nim na pláž. „Všimla som si, že ju obaja potrebujete. Neustále pracujete. Môj brat si vie kruhy pod očami zakryť, ale ty nie.“
„Viem, mama mi dávala harmančekový obklad.“
„Všimla som si, ako vychutnávaš piesok. V tom si sa vôbec nezmenil.“
„Je to skvela terapia.“
„Kam by si sa chcel pozrieť?“
„Teraz by som si dal v prvom rade poriadne veľkú čokoládovú zmrzlinu.“
„A okrem zmrzliny?“
„Mohla by si mi ukázať miesta kam chodievaš. Môžeme sa ísť pozrieť do NewYorku..“
„Fajn. Postarám sa o to, aby sme sa nenudili, minimálne my dvaja. Ako sa zdá Tomáš nás už potrebovať nebude.“
Rozosmiali sa: „Ako vyzerá to kočka, ktorú zbalil. Stavím sa, že je to blondína zo všetkými prednosťami.“
„On sa nikdy nezmení. Už by bolo načase, aby sa oženil.“
„Ešte nenašiel ženu svojho života.“
„Pri jeho prístupe a vkuse bude hľadať minimálne do päťdesiatky.“
Nebuď na svojho brata taká prísna.“
„Položila si hlavu na jeho plece: „Sam stále pracuje. Stretávame sa iba počas víkendov. Mama vraví, že práve vďaka tomu môžeme mať skvelé manželstvo. Nechcem, aby nestále pracoval a cestoval.“
„Musíš sa s ním o tom pozhovárať.“
„Ja viem. Dobre nechajme to tak. Ide sa na tú veľkú čokoládovú zmrzlinu.“ Usadila ho oproti sebe v cukrárni neďaleko pláže.
Robievajú aj zákusky ako my?“
„My Európania si myslíme, že Američania pečú iba tie svoje muffiny a rôzne sušienky. Bol by si prekvapení aké tu majú skvelé zákusky.“
„Dobre, tak niečo ochutnajme.“
„Donesiem ti najlepšie zákusky aké tu majú.“ Keď sa vracala všimla si zvedavé pohľady upierajúce sa na Lukáša. Pár dievčat s neho nemohlo spustiť oči. Odsunula stoličku a sadla si.
„Stalo sa niečo?“
„Ako vieš, že som to ja?“
„Nik iný by si ku mne nesadol, keďže tu nikoho okrem teba a tvojho brata nepoznám.“
„Tým by som si nebola taká istá. Všetky ženy momentálne upierajú svoje pohľady iba na teba.“
„Neviem či sa mi to iba zdá, no mám pocit, že z tvojho hlasu zaznieva žiarlivosť.“
„Mám tie zákusky.“ Presadla si na stoličku vedľa neho.
„Dobre, pochopil som. Tak pusťme sa do toho.“ Ostal prekvapený, keď ho kŕmila lyžičkou.
„Tento je broskyňový.“
„Je perfektný.“
Za každým, keď mu dala ochutnať iný koláč opatrne sa obzrela. Mal pravdu, žiarlila. Po celý čas ich dovolenky sa snažila, aby sa k téme žiarlivosť už viac neodstali. Zoznámila ich so Samom. Lukášovi bol okamžite sympatický. Veľmi dobre si rozumeli.
Dva dni pred Luciinou svadbou mu volal otec: „Chlapče, je mi to ľúto, ale musíš prísť domov, mama je v nemocnici.“
„Čo sa jej stalo?
„Mala menšiu nehody, ale pri vyšetreniach sa ukázali aj iné zdravotné komplikácie.“
Ja, ja prídem čo najrýchlejšie, dobre?“
Ponáhľal sa za Luciou.
„Kam tak letíš.“ Usmiala sa, keď ho zbadala.
„Musím ísť domov, mrzí ma to, ale moja mama.“
Pozrela sa do jeho zelených očí. Mal v nich strach a zdesenie.“Upokoj sa, pôjdeme pozrieť letenky, len neviem či niečo zoženiem.“
Chytila ho za ruky. „Musíme, vieš, ja, ja nemám nikoho iba ich dvoch.“
Objala ho. „To nič, nejako to vyriešime, je tu kopa leteckých spoločností. Nájdeme niečo, aby sme našli let priamo do Bratislavy, dobre?“
Márne obaja hľadali, všade sa prestupovalo. „Zavolám Samovi. Ty sa choď zbaliť.“
Poslúchol ju. Snažil sa, aby na nič nezabudol. Ak tu aj niečo zabudol, Tomáš mu to donesie. O dvadsať minút prišla za ním Lucia: „Pôjdeš jeho súkromným lietadlom. V lietadle je telefón. Pristanete na súkromnom letisku. Pol hodinu pred príletom ti to pilot povie a môžeš zavolať otcovi, a by ťa čakal. Ja viem, taxíky sú k dispozícii, ale bude lepšie, keď príde otec.“
„Ďakujem. Mrzí ma, že tu nemôžem ostať. Sam je skvelý chlapík. Má ťa rád. Verím, že budeš šťastná.“
„Ja tiež,“ povedala smutne. Pri dverách sa prudko otočila, vrátila sa k nemu objala ho a pobozkala. „ Vieš, chcela som to urobiť od svojich šestnástich.“
Prekvapene tam stál až kým neprišiel Tomáš. „Si zbalený?“
„Č, čo?“
„Pozorne sa naňho pozrel „Si v poriadku?“
„A, asi.“
Nemali čas na to, aby čokoľvek rozoberali. Tomáš ešte pre istotu skontroloval celú izbu a vzal mu kufor. „Sam ťa čaká dole.“

Rozlúčili sa. Odviezol ho na súkromné letisko odkiaľ letel priamo do Bratislavy. Otec ho už čakal. Šli priamo k mame do nemocnice.
„Vravela som mu, aby Ti nevolal, ale on sa nedal presvedčiť.“
„Neodpustil by som mu, keby mi nezavolal, čo stváraš, mami.“
„To nič, nič mi nie je.“
„Neklam, inač by si tu nebola.“
„Zrazil ma nepozorný mladík, odviezli ma do nemocnice a niečo mi našli.“
„Niečo?“
Keť ti otec volal prišli výsledky. Robili mi biopsiu.“
„Tá sa predsa robí iba keď je podozrenie na nádor. Máš rakovinu?“
„Nie, našťastie nie. Našli mi na maternici nádor, ale je nezhubný.“
„Kedy ideš na operáciu?“
„Chceli ma operovať už zajtra, ale ja som odmietla.“
„Nebudeme sa rozprávať o tom, prečo si odmietla, dobre? Namiesto toho pôjdeme s otcom sa lekárom a pôjdeš na tú operáciu. Diskusiu necháme teraz bokom. Mám predsa iba vás dvoch.“
„Lenže ja.“
„Mami.“
„A čo Lucia.“
„Zajtra sa vydáva.“
„A si si istý, že si berie toho správneho?“
„Je to dobrý človek, má ju rád.“
„Chlapče, chlapče.“
Dal mame na čelo bozk a viac sa o tom nerozprávali.
Tomáš sa mal vrátiť o týždeň domov, no namiesto toho sa vrátil o mesiac. Lukáš práve kráčal do svojej kancelárie.
„Vidím, že si to tu perfektne zvládol aj bez mojej pomoci.“
„Konečne si sa vrátil.“
„Poďme ku mne.“ Vzal mu paličku z ruky, zložil ju a odviedol do svojej kancelárie. Usadil ho na stoličku pred svoj stôl.
„Ako dopadla svadba?“
„Perfektne, škoda, že si tam nebol.“
„Nemohol som ostať.“
„Tvoja mama je už našťastie v poriadku a to je hlavné. Ak budem môcť, tak ju prídem pozrieť ešte dnes večer.“
„Bude veľmi rada. Ak máš nejaké fotky zo svadby môžeš jej ich doniesť. Bude veľmi rada.“
„Dokázal by si žiť v Californii?“
Táto otázka ho zaskočila: „Chceš náš časopis vydávať aj v Amerike?“
„Možno. Odpovedz, vedel by si tam žiť?“
„Okrem Lucie a Sama tam nikoho iného nepoznám. Mám iba mamu a otca, majú svoj vek...“
„A ak si odmyslíš spomínané veci.“
„Asi áno.“
„Dobre.“
„Povieš mi čo tým sleduješ?“
„Nič, nič.“
Spočiatku sa snažil zistiť niečo o Lucii a Samovi, ibaže Tomáš ho vždy odbil tým, že mu volala a je spokojná a šťastná. A akoby mimochodom vždy dodal, že ho pozdravuje.

Keď sa to isté zopakovalo tretí krát povedal si, že sa viac pýtať nebude. Čas plynul, leto vystriedala jeseň. Priniesla so sebou chlad a pochmúrne dni. Postupne sa prehupla do zimy. Začiatkom novembra napadal prvý sneh. Práca v časopise vrcholila. Museli pripraviť decembrové číslo plus bonusové vydanie na Vianoce. V návale práce zabudol takmer na celý svet. Vydýchol si až 21. decembra. Kráčal rušným mestom a nakupoval darčeky. Obával sa, že toľko dni voľna ho prinúti rozmýšľať o hlúpostiach a to nechcel. Začalo husto snežiť. Vďaka tomu neboli ulice také rušné a jemu sa kráčalo lepšie. Ako tak kráčal a paličkou si nahmatával miesta uvedomil si, že mu niekto naschvál blokuje cestu. Zastal. Vzala mu paličku z ruky zložila ju a chytila ho za ruku.
„Ideme niekam, kde je krásne teplo.“
Nedokázal povedať ani slovo. Lucia privolala taxík a odviezli sa k nemu domov. Pred dverami bytu jej dal kľúče. Odomkla a vošli dnu. Paličku mu zavesila na vešiačik vedľa vežiaka na kabáty, vyzliekla mu kabát. Odrazu sa spamätal.
„Čo, čo, čo tu robíš?“
„Povedala som ti už, že milujem tvoj prekvapený výraz?“
Neodpovedal iba tam stál a čakal. Pohladkala ho po líci a pobozkala.
„Luci, prosím... Kde máš Sama?“
„Žiadna svadba nebola. Tomáš ti to chcel veľa krát povedať, no ja som ho presvedčila, aby to nerobil. Potrebovala som si ujasniť niekoľko vecí.“
„Nemala si to urobiť.“
„Dohodli sme sa obaja okamžite po tvojom odchode. Sam si totiž všimol to, čo som sa ja snažila ignorovať.“
„A čo teraz?“
„Teraz bude všetko tak, ako to malo byť už dávno.“
Prešiel jej prstami po tvári a pobozkal ju.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu