Smutná

Mária Mižičová
Smutná

Stála pri okne a smutným pohľadom sledovala ako padajú na zem veľké snehové vločky. Cítila vo vnútri chlad a veľkú samotu. Neustále premýšľala prečo sa jej stále nedarí. Tak veľmi sa snažila, ale pomaly ju začínalo prepadávať zúfalstvo. Mala pocit, že prináša iba smolu nie len sebe, ale aj ostatným okolo seba. Doteraz nestretla dokonca ani lásku. Na druhej strane bola rada, že ju nestretla, pretože aj jej by priniesla smolu. Ibaže občas cítila v duši obrovské prázdno a smútok. Vedela, že toto miesto by mal niekto zaplniť. Ona však prestávala veriť, že niekedy nájde niekoho, kto toto prázdne miesto zaplní. Zatvorila oči a nechala sa unášať spomienkou na zvláštny sen, ktorý sa jej sníva už niekoľko týždňov. Nikdy predtým sa jej nič podobné nestalo. Musela sa usmiať. Aj napriek tomu to bolo vždy príjemné a cítila sa úžasne. Ten sen jej každý deň dal novú silu do života, napriek tomu, že jej sny a plány nevychádzali. Ani nevedela ako dlho tam stála. Opatrne otvorila oči, aby neprerušila čaro chvíle. Vonku sa začalo stmievať. Veľké biele snehové vločky ešte stále husto padali. Odstúpila od okna. V celom dome bola tma. Zamierila do kuchyne, zažala svetlo. Chvíľu stála a odrazu presne vedela, čo si urobí. Horúcu čokoládu. O desať minút si sadla pred kozub na falošnú zajačiu kožušinu s hrnčekom pariacej sa horúcej čokolády. Bol to božský pocit. Opatrne popíjala sladký nápoj a vychutnávala si teplo sálajúce z ohňa v krbe. Keď dopila položila šálku na dlážku a ľahla si. Zatvorila oči a opäť sa jej sníval ten sen.
Ukončila prednášku z dejín Židov na Slovensku a ponáhľala sa domov, aby stihla rýchlik do Banskej bystrice. Na druhý deň mala prednášku na Univerzite Mateja Bela o holokauste na celom území východného Slovenska. Kufor mala pripravený v chodbe pri vchodových dverách. Cestou domou zavolala taxík, aby všetko stihla. Do odchodu rýchlika mala ešte dvadsať minút. Našťastie všetko stihla. Toto cestovanie každý týždeň ju občas ničilo, ale na druhej strane ju nesmierne tešilo. Študenti boli veľmi šikovní. Najviac ju prekvapilo, že mnohí z nich sa neukázali iba na prvej prednáške, ale všetci chodievali pravidelne. Pýtali sa a táto téma ich nesmierne zaujímala. Milovala túto prácu. Nastúpila do rýchliku a objavila svoje kupé, bolo ešte prázdne. Pohodlne sa usadila pri okne. Chvíľu uvažovala, či bude aj počas cesty pracovať alebo si bude vychutnávať cestu, keď sa otvorili dvere kupé. Usmial sa na ňu a pozdravil: „Dobrý deň, mám miesto oproti vášmu.“
Aj ona sa naňho. Blond vlasy pôsobili mierne strapato, ale to mu dodávalo osobitné časo. Zelenomodré oči sa neustále usmievali. Uvedomila si, že ho sleduje, ako vykladá svoj kufor do úložného priestoru, vyzlieka si bundu a zahanbila sa. Okamžite sa zadívala do okna. Nebolo tam nič zaujímavé, no nechcel sa naňho pozerať. Pôsobil na ňu veľmi znepokojujúco. On sa snažil o to isté. Upútala ho, bolo na nej niečo, čo ho veľmi priťahovalo. I keď sa obaja veľmi snažili občas sa stalo, že sa ich pohľady stretli. V tú chvíľu sa na seba usmiali. Cítila sa ako tínedžerka. Neustále sa na seba usmievali a pritom nepovedali ani slovo. Obaja vystupovali v Banskej Bystrici. Vystúpil prvý a čakal, kým sa k nemu nepriblíži. Usmial sa a bolo vidieť, že naberá odvahu, aby sa jej opýtal: „Ako dlho tu budete? “
Jeho otázka ju prekvapila, nečakala to, no odpovedala mu: „Neviem, plánujem odísť v nedeľu, ale viete, prihodiť sa môže všeličo.“
„Ja sa v nedeľu tiež vraciam, bol by som nesmierne rád, keby sme sa opäť stretli.“
Jeho úprimnosť a spontánnosť ju prekvapila, no zároveň si ju tým získal. Usmiali sa na seba. Chvíľu takto stáli a ľudia ich obchádzali. Napokon sa spamätali. „Dovidenia.“
„Dovidenia, “ povedal a zakýval jej.
Nastúpila do taxíka a celou cestou sa usmievala. Šofér si to všimol, no neopýtal sa jej nič. Vystúpila v tichej ulici s rodinnými domami. Nedokázala bývať v prenajatom byte. Jej podmienkou bolo, keď prijala toto miesto, aby mohla bývať v rodinnom dome. Sekretárka dekana fakulty prírodných a humanitných vied bola veľmi milá a okamžite to zariadila. Vošla dnu. Milovala tento dom. Schodisko na poschodie bolo vykladané drevom, celý pôsobil upokojujúco a veľmi útulne. Aj preto sa jej páčil a rada v ňom bývala. Vybalila si veci. Otvorila chladničku, aby vedela, čo musí kúpiť. Nikdy ju nenapĺňala úplne. Bolo pol siedmej večer. Vzduch bol príjemne teplý. Zhlboka sa nadýchla a pomyslela a vykročila. O tomto čase boli otvorené už iba hypermarkety. Kráčala pomaly, uvoľneným krokom. Pred hypermarketom stálo plno áut. Ľudia si akosi zvykli, že sú obchodné reťazce otvorené dvadsaťštyri hodín denne a oni môžu nakúpiť kedykoľvek. Prechádzala sa po markete a nakupovala. Najprv zeleninu a ovocie, bez ktorých si nevedela predstaviť svoj jedálny lístok. Otočila sa v tom sa ocitlo rovno pred ním. Usmial sa. Bolo to zvláštne. „Neviem čo to má znamenať, ale náhoda to určite nie je, “ povedala.
„Náhoda to určite nie je, “ usmial sa na ňu.
Napokon nakupovali spolu. Fascinovalo ju ako si rozumejú. Nikdy sa jej nič podobné nestalo. Najväčším prekvapením bolo, keď zistili, že bývajú v rovnakej ulici. „Je neuveriteľné, že ste moja susedka.“
„Lebo sme sa nikdy nestretli? “ opýtala sa roztopašne.
„Možno aj preto, “ a žmurkol na ňu.
Otvorila oči, tohto sna sa nemohla zbaviť už dva mesiace. Rozmýšľala, či to niečo znamená alebo je to iba obyčajný sen. Občas mala chuť zájsť k niekomu, kto sa zaoberá práve takýmito vecami, ale napokon si vždy povedala, že nepodľahne niečomu takému ako sú tieto nezmysly.

***
Vošla do prednáškovej miestnosti. Všetok hluk razom utíchol. Pozorne si prezrela všetkých študentov. „Dnes máme poslednú prednášku, vlastne by sme mali mať poslednú prednášku, ale ako viete, odprednášala som vám už všetko určené na tento semester. Ako som vám povedala na začiatku semestra, z tejto disciplíny bude v oboch semestroch skúška. Týka sa to tak historikov ako aj dejepisárov. Pôvodne mali mať historici ústnu skúšku a dejepisári mali mať písomnú, ale keďže si chcem overiť, či skutočne túto téme rozumiete budú mať aj učitelia ústnu skúšku. Vytiahnite si čisté papiere a napíšte si otázky na skúšku z tejto disciplíny. Samozrejme od historikov očakávam omnoho viac. Bola by som veľmi nerada, keby sa ukázalo, že učitelia o tejto téme vedia omnoho viac ako historici. Nepoviem vám, čo všetko si máte preštudovať. Nechávam to na vás, ale chcem, aby ste mi dokázali, že danú tému neovládate iba povrchne, ale rozumiete tak politickému ako aj ľudskému kontextu. Rozumiete, čo od vás žiadam? “ opýtala sa v závere.
Študenti prikývli. Nachystali si papiera a čakali na otázky. Nadiktovala pätnásť otázok s jednou podotázkov.
„Dala som šesť termínov. Nebudem vás trápiť rôznymi zápočtovými písomkami, ktorými by ste sa mali prepracovať k skúške, nový systém nie je založený na takomto systéme. Preto dúfam, že to oceníte a na skúšku prídete všetci skutočne pripravení. Ak by sa však niekomu stalo, že bude neúspešný budeme to rišiť. Bola by som nerada, keby niekto musel opakovať predmet budúci rok. Pracovali ste počas celého semestra. Táto téma vás zaujíma, aj preto očakávam výsledky.“
Nastal mierny šum, ktorý takmer okamžite stíchol. „Prajem vám príjemné učenia a teším sa na vás, ak by sa vyskytol nejaký problém, na stránke inštitútu je môj e-majlový kontakt. Dovidenia.“
Cestou do pracovne zašla za sekretárkou Julkou. Študenti ju mali veľmi radi a aoj ona. Napokon tiež bola pred niekoľkými rokmi študentkou.
„Koniec semestra, čo? “ opýtala sa Julka.
„Ani mi nehovor, to isté ma ešte čaká v Banskej Bystrici. Am musím dať tiež šesť termínov, aby som bola férová.“
„Vieš, Emma, že si k nim niekedy až príliš dobrá? “
„Sú šikovní, musím k ním byť naozaj férová.“
„Mala by si trochu ubrať a začať myslieť aj na iné veci.“
Veľmi dobre vedela na čo myslí, ale teraz to nešlo. Neustále rozdávala im smolu a bola z toho nešťastná. „Momentálne by to nefungovalo.“
„Nikdy si to neskúsila, ako vieš, že by to nefungovalo. Vieš, že o tebe veľa viem.“
„Ja viem, že momentálne je to veľmi zlé, stále sa mi nedarí, lepí sa na mňa smola, takže na to radšej ani nemyslím.“
„Veľmi ťa pohlcuje práca, čo nie dobré. Zájdi si niekam, kde nebudeš vôbec pracovať, kde sa budú venovať iba tebe.“
„Uvidíme, mám naozaj veľa práce, do konca roka mi má vísť monografia a...“
„Musíš s tým prestať, pretože už teraz si vyčerpaná a vôbec nemyslíš na oddych a na to, že sa musí venovať aj sama sebe.“
„Uvidíme, “ povedala a šla do svojej pracovne. Zbalila si veci a šla domov. Zajtra ju čaká cesta do Banskej Bystrice. Zvažovala, že by si urobila cestu autom, zároveň by to bol relax, le napokon túto myšlienku zavrhla.

***
O pól piatej ráno vychádzal rýchlik z košickej vlakovej stanice. Dívala sa na oblohu, ktorá postupne menila farbu z tmavej na svetlú. Otvorili sa dvere kupé a dnu vošiel muž. Spočiatku si ho nevšímala. Sadol si oproti nej a rovnako ako ona aj on sledoval oblohu. Odrazu sa ich pohľady stretli. Vyrazilo jej to dych. To predsa nemôže byť pravda. Blond vlasy pôsobiace strapato, zelenomodré oči, ktoré sa neustále usmievajú... Sedela bez pohnutia.
„Stalo sa vám niečo, slečna? “ opýtal sa so strachom v hlase.
„Nie, nie, prepáčte, viete, niekoho mi pripomínate, prepáčte.“
Presadol si k nej. „Ste celá bledá, skutočne sa cítite dobre? “ Prudko vstal a vytiahol z cestovnej tašky minerálnu vodu.
Musela sa usmiať. „Nerobte si starosti, ja...“ nestihla dopovedať.
„Ste nesmierne bledá, napite sa, to nie sú starosti.“
„Ďakujem, ste milý.“
„Viete, že aj vy mi niekoho pripomínate? Nie, nie skôr mám pocit, že som váš už niekde videl, “ sadol si opäť k nej.
„Ja mám rovnaký pocit, “ slabúčko sa usmiala.
„Kam cestujete? “
„Do Banskej Bystrice.“
„Ja tiež, prednášam na Univerzite Mateja Bela.“
„A viete, že by som to o vás nepovedala? “
„Vyzerám ako študent? “
„Usmiala sa: „Áno, typovala by som vás tak možno na druháka.“
Rozosmial sa. Bolo to priam neuveriteľné, on nie len že vyzeral ako ten zo sna, mal rovnaký hlas, smiech, gestá. „Vy však študentka určite ste, môžete mať tak dvadsať, dvadsať jeden, viac určite nie.“
„Nie, nie, “ pokrútila hlavou. Cítila sa pri ňom veľmi uvoľnene. Rozprávali sa ako starí známi.
„Dobre, tak máte o rok viac? “ opýtal sa šibalsky.
„Nie, tiež prednášam na Univerzite Mateja Bela. Na katedre histórie.“
„Čože? Vy? Veď vyzeráte ako študentka.“ Jeho prekvapený výraz vravel všetko.
„Rovnako ako vy.“
Odrazu ju pohladil po líci: „Už vyzeráte lepšie.“
„Ďakujem, ste milý.“ Trošku sa zahanbila. Ten dotyk bol prijemný.
„Viete, musím sa vám priznať, že som veľmi hanblivý a zvyčajne sa takto k cudzím ženám nesprávam, ale keď som videl aká ste bledá, veľmi som sa zľakol“ úprimne sa jej díval do očí.
„Ste, ste skutočne veľmi milý, ďakujem.“
„Nemusíte mi ďakovať, aspoň som mal zámienku, aby som sa vám prihovoril, “ usmiali sa na seba.
Napokon si sadol oproti nej. Rozprávali sa celou cestou a ani nevedeli ako rýchlo im ubehol čas. Mali pocit, že ubehlo sotva dvadsať minút. Vystúpili na stanici. Otočil sa k nej. „Idete na univerzitu alebo najprv domov? “
„Musím ísť priamo na univerzitu, o trištvrť hodinu mám poslednú prednášku.“
„Rovnako ako ja, tiež idem na katedru histórie, neprednášam tam síce, ale mám tam nejaké povinnosti. Sídlim v tej istej budove. Ideme spolu, dobre, Nespustím vás teraz očí. Naozaj už vyzeráte lepšie, ale viete, čert nikdy nespí.“
„Dobre, súhlasím.“
Nasadli do taxíka. Vystúpili pred fakultou humanitných a prírodných vied. Zaplatil taxík ako pravý džentlmen. „Toto si vezmite, “ a dala mu polovicu sumy, ktorú zaplatil.
„Nechcem od vás peniaze.“
„Nie, musíte ich prijať, dobre, Necítila by som sa dobre, keby som vám ich nevrátila.“
„Viete, že ste veľmi milá? “
„Nie, ja iba tak vyzerám, viete, ja som v skutočnosti veľmi, veľmi zlá.“
Rozosmial sa. „Niekto ako vy môže mať zlé vlastnosti, ale určite nie ste zlá.“
Vyviezli sa výťahom na štvrté poschodie a rozlúčili sa. Tak dlho sa rozprávali a predsa sa jeden druhého zabudli opýtať na meno.
Vošla do svojej pracovne, kufor odložila za dvere a z diplomatky vybrala obal s materiálmi na prednášku. Skontrolovala, či jej niečo nechýba šla. Vošla do posluchárne. ´Hovor razom utíchol. Rovnako ako svojim študentom v Košiciach aj týmto dala rovnaký počet otázok a upozornila ich na rovnaké veci. Aj im dala šesť termínov a pripomenula, že ak sa vyskytne nejaký problém môžu ju kontaktovať e-majlom, ktorý je na stránke inštitútu.
Videl ju ako vchádzala do posluchárne. Naozaj sa nikdy nerozprával iba tak s cudzími ženami, ale keď ju zbadal aká bola bledá nedokázal tam iba tak sedieť a pozerať sa na ňu. Dostal strach, že odpadne, vyzerala tak krehko. Páčila samu, bolo na nej niečo, čo ho priťahovalo, nevedel to popísať, ale bolo to niečo, čo ešte nikdy nezažil. Veľmi si prial, aby ju ešte stretol.
Stála pri výťahu a čakala, kedy príde výťah. Podišiel k nej. „Je to úžasné stretnúť vás takmer na každom kroku, kam sa pohnem, “ Pošepol jej do ucha.
Otočila sa k nemu: „Len mi nepovedzte, že ma prenasledujete.“
„Ja? Samozrejme len aby som vás nestratil a mohol sa na vás pozerať.“
Prišiel výťah a vošli dnu. Opäť ju mimovoľne pohladil po tvári. Ani nevedela ako a opätovala mu to. Keď ho pohladila zatvoril oči. Chvíľu akoby nedýchal a potom ich otvoril. Výťah zastal. Vyšli von. „Bývate ďaleko od fakulty? “ opýtal sa jej.
„Bývam v oblasti, kde sú rodinné domy, nedokážem bývať v byte.“
„Ja som na tom rovnako. Vyrastal som v dome s veľkou záhradou, byt je pre mňa ako klietka pre vtáčika.“
Rozosmiala sa: „Prepáčte, ale máte na to rovnaký názor ako ja.“
Priblížil sa k nej a pošepol jej do ucha: „Asi to bude nejaké znamenie.“
„Určite, “ dodala.
„Prezraďte mi, kde vlastne bývate.“
„Ale to už potom nebude tajomstvo.“
„Nechcem, aby to bolo tajomstvo.“
„Prezradím vám to, keď sa opäť stretneme, dobre? “
„A nemôžete mi to prezradiť teraz? “ opýtal sa s psím pohľadom.
„Nie, “ usmiala sa potmehúdsky.
„Budem dúfať, že to bude ešte dnes, “ priznal sa úprimne.
Zakývala mu a odišla. Cítil sa zvláštne. Nikdy sa tak žiadnej žene nesprával, ale pri tejto nebol vôbec hanblivý, práve naopak. Cítil sa s ňou veľmi dobre. Jej čierne oči ho nesmierne priťahovali. Bolo v nich niečo tajomné, ale aj hravé zároveň. Pokrútil hlavou, ako keby sa chcel zbaviť zlých myšlienok, ale on sa vlastne nechcela zbaviť toho obrazu, ktorý mu ostal pred očami, keď ich zatvoril.
Vybalia si veci z kufra a ľahla si na posteľ. Zatvorila oči, presne ako z jej sna. Nemohla tomu uveriť. To predsa nie je možné, také veci sa nestávajú, alebo vari áno? Stretne ho vôbec ešte niekedy? Smiešne, veď ani nevie, kde prednáša, čo prednáša, ako sa volá... Je to šialené. Niekde v srdci cítila, že ho ešte túži stretnúť, ale na druhej strane sa obávala, že mu ublíži a prinesie nešťastie. To predsa nemôže dopustiť. Vyzeral tak nežne a milo. Rozosmiala sa. „Je chutný.“
Sedel pri počítači a neustále na ňu musel myslieť. Fascinovali ho jej čierne oči. Nedokázal sa sústrediť. Vypol počítač a snažil sa pozerať televíziu, no nemalo to zmysel. Nedokázal sa sústrediť. Neustále cítil jej vôňu, počul smiech...Prudko vstal, nevydrží v tom dome už ani minútu, musí ísť na čerstvý vzduch. Žiadna žena s ním doteraz nič také neurobila. Prechádzal sa po ulici. Spočiatku sa s tým snažil bojovať, ale napokon to vzdal. Bezcieľne sa túlal a vdychoval čerstvý nočný vzduch. V hlave si neustále premietal ako vošiel ráno do kupé a zbadal ju ako sedí pri okne. Spočiatku sa naňho nedívala a odrazu, keď si sadol sa ich pohľady stretli. Mal pocit, že ju už niekde stretol. Bola mu taká dôverné známa. Sám sebe sa čudoval, že zareagoval tak rýchlo, keď zbledla ako stena. A to, že ju pohladkal po líci, nikdy nič také neurobil žene, ktorú ani nepoznal. Sám sebe sa čudovala zároveň sa musel smiať. Pôsobila tak nežne, jemne a krehko.
Nedokázala pracovať, nedokázala pozerať televíziu... Chcela ísť spať, ale napokon si to rozmyslela. Šla von na čerstvý vzduch. Prechádzala sa po ulici a aj ona vdychovala čerstvý nočný vzduch. Zodvihla hore hlavu a dívala sa na hviezdy a v tom do niekoho narazila: „Prepáčte, nechcela som...“
„To nič, nič sa ne... To ste vy! “ zvolal nadšene.
„Tak tomuto sa hovorí osud, náhoda to určite nie je.“
„To, že som vás stretol nie je náhoda, vy ste jednoducho moja osudová žena, “ povedal to tak vážne. Nemihol ani len brvou.
Podišla k nemu a pohladila ho po tvári: „To predsa ešte nemôžete vedieť.“
Vtisol jej do dlane bozk: „Lebo iba pri tebe som sa správal tak ako pri žiadnej, nemôžem na teba prestať myslieť, “ pošepol.
„Ani ja na teba, “ šepla.
Prudko sa objali a obímali sa tak silno ako len vládali.
„Prepáč mi to, nikdy takéto veci nerobím, keď niekoho poznám tak krátko ako teba.“
„Ani ja nie.“
„Ani neviem ako sa voláš, “ povedal a dal jej bozk do vlasov.
„Emma a ty? “
„René.“
Stali v strede ulice a silno sa obímali. Obaja odrazu vedeli, že ich životy sa definitívne zmenili.
„Poď ku mne, nebudeme tu stáť celú noc.“
Nepovedal nič iba prikývol. Sledoval kam ide a uvedomil si, že býva iba o tri domy ďalej ako on. Aj tu mala kozub a pred ním falošnú kožušinu. Urobila obom horúcu čokoládu. Hoci v krbe nehorel oheň, sedeli na kožušine a popíjali sladký nápoj. Čokoláda sa mu nalepila na kútiky úst. „Robievaš si ju často? “ opýtal sa.
„Áno, najmä, keď mi bolo smutno. Vieš, mám teraz veľmi zvláštne obdobie, nemám ani trošku šťastia, neustále sa na mňa lepí smola.“
Dopil a položil hrnček na dolný kraj kozuba. Chvíľu sa naňu díval a napokon si ju pritiahol k sebe a objal ju. „Ani ja som posledné mesiace nezažil nič, čo by ma potešilo, ale sľubujem, že už nikdy nebudeš smutná, “ pošepol jej do vlasov a pobozkal ju.
Pohladila ho po tvári a po vlasoch: „Nič mi nemusíš sľubovať, iba sa snaž, dobre? “
„Budeme sa snažiť obaja, aby nám bolo spolu krásne a aby predchádzajúce mesiace boli už iba spomienkou.“
Pritúlila sa k nemu, bolo to tak ako povedal tam vonku pod hviezdami. Vedela, že ju konečne opustil smútok a všetka smola.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu