Maria Mižičová
Vlak do neznáma
Až do roku 1939 mala Elza Schvartzová život ako z rozprávky. Bola najmladšia so šiestich detí. Keď sa začalo obmedzovanie židovského obyvateľstva mala trinásť rokov. Traja starší bratia boli dávno ženatí. Najstaršia sestra Eva sa mala vydávať a staršia sestra Lujza skončila učiteľský ústav a zasnúbila sa. Celá rodina sa každú sobotu stretávala pri slávnostnom obede. Ešte ako malým deťom im otec pripomínal, že sobota je sviatok Pána a rodina ho vždy musí vždy sláviť spoločne. Pri jednom takomto sviatočnom obede aj napriek tomu, že sa stretla celá rodina vládla pochmúrna nálada.
Najstarší syn Oscar pozrel na otca a povedal: „Môjho suseda Friedhofa vysťahovali z jeho bytu, pretože je Žid a nesmie bývať na ulici, ktorá nesie meno nášho prezidenta.“
Otec smutne vzdychol: „Neveril som, že to jedného dňa príde. Moji obchodní partneri v Mníchove mi neustále vraveli, že v Nemecku prebiehajú obrovské zmeny, ale aj po Mníchovskom diktáte som tomu odmietal veriť.“ „Nevyzerá to s nami dobre, otec.“ Smutne skonštatoval Oscar. „V Nemecku ich oberajú o všetky práva, už to začína aj u nás. Musíme s tým niečo urobiť. Ak nie, tak aspoň sa nejako zachráňme.“ „Ako sa chceš zachrániť Lil? Chceš ujsť? Tu je tvoja rodina. Musíme držať spolu.“ Upozornil ho otec.
„Ja viem, že tu je moja rodina, ale ty sám dobre vieš, čo sa deje so židmi v Nemecku. Vysťahovanie je iba začiatok. Nemáme veľa peňazí, ale stačí to na cestu do Ameriky.“
„Neviem chlapče, či by sa nám to podarilo.“
„Lil má pravdu, otec. Nemôžeme tu iba tak sedieť, musíme sa o ničo pokúsiť. Je zrejmé, že ak pôjde celá rodina spoločne bude to podozrivé.“ Vravel Otto.
Mladí muži si veľmi dobre uvedomovali kam speje celá situácia v Slovenskom štáte. Báli sa svoje deti, manželky, rodičov a sestry. Lil sa nemienil vzdať svojho plánu zachrániť celú rodinu. To, čo sa postupne začalo diať ho utvrdzovalo v jeho pláne. Tlačiareň Schvartz bola najväčšia tlačiareň na Východe. Cez priateľov sa snažil zistiť, ako by sa mohol dostať do Ameriky. Otcovi však o svojom pláne nič nepovedal.
Elza prestala chodiť do školy, pretože Neologickú školu zatvorili. Postupne začala chápať o čom sa neustále zhovárajú bratia s otcom, prečo sú taký znepokojení. V jedno slnečné popoludnie, keď sa vracala z mesta začali po nej malí chlapci pokrikovať: „Špinavá židovka!“ Jeden z chlapcov do nej hodil kameň. Iba vďaka tomu, že sa rýchlo uhla ju netrafil do hlavy. Poznala tých chlapcov, ale nikdy si nepomyslela, že by sa mohli takto správať. Doma si sa sadla smutne k stolu a dívala sa na mamu. Práve začala pripravovať večeru.
„Čo sa ti stalo, Elzinka?“
Pozrela sa na mamu: „Prečo nás nenávidia?“
Sadla si vedľa nej a pohladkala ju po líci: „Ťažko sa mi to vysvetľuje, ale pokúsim sa. Ľudia okolo nás sú ovplyvnení tým, čo čítajú na plagátoch v meste, v novinách, čo počujú v rozhlase. Nerozprávajú o nás pekne, pretože si myslia, že to, čo sa o nás všade píše je skutočne pravda. Mnoho ľudí uverilo faktu, že máme veľa peňazí. A potom je tu história, ktorá v oblasti peňazí nehovorí v náš prospech. V dejepise sa všade píše, že sme úžerníci.“
„Ale to nie je pravda!“
„Ibaže oni sú o tom presvedčení.“
„Nikdy otec nikomu nepožičal peniaze a nepýtal si od neho späť viac, však?“
„Nie, nikdy. Naša rodina bola až doteraz vážená. V našej tlačiarni sa tlačia všetky noviny vychádzajúce na Východe. Tlačíme rôzne knihy, dokonca aj plagáty, ale to všetko predsa sama dobre vieš.“
„Nemáme veľa peňazí, otec delí zárobok bratom a nám. Ako si môžu myslieť, že sme bohatí. Veď nás poznajú.“
„Oni to tak nevidia práve vďaka tomu, čo o nás šíria.. Je toho ešte veľa čo o svete nevieš, dievčatko.“ Povedala a pobozkala ju na vlasy.
Elza nespomenul mame incident. Nechcela ju ešte viac trápiť. Snažila sa pochopiť všetko, čo sa okolo nich dialo, ale nech sa akokoľvek snažila nerozumela tomu. Nevidela v tom žiadny zmysel. Cez leto robili v tlačiarni takmer všetci. Dokonca aj ona odkedy začala chodiť do školy.
Lil sedel v malej mníchovskej kaviarni a bol dosť nervózny. Vonku padal hustý dážď a silno udieral do okien kaviarne. Po pol hodine čakania vošiel dnu vysoký muž v dlhom béžovom kabáte a s čiernym klobúkom na hlave. Sadol si oproti nemu.
„Mali ste šťastie, že ste sa v tejto situácii dostali do Nemecka, dúfam, že domov prídete v poriadku. Ešte stále môžete odcestovať do Ameriky. Odcestujete loďou. Okrem vašej rodine môžu odísť ešte dve rodiny. Nesmiete cestovať cez Nemecko. Zariadil som vám kontakt v Maďarsku. Odcestovať musíte do konca týždňa. Ak dovtedy neodídete, tak vám nemôžem zaručiť, že budete môcť neskôr prejsť Slovenské alebo Maďarské hranice.“
„Ďakujem.“
„Nikdy ste ma nevideli a nikdy sme sa nestretli.“
Cesta domov bola pomerne komplikovaná. Pri prechode cez hranice kontrolovali každé druhé auto. Lil mal šťastie, že práve jeho kontrola obišla. Na druhý deň po príchode do tlačiarne vzal otca a dvoch bratov do otcovej kancelárie. Oscar tušil, čo im chce brat povedať.
„V noci som sa vrátil z Mníchova. Nebola to iba obchodná cesta, otec.“
„Bola posledná na dobu neurčitú.“ Dodal ironicky Otto.
„Nemal si to robiť. Bolo to riskantné. Nechcel som, aby si šiel do Nemecka, aby ktokoľvek šiel.“
„Práve preto som chcel ísť. Mám lístky na loď do Ameriky pre tri rodiny.“
„Tak je rozhodnuté, kto tam pôjde.“ Povedal rozhodne otec.
„To predsa nejde iba tak a čo ty s mamou a Elza, Lujza a Eva?“ Vravel Oscar.
„Pozrel si si pozorne tie lístky Lil?“
„Áno otec pozrel. Momentálne sme v situácii, kedy nemôžeme vziať ani jedného človeka na vyše.“ Dodal smutne Lil.“
„Odídete iba vy traja.“
„Keď prídeme do Ameriky budeme sa snažiť dostať vás čo najrýchlejšie k nám, aby bola opäť spolu celá rodina.“ Sľuboval Otto.
Večer, keď prišiel otec domov pri večeri povedal dievčatám a manželke o čom sa so synmi zhováral. Napokon povedal: „Do konca týždňa musia odísť. Ak neodídu už nebudú mať možnosť zachrániť sa.“
„Môžu vziať Elzu?“ opýtala sa Eva.
„Nie, môžu odísť iba oni traja s rodinami.“
„Bojím sa o nich. Čo ak sa to nepodarí?“
Lujza stisla maminu ruku: „Naši bratia mali od svojho narodenia vždy veľké šťastie. Musíš veriť, že všetko dopadne dobre.“
Elza neustále rozmýšľala nad tým, či je správne, že jej bratia s rodinami odídu a ona, Lujza, Eva, otec a mama tu ostanú. Na druhej strane vedela, že ak sa niekedy niečo stane, tak aspoň oni sa zachránia. Od otca vedela, že z Nemecka prichádzajú zlé správy. Zle zaobchádzali z ľuďmi ako sú oni. Otec pred ňou nikdy nespomínal ostatné skutočnosti. O tých vedeli iba jej dve staršie sestry a mama.
Útek bratov bol zúfalým pokusom o záchranu aspoň časti rodiny. Aj preto počas ďalšej noci každý z nich naložil do auta tie najnutnejšie veci, deti a manželky. Aby neboli takí nápadní vycestovali v časovom odstupe pol hodinu. Prvý vyrazil Otto po ňom Lil a napokon Oscar. So sestrami a rodičmi a rozlúčili pri poslednej spoločnej večeri. Pri uvedomení si tejto skutočnosti v tom bolo niečo biblické zároveň mal v srdci každý štipku nádeje, že jedného dňa sa celá rodina opäť zíde pri maminom sobotňajšom slávnostnom obede.
Uplynul mesiac od odchodu jej bratov a oni stále nemali žiadne správe. Elza videla na maminej tvári nie len smútok, ale aj zúfalstvo. Všetko sa ešte viac zhoršilo, keď šla so sestrami do kina a na vrátnici im povedali, že vzhľadom na to, že sú židia nesmú do kina vstúpiť. Do kina môžu chodiť iba árijci. Rovnako sa k nim správali v kaviarni. Vrátili sa teda domov. Doma ich už čakal otec.
Otočil sa k Eve: „Elem je tu.“
Eva si priložila ruku na srdce: „Stalo sa niečo?“
„Poď do mojej pracovne a vy dve choďte za mamou.“ Poslúchli. Otec a Eva vošli do pracovne. Podišla k nemu a on ju objal.
Pozrela sa mu priamo do očí: „Čo sa stalo?“
„Dnes v noci odchádzame.“
„Prosím?“
„Odchádzame za tvojimi bratmi, dnes v noci.“
„Nemôžem ich tu nechať.“
„ O mesiac prídu za nami, sľubujem.“
„Ako sa ti to podarilo?“
„Na tom teraz nezáleží.“
Eva váhala, bála sa nechať tu dve mladšie sestry a rodičov. Otec ju pobozkal na líce a povedal: „O nás sa neboj, choď.“ V tú noc odišiel ďalší člen rodiny Schvartzovcov. Z mnoho početnej rodiny odrazu ostali iba štyria ľudia. O týždeň po Evinom odchode vypukla druhá svetová vojna. .
To, čo sa začalo diať po jej vypuknutí znamenalo koniec ich rodiny a Elza prišla o všetky detské sny a ilúzie. Na začiatku roku 1940 im vláda definitívne zatvorila tlačiareň. Šarišsko-Zemplínska župa sa stala prvou župu, kde židovské obyvateľstvo žalo nosiť verejné označenie v podobe žltej päť cípej hviezdy. Márne sa otec snažil nájsť prácu. Povolenie od ministerstva nedostal. Po arizácii im neostalo takmer nič. Aj napriek tomu, že mala Elza iba štrnásť rokov snažila sa nájsť si aspoň ona prácu. Lujza mala šťastie. Keďže vyštudovala učiteľsky ústav najala si ju jedna veľmi bohatá rodina a ona sa stala súkromnou učiteľkou ich detí. Vzali ju aj napriek tomu, že vedeli, že je židovka. S Elzi sa stala upratovačka. Keďže nemala potrebné vzdelanie, pretože nemohla navštevovať žiadnu školu bola to jediná možnosť ako pomôcť rodine. To čo zarobila bolo veľmi málo, ale cítila sa užitočná. Aj svojimi drobnými korunkami nejako pomohla rodine. Správy o bratoch a sestre nemali, pretože pošta prechádzala cenzúrou. Všetci v sebe živili nádej, že sa im darí a majú sa dobre. Otec matku neustále utešoval, že im určite nejako pošlú lístky na loď a odídu za nimi, no on sám tomu už dávno neveril. Až do osudného dňa 25. marca 1942 bol ich život istým spôsobom pokojný, no tento dátum zmenil definitívne ich životy. V meste sa objavili príslušníci jednotiek Hlinkovej gardy. Prehľadávali byty všetkých židovských rodín a v centre Prešova zhromažďovali všetky mladé ženy a dievčatá od 15 do 25 rokov. Lujza a Elza sa v ten osudný deň spolu vracali domov. Pred ich domom stál príslušník jednotiek Hlinkovej gardy. Pristúpil k nim a pýtal sa ich: „Ste Elza a Lujza Schvartzové?“
Obe nesmelo povedali: „Áno.“
„Pôjdete s nami.“ Povedal vojak.“
„Urobili sme niečo?“ Opýtala sa Lujza.
„Berieme všetky mladé židovské ženy na prácu do Nemecka.“
„My musíme ísť ešte za rodičmi a vziať si nejaké veci.“ Vravela Lujza.
Vojak ich pustil a šiel s nimi. Vošli do bytu, mladý vojak tiež. Rodičia vedeli, čo sa deje, celé mesto bolo hore nohami. Každá si vzala malý kufrík. Mala v ňom to najnutnejšie. Doma toho nemali veľa na jedenie aj napriek tomu im mama dala peceň chleba na cestu. O šiestej večer viedli všetky dievčatá celým mestom dole na vlakovú stanicu. Nastúpili do vlaku a ten ich odviezol do Popradu. Zo stanice ich doviedli priamo do požiarnej stanice. Až tu sa odvážili mnohé priznať, že jedna druhú poznajú alebo že sú dokonca priateľky, či susedky. Lujza objala sestru a spolu sedeli schúlené na špinavom matraci. Nebolo to nič iba špinavé matrace a slamníky. Elza zodvihla hlavu a pozrela sa na sestru. „Lujzi.“ Oslovila ju váhavo.
„Čo je Elzinka.“
„Naozaj si myslíš, že nás berú do práce?“
Lujza si položila hlavu na sestrinu a smutne povedala: „Neviem Elzinka, neviem.“
Spoznávali mnohé dievčatá. Emmu Urlichovú a jej sestru Fridu. Anušu a Izu Koppfove... Všetky boli rovnako vystrašené ako ony dve. Prihovorili sa k nim a napokon sa všetkých šesť dievčat spoločne usadilo na dva matrace. Spojili si ich dokopy a tvorili tak spoločné sedenie. Pri spoločnom rozhovore sa snažili zapudiť všetky čierne myšlienky. Ani jeden z nich od raňajok nič nejedla, a tak Lujza vybrala peceň chleba od mami. V malom kufríku mala nôž. Nemali nič iné iba suchý židovský chlieb. Každá z nich sa snažila aspoň na pár chvíľ spať, no strach im to nedovoľoval. Po prebdenej noci ich čakal ďalší deň, o ktorom nemali ani tušenie, čo im prinesie. Asi okolo dvanástej hodiny po obede prišiel rozkaz na ich prevezenie. Dievčatá nastúpili do dobytčích vagónov. Lujza po nástupe do vagóna takmer odpadla. Nebolo tam jedno jediné malé okienko. Na podlahe iba slama, namiesto toalety iba plechoví vedro. Elza podoprela sestru : „To nič Elzinka, to nič. Prežijeme to, určite.“
Lujza takmer okamžite pochopila to, čo Elza, jej malá milovaná sestrička, nemohla vidieť. Nejdú pracovať do Nemecka. Možno ich vezú do Nemecka vezú, ale pracovať určite nejdú. Berú ich niekam, kde sa skončí ich život a oni už nikdy nikoho z rodiny neuvidia. Cesta trvala príšerné dva dni. Lujza mala pocit, že každú chvíľu odpadne. Odrazu vlak zastal a vyháňali ich von. Vlak zastal na stanici vo Zvardoni. Tu ich už čakali príslušníci jednotiek SS. Neustále na ne kričali „Šnel! Šnel!“ Kráčali zoslabnuté od hladu a takmer dehydrované na miesto, kde ich čkala smrť. Vošli vstupnou bránou koncentračného tábora Oswienčim-Birkenaou. Tu sedel muž v uniforme. Lujza usúdila že podľa toho ako si ich prezerá je to doktor. Po celý čas sa držali za ruky. Muž sa na nich pozrel a prikázal vojakovi, aby ich od seba okamžite oddelil. Poslúchol buchol im po rukách. Dievčatá sa na pár sekúnd pustili. To bolo posledný krát, čo sa sestry držali za ruky. Lujzu odviedli na druhú stranu. Elza na ňu ešte stihla zakričať: „Neskôr sa stretneme, dobre?!“
Lujza sa iba usmiala a prikývla.
To čo nasledovalo bolo pre Elzu peklo. Zavreli ju a dvadsať ďalších dievčat do miestnosti, kde jej úplne oholili jej hnedé kučeravé vlasy. Vzali jej kufrík, oblečenie. Namiesto toho jej dali drevák a pásikavú rovnošatu. Až teraz pochopila, že sem neprišli pracovať. Po celý čas čakala na Lujzu, ale ona neprichádzala. Staršie dievčatá ju utešovali, no ona mala niekde v srdci taký zvláštny pocit. O tri dni ju pridelili do komanda Kanada. Triedili veci všetkých dievčat, ktoré prišli do tábora. Preberali sa ich osobnými vecami, otvárali ich kufríky. Elza sa pri tejto práci necítila príjemne. Pri triedení veci jej padol do oka zlatý prsteň. Vzala ho do ruky a lepšie sa naň pozrela. Bol to Lujzin zásnubní prsteň. Jedno z dievčat opatrne pred ňu položilo jej kufrík. Pochopila to, Lujza je mŕtva.
Od toho dňa bola ako omámená. Nevnímala nič z teroru, ktorý sa v tábore odohrával. Pokorne všetko znášala a niekde vnútri rástlo jej odhodlanie prežiť toto odporné peklo. O niekoľko mesiacov sa dozvedela, že sem priviezli aj jej rodičov, no tí šli priamo do plynu. Každé ráno buzerplac, toaletou bola iba drevená doska s dierami. Spala v drevenej konskej stajni s ďalšími dvoma dievčatami na jednej drevenej posteli. Na nikoho sa neviazala, pretože jeden deň tu človek bol a na druhý bol mŕtvy. Hoci sa snažila, aby sa s nikým nespriatelila nepodarilo sa. S tromi dievčatami Izou, Irenou a Evou vytvorili nerozlučnú štvoricu. Ich priateľstvo im dodávalo navzájom silu a pomohlo im prežiť peklo. Spoločne verili, že jedného dňa toto všetko skončí. Ich spoločná túžba a odhodlanie im pomohlo dožiť sa oslobodenia. To prišlo v roku 1945. Znamenalo to ďalšie zabíjanie, ale aj stovky zachránených život.
Spolu s priateľkami sa po dlhom čase ocitla na slobode. Spoločne odišli do Prahy. Tu prebiehali búrlivé oslavy ukončenia vojny. Po pár dňoch sa rozhodla, že nebude iba pracovať, ale začne chodiť aj do školy. Využila svoju znalosť Nemeckého jazyka a novo otvorenej malej tlačiarni robila preklady kníh z nemčiny. Jej tri priateľky sa neustále snažili nájsť svojich príbuzných. Elza nevedela ako b y našla bratov v Amerike. Peniaze navyše nemala. Po roku sa stalo niečo, v čo už nedúfala. Jedného dňa, keď priniesla do tlačiarne preklad ju zastavil pri odchode majiteľ : „Slečne Schvartzová mohli by ste ísť na chvíľu do mojej kancelárie.“
„Priniesla som preklad včas.“ Povedala nesmelo.“
Starší pán sa na ňu usmial: „Nie, o to nejde. Je to súkromné.“
Prekvapene naňho pozrela, no šla. Usadil ju stoličku oproti svojmu stolu. „Všimol som si, že ste jedna z tých, ktorí prežili koncentračný tábor. Donieslo sa mi, že ste prišli o sestru a rodičov. Viete, ste veľmi milá, mám nejaké kontakty, tak som ich využil. Vaši traja bratia žijú v Chicagu. Majú sa veľmi dobre. Celé roky sa snažili dostať vás k nim.“
„My, my sme o nich nevedeli nič od tej noci, kedy odišli.“ Povedala sotva počuteľne.
„Čakajú na vás.“ Podal jej obálku. „Je tam všetko, aby ste ešte dnes mohli odcestovať.“
„A čo moja sestra Eva?“
„Žiaľ, šli cez Nemecko. Na hraniciach ich zatkli, vzali do väzenia a odsúdili na smrť. Tvrdili, že sú špióni a pracujú pre nepriateľa Nemecka.“
Po tvári jej stekali slzy. „Ďa, ďakujem.“
Pozrel jej priamo do očí: „Neváhajte a odíde ešte dnes. Ja viem, že nikdy nedokážete zabudnúť na to, čo ste prežili, no je to šanca ako začať nový život. Využite to.“
Podala mu ruku a odišla. Prišla domov, kde si ľahla na posteľ a rozplakala sa. Tak predsa nie je sama. Jej bratia žijú. Prudko vstala a vytiahla z kabelky obálku. Chcú, aby prišla za nimi, nie je sama, ešte má niekoho, kto ju má rád.
Eva, Irena a Iza ju odprevadili na vlakovú stanicu: „Nezabudni nám písať, dobre?“ Pripomenula je Irena.
Eva ju tuho objala: „Začneš tam nový, krajší život.“
Iza nedokázala povedať nič iba ju objať.
„Prídete za mnou. Len čo sa to bude dať prídete aj vy.“ Povedala a nastúpila do vlaku. Vlak sa pomaly pohýnal. Stála pri otvorenom okne a mávala im. Opäť ju vlak viezol do neznáma, no tento krát jej sľuboval lepší zajtrajšok.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
28. 7.júla 2008 19:53
Je to super pribeh pacil sa mi aj ked je z obdobia druhej svetovej vojny..
Napíš svoj komentár