Beginning
Oblohu preťal silný blesk. Stále som ležala v posteli s nespočetným množstvom myšlienok v hlave. Po náročnom dni plných neočakávaných udalostí som si to musela znova premietnuť.
18.4. deň mojich dlho očakávaných 18-tin. Myslela som si, že tento deň bude ako ktorýkoľvek iný. Volám sa Želmíra Jurkovská. Nenávidím moje meno. Kiežby moji rodičia nemali obľubu v pomenovávaní svojich detí zvláštnymi menami. Závidím ľudom, čo majú "mainstream" mená. A preto, aby som viac zapadla do davu sa predstavujem každému ako Eli. A teraz späť k narodeninám. Tešila som sa že konečne budem dospelá. No neobľubujem oslavy, tak som tajne dúfala, že moja rodina to nechá tak. Opak sa však stal pravdou. Vstala som z postele, šla som sa najesť a len čo som prišla do kuchyne, už na mňa vyletela celá rodina : "Všetko najlepšie Želmírka", zakričala mama. Nik ma nevolá mojim menom, každý mi hovorí jednoducho Eli, iba moja mama. Prekvapene som stále vo dverách a otec s mamou sa ku mne blížili s tortou. Za nimi sa zabávali dvojčatá Svetlana a Emanuel. Zagánila som sa na nich, pretože istotne to naplánovali oni.
Usmiala som sa na rodičov a poďakovala im. Keďže bola sobota a vonku svietilo už príjemné slnko, hneď po raňajkách som sa vytratila vonku. Len čo som zavrela bránku prišla mi správa na mobil. Bola od mojej naj kamošky Romi. Stálo v nej :
ahoj, takže všetko najlepšie a pod ku mne, že to oslávime (viem, že nemáš rada oslavy, ale 18 máš len raz)
A tak som sa vybrala k nej domov. Zazvonila som a čakala... Dlho nik neotváral, jej stále všetko dlho trvá. Po 5-tich minútach konečne otvorila.
"Všetko najlepšie ty oslávenec!" a utekala dole schodami. Šli sme vonku do parku a tam presedeli celé popoludnie vymieňaním si najnovších klebiet.
Keď som prišla domov v obývačke sedeli babka s dedkom a aj oni mi blahoželali. Potom sme sedeli a rozprávali sa. Keď zrazu prišla za mnou babka a hovorí mi : "Elinka, choď do svojej izby, tam máš darček od nás ". Vstala som a utekala som sa pozrieť čo tým myslela. Otvorila som dvere a zostala som tam stáť s otvorenými ústami. O posteľ som mala opretú úplne novú čiernu gitaru. Začala som si ju pomaly, stále s neveriackym pohľadom obzerať.
Na gitare hrám už 3 roky. Gitaru mi požičial krstný, ale tá už prežila svoje. A teraz konečne budem mať svoju. Začnem mať vlastné zážitky spojené s ňou.
Neskôr, asi okolo deviatej som sa šla prejsť von prečistiť si myseľ. Prechádzala som sa asi hodinu a už som chcela ísť domov, keď zrazu som zazrela Lukáša. Chodím s ním mesiac a pol, ale posledné 2 týždne je to úplne iné ako na začiatku. Keď som ho zazrela, pochopila som prečo to tak bolo. Stál tam v prítmí a bozkával sa s mojou bývalou susedou. Šla som k ním. Odkašľala som si, aby ma začuli. Odskočili od seba. Lukáš sa otočil ku mne. Dala som mu facku.
"Ak si to chcel so mnou skončiť, mal si mi to povedať. A nie ma tu podvádzať."
Stál tam a nemal slov.
"Nemáš slová? Kam sa podela tá tvoja výrečnosť? Je koniec... a nemysli si, že na to tak rýchlo zabudnem."
Otočila som sa a s tlačúcimi sa slzami som sa pobrala domov.
"Eli, počkaj", kričal, ale ja som už nemala chuť sa vrátiť.
Vošla som do izby a hodila sa na posteľ. Slzy som už ani neutierala, nechala som ich padať po lícach. "Prečo práve na moje narodeniny" pomyslela som si. Vzala som do rúk novú gitaru a začala som si vybrnkávať. Nechcela som rušiť rodinu, tak som hrala potichu, len pre seba.
O polnoci sa spustila búrka. Moje myšlienky mi ešte stále neprestali pobehovať po mysli, a tak som ležala a pozorovala blesky.
Zobudil ma silný slnečný lúč. Všetko čo sa stalo včera mi prišiel ako sen. No keď som sa poobzerala po izbe a videla gitaru, tak som vedela že som zase o rok staršia, zase sama a konečne mám svoju vlastnú gitaru.
Hneď som ju naladila a začala som hrať a spievať pesničku od Green Day - Wake me up when September ends. Moja učiteľka na hudobnej tvrdila, že mám pekný hlas, a žeby som sa mala prihlásiť do nejakej speváckej súťaže. Rozmýšľala som nad tým a ak bude nejaká, skúsim pokúšať šťastie a aspoň sa zviditeľniť.
Vyšla som z izby a šla som na raňajky. No dobre, neskoré raňajky o 11. Včerajší deň ma dosť unavil, a tak som si dopriala trošku viac spánku.
"Dobré ráno Želmírka." pozdravila ma mama. "Čo budeš jesť? "
"Niečo si urobím mami, neboj sa."
Sadla som si za stôl a robila si obložený chlieb. Oco práve prišiel z nočnej a v ruke niesol letáky zo schránky. Sadol si za stôl, vytiahol noviny a začal čítať. Mama len pokrútila očami, ale nevyjadrovala sa.
"Mile dámy, oprášte svoje spoločenské šaty, šéf nás všetkých pozval na firemnú akciu." zahlásil ako úplne bežnú vec.
Keď som to počula, tak mi ako sa hovorí zažiarili oči. Pozrela som sa na mamu, a tiež mala radostný výraz v očiach. Obe máme rady keď si môžme obliecť spoločenské šaty, urobiť perfektný make-up, a na jeden večer byť Popoluškou.
"Oci? A kedy je to vlastne?"
"Nabudúci piatok, Eli. Mala by si pomaly začať sa pripravovať." zavtipkoval.
Super. Keď toto poviem Romi istotne mi bude závidieť. Šla som vstať od stola a vyhodiť zbytočnú kopu nudných letákov, keď zrazu som si medzi všetkými tými letákmi zo schránky všimla jeden tyrkysovo modrý. Vytiahla som ho a čítala som:
Máte talent, ktorý by ste chceli ukázať ľuďom? Zapojte sa do talentovej súťaže TALENT VÝCHODU.
Prvý konkurz bude v Prešove 30.4.
A ďalej tam boli všelijaké ďalšie informácie. Vzala som si ten papier a šla som do izby. Bola som rozhodnutá podať prihlášku, zapojiť sa a ukázať čo je vo mne...
...pokračovanie čoskoro
Obrázok na záver:
» www.birdz.sk/webka/mata399/f...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár