Čas nezaokrúhlený, náhodný, no výnimočný. Mladé dievča sedí v tmavej izbe osvetlenej malou lampou. Vydáva až príliš málo svetla, aby to bolo zdravé pre jej oči. Má aj inú možnosť. Rozžať svetlá by však znamenalo stratu intimity tohto osobného okamihu. Svetlo by znamenalo, že je videná, no ľahko prehliadnuteľná.
Ďaleko od domova, sama, rozmýšľa, čo bolo a čo bude. Čo bolo, bolo krásne. Čo bude, nevie. Bojí sa. Spomienky sa vracajú ako pravidelný tlkot srdca. Majú so srdcom niečo spoločné? Veľmi si želala, aby srdce vnímala tak, ako keď bola malé dieťa. Červené na bielom papieri. Také, aké kreslia deti mamičkám na Deň matiek. Krivoľaké, no krásne. Nehmotné, no predstavujúce lásku a oddanosť. Dnes už vie, že je dôležité v inom zmysle slova. Nie však pre lásku či krvavočervenú farbu predstavujúcu pastelku v peračníku. Vie, že je to sval, ktorý pumpuje krv do jej tela. Bez neho by nemohla žiť. Kde ju teda spomienky bolia? Kde ju tlačia? Srdce to nie je. Telo to nie je. Je to mozog? Aj o tom vie svoje. Nie je predsa hlúpa. Ani v Boha neverí. Ku komu sa má teda obrátiť? Neznamenalo by to, že sa iným otočí chrbtom? Nechce byť tá, ktorej chrbát je jediné, čo iní vidia. Chce byť tvárou, telom, dušou... ČLOVEKOM. Duša, to jediné nevie definovať. Žiadne poučky, výklady, vedecké fakty či dokázané skutočnosti. Tajná duša. Nositeľ spomienok, bútľavá vŕba svojmu záchrancovi. Človek je len schránka, ktorá chráni dušu. Keď prežila všetko, čo pokladala za dôležité, odišla. Vraj do neba. Telo je viac nepotrebné.
Pozná aj živé telá a mŕtve duše, možno aj živé duše bez svojich tiel. Pozná však aj živé telá so živými dušami. Chýbajú jej. Odišli. Nie však do neba. Nie sú ďaleko. Časopriestor hrá proti nim. Vlak, cesta, domov. Živé telá sa stretli, no duše boli obrátené naruby...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár