Ráno je tu, ale slnko nesvieti. Teda, aspoň nie cez moju anti-slnečenú izbu. Asi odtiaľto nachvíľku vypadnem, ukázať sa dolu rodičom. Postavil som sa z postele na ktorej som sa len tak povaľoval posledných pár minút a vybral som sa ku dverám. S rukou na chladnej kľučke som sa zastavil. Starostlivo som si nasadil masku na tvár, samozrejme aj s úsmevom odhaľujúcim Hollyvúdsky úsmev od ucha k uchu, ako majú celebrity. Musí to vyzerať tak, že som rád, že sú tu Vianoce a že... kvôli tomuto som sa tešil a hovoril si, nech to už príde. A že práve pre toto som mal zlú náladu. Potiahol som ju a vyšiel som von. Zasiahol ma chladný vánok, priamo do tváre. Celý natešený som zbehol dolu schodmi a vrazil som do rodičovskej izby. Nikde nikto a nič. Posteľ maximálne upravená. Tu to nevyzeralo, ako v mojej izbe. Celá osvetlená, hrala všetkými farbami. Asi budú rodičia v kuchyni. Zatvoril som dvere a pobral som sa ku kuchyni, pripravený objať mamku aj ocka a popriať im šťastné a veselé Vianoce, nech ich majú o čosi príjemnejšie, ako ja. Ale vo dverách som ostal ako zamrznutý. Nikde nikto a nič. Len chlad a ticho. Bolo to ako v sne. Mojej nočnej more o Vianociach. Hollyvúdsky úsmev, ktorého jas oslňoval celú kuchyňu zrazu zmizol a miestnosť bola zrazu tmavá. Cítil som sa, ako vo svojej izbe. Len čosi tu nehralo. Bol tu vianočný stromček, ten by som ja vo svojej izbe určite nemal. A ešte čosi mi tu nedávalo zmysel. Pod stromčekom, na ktorého vrchole stál anjelik a držal trubku, bolo čosi biele. Podišiel som bližšie a zistil, že to je list. List? Ale čoby... však ja na Santa Clausa už dávno neverím. To sú detské báchorky. Ale aj tak mi to nedalo a vzal som list do rúk. Ja mám ale hrozný zrak... hneď mi to mohlo dopnúť, že to bude písať mamka. Kto iný. Horlivo som otvoril list a začal som čítať.
„Marcelko, Šťastné a Veselé Vianoce!“ sťažka som preglgol a snažil sa nevnímať úvodnú vetu.
„Asi sa čuduješ, kde sme, ale mám pre teba správičku. Išli sme aj s tatkom do nemocnice, pretože, už sa to blíži. Maťko sa už pýta na svet. No nie je to úžasné? Na deň narodenia Ježiška sa ti narodí malý braček! Dúfam, že sa nebojíš. Mrzí nás obidvoch, že sme ťa takto vystrašili ...,“ („Naozaj ma pozná,“ pomyslel som si) „... a že budeš musieť chvíľku ostať sám doma. Ale neboj sa, ocko sa dnes vráti domov ... a ja... no uvidí sa. Že ma prídeš pozrieť, Macko? Budem na Teba čakať. A keď sa vrátime, a budeme tu už všetci štyria, tak oslávime Vianoce spolu. Veľmi ťa Ľúbim, už teraz mi chýbaš.
P.S. – nejaké jedlo máš pripravené v chladničke, tak sa napapaj a nejako sa skús zabaviť.
Tvoja mamča,“
Dočítal som jej list. Oči mi spočinuli na jej smajlíku, ktorý mal namiesto očí srdiečka. Tá teda naozaj vie, ako potešiť...
„Ďakujem, mami,“ povedal som si potichu „Aj ty mi chýbaš,“dodal som úprimne.
Aj keď sa neteším na Vianoce... a ani naňho ... musím priznať, že vedomie, že som sám doma a rodina tu nie je mi dodáva ešte horší pocit, aké som zažíval doteraz. Ale čo, nejak to pretrpím. Zvykol som si na všeličo, tak ... toto prehryziem. Ako studené palacinky s džemom, ktoré som si dal na raňajky-obed. Ale chutili. A potom? Celý čas v izbe zatvorený, so slúchadlami na ušiach. Bez úsmevu, ale tiež bez sĺz čo by to všetko len zhoršili. Som zvedavý, ako zvládnem túto Vianočnú noc ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár