V spomínanej charakteristike, ktorú som nerobila síce sebe (ale podvedome áno) som zistila nielen to, že sa nehodím na žiadne povolanie, ani do tejto doby (z nej vynímajúc elektroniku, tej rozumiem) ale aj to, že ja vlastne asi ani nemám normálne merítko na iných ľudí. Výsledok vyšiel vraj absolútne neobjektívne (ten môj až veľmi objektívne).
Desím sa toho, že moja povaha a z toho vyplývajúce rozhodnutia sa dajú vypočítať z blbej tabuľky vysvietenej na nejakom monitore. Že je môj život v istom smere predpokladateľný - prečo by mal byť? Nechcem to, nechcem, aby niekto vedel všetko. Čo je krajšie ako mať vlastnú myseľ a jej časť si nechať len pre seba, niečo, čo mi nikdy nikto nevezme, čo nikdy nikomu neprezradím. Ani amnézia... Ten vrodený inštinkt, ten vrodený vzorec zmýšľania. Nech som ktokoľvek a akákoľvek, zhovorčivá, zlá, zákerná či dobrosrdečná, zostane mi to - aj keby som nevedela kto som.
Neznesiem ten pocit, žeby niekto vedel čo urobím. To by bolo to najukrutnujšie väzenie - predpokladateľnosť, psychická forma uniformovanosti, ktorá by ma zbavila výnimočnosti. Nie som typ, ktorý podlieha panike, ale toto mi jej znaky spôsobuje. Vziať človeku to, čo celý život buduje, nič sa nebuduje pilnejšie a nič nemá takú moc ako ľudské zmýšľanie. To stojí za všetkými úspechmi i pádmi ľudstva.
„Mal som sen..." Martin Luther King
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár