Teodor Medisson bol známym časomeračom. Každé ráno prostredníctvom Grifinoveho Kyvadla určoval, aký deň bude ľudstvo žiť. Jeho práca si vyžadovala pätnásť rokov špeciálneho štúdia, sedem rokov praxe a aj preto sa vo veku 50 rokov považoval za nováčika i odborníka zároveň. Miloval čísla, na obed mal najradšej sedmičku a navečeru päťku. Z duše nenávidel nepresnosť, a úzkostlivo si strážil každý centimeter svojho životného priestoru. Jeho manželka Keyla Medisonnová milovala ticho. Užívala si ho iba vtedy keď bola sama. Mlčala pri obede, večeri, mlčala ráno mlčala v práci i doma. Všetci ju považovali za veľmi čudnú, no ona považovala za veľmi čudné rozprávať bez rozmyslu, rozprávať stále, pri obede, raňajkách, pri večeri, pri práci. Teodor a Keyla sa spoznali ešte na modrej sociálnej sieti, kde si písali bez toho aby museli rozprávať. Vlastne i svojho jediného syna splodili cez túto sieť. Jednoduché a praktické. Vyťukáte pár písmen, urobíte pár klikov a cez Super GR4VID obrazovku prenesiete svoje genetické informácie na server GEN43 a ten sa postará o všetko bez toho trápneho zbližovania sa. A okrem toho si máte možnosť vybrať aké vlastnosti a schopnosti po vás vaše dieťa zdedí. Monroe mal byť vlastne malým géniom... Jeho matka a otec spolu nikdy ozaj nežili (chápeme ako žiť-mať pohlavný styk, súložiť). Otec musel prechádzať každý mesiac novými a novými testami spôsobilosti. Na jeho práci záležalo každému jednému smrťelníkovi. Keyla iba ticho dúfala, že ju raz niekto vyslobodí z otroctva ticha. No mlčala o tom. Nikdy o tom nikomu nevravela. Ich syn bol vlastne malý experiment. Dokáže prežiť v dnešnej postgalaktickej spoločnosti dieťa samo ak bude mať zabezpečené všetky primárne potreby? A tak v 38. deň roku 22 niečo po pol ôsmej sa narodil malý Monroe Medisson v únijnom nemocničnom zariadení venujúcemu sa vývinu humanoidov. Hneď na vedľajšom stole rodil jeden štyridsiatnik, ktorý zjavne nebol pripravený na zhluk bolesti, ktorá ho bude čakať. Vrešťal, reval, nechtami driapal po všetkom čo mal poruke. Jeho partner sa tak zľakol, že jeho nehybné ostatky iba kriesili zo zeme... No poviem vám bol tam riadny chaos... A do tohto chaosu prvýkrat zavreščal i malý Monroe. Vlastne chcel len povedať, „chlapi nechajte tieto veci na ženy, a chodte radšej na pivo.“ No nikto mu nerozumel. Všetci si mysleli, že iba plače, lebo po narodení je to vraj normálne...
Život malého Monroea bol postavený na pravidlách a potrebách. Monroe ako syn uznávaného časomerača sa mal dobre. Mal všetko načo si pomyslel. Nové hračky, sa mu hrnuli takou rýchlosťou, že ani nevedel s ktorými sa hrať. A vlastne ani sa s nimi nehral, len sa nimi s chorobnou úzkosťou chválil akonáhle prišla domov nejaká návšteva. Beda, ale tomu kto by na nich chcel čo i len okom siahnuť. Dieťa, ktoré podedilo po rodičoch len tie najlepšie gény, dieťa ktorému počítač predpovedal veľkú kariéru, študovalo tie najlepšie školy. Teda aspoň dovtedy, dokiaľ ho nevyhodili...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár