Ako každé ráno som sedel v parku na lavičke pod korunami stromov a zachytával prvé jarné lúče ešte zubatého slnka. V dlani som zvieral úprimnú túžbu po slobode a láske a skladal som svoje aforizmy ako kúsky lega. Forma ktorú som sa snažil nasadiť realite sa mi neustále vzpierala a tak som ulietal sem do môjho malého raja, aby som odventiloval všetku tú ťažobu ktorá sa na mňa nalepila v realite. Plávajúc pátosom tejto chvíle som si ani neuvedomil že niekto narúša moju domnelú intimitu.
Sedela na lavičke len pár metrov odomňa a ako mramorová socha upierala pohľad na horizont kde kŕdeľ vtákov rozvíril rannú oblohu svojimi krídlami.
V kontúrach tváre mala niečo tajomné a svojské. Snáď bolesť, sklamanie či strach? Jej chladná no nevinná a bezbranná aura ma držali v hypnóze s ktorej som ani za mak nemohol vykĺznuť. Sedela tam ako ohromný majestát či pocta bohom a ja som nemohol odtrhnúť zrak s tejto bytosti.
Náhle som vnímal len farebné šmuhy a nedokonalé fragmenty okolitého sveta, pretože oproti nej bolo všetko príliš nepekné, tmavé, nedokonalé a jednoduché. Ruky samovoľne položili notes s perom a nohy akoby sami od seba nezávisle od mozgu kráčali k nej neberúc ohľad na rozum, pretože v tej chvíli poslúchali výhradne pokyny srdca. Ťažké kladivo mi dopadlo na hlavu a k tomu ma niekto ovalil zo strán činelami. Nedokázal som racionálne myslieť, vlastne som nedokázal myslieť vôbec.
"Ahoj," nesmelo povedali moje ústa a ja som to vnímal ako hlas s inej dimenzii, vlastne ako hlas zanikajúci niekde hlboko v obrovskom priestore nekonečného univerza. Chvíľu nereagovala na rušivú frekvenciu môjho hlasu a ďalej sa prechádzala niekde v tajomne, niekde na hranici sveta. Nakoniec však zapichla pohľad do mňa a ja som pocítil niečo ako mrazivé pohladenie a obrovský nepreskúmaný priestor zahalený šedo-bielou hmlou. Nie, neotvorila sa len mi dala jasne a chladne najavo že o moju prítomnosť nestojí. Ja som signál dešifroval bez najmenších problémov a v rozpakoch som odkráčal späť k mojej lavičke dúfajúc, že mi poskytne akési útočisko alebo prístav, pretože som sa cítil ako krehký vor v oceáne za ničivej búrky.
V to ráno som sa už nedokázal sústrediť a tak som opustil ten kúsok zeme a jej chladnú, tajomnú kráľovnú.
:::::::::::::::::::::: oludnie:::::::::::::::::::::::::::::::::
Často som myslel na ženu s parku a túžil som ju znova vidieť, ale nedokázal som nazbierať odvahu ísť opäť na moju lavičku a za rozblesku pozorovať jarnú prírodu.
Medzičasom sa príroda úplne prebudila a máj plynulo prechádzal do Júna. O tomto čase zvyknem obvykle zájsť k moru a pozorovať ozrutné čajky, lode na horizonte a vlny trieštiace sa o skaly.
Tentoraz som sa však pobral do zrúcanín hradu nad mestom. Nasával som atmosféru sychravého poludnia, preľudneného mesta a smoku, keď som kráčal ulicami lesknúcimi sa od chvíľkovej prehánky. Stlačený v dave, malá omrvinka v piesku, kvapka v stoke civilizácie ktorá sa snaží očistiť a utiecť od stereotypu. Nutne som potreboval slobodu a priestor ktorú mi poskytli lúky plné kvetou za mestom. Do nosa otupeného pachmi mesta mi nežne a nevtieravo vkĺzla nevinná vôňa prírody. Pach prachu tesne po daždi milujem a spolu s ostatnými vôňami tvoril dokonalú symfóniu. Prešiel som lesom ktorý ma na chvíľu uzavrel v temnej kobke a uvrhol do miernej melanchólie a zúfalstva ale už vzápätí som vstúpil do rozvalín dávneho hradu a mal celé okolie ako na dlani. Na juhu som mohol sledovať šíre, nekonečné a nepokojné more zarezávajúce sa do pobrežia v nepatrnom oblúku. Na západe len riedko zaľudnené kopce a tmavé lesy pokrývajúce krajinu ako hustá hriva. Na severe sa hrdo týčili veľhory zo snehovými čiapočkami, lyžiarskymi vlekmi, sedlami a dolinami ktoré som vnímal len ako tenké ryhy na ich masívnej tvári. A na východe mestá, cesty, diaľnice a uponáhľaný život ľudskej rasy.
Vychutnával som si ten pohľad, plnými dúškami nasával tento okamih a je v celku pochopiteľné, že som sa nechal uniesť a neregistroval okolie.
"Tak sa opäť stretávame," neznámy, tichý hlas spoza mňa.
Ešte skôr než som sa otočil, som pocítil obrovskú prívalovú vlnu ktorá zbúrala základy môjho sveta a vedel som že toto nemôže byť nikto iný ako žena s parku. Nikdy predtým som ju nepočul rozprávať ale bol som si stopercentne istý že nikto nemôže mať tak nádherne melodický hlas. Pomaly som sa otočil a v okamihu keď som ju uvidel som nebol schopný prehovoriť.
"Ospravedlňujem sa ak som bola naposledy mierne netaktná," slová plynuli s jej úst jemne sa odrážali s pier vnikali do mojich útrob a hlasno rezonovali v rozbúšenom srdci, "bola som však jemne rozrušená," dodala na ospravedlnenie.
"Nie, to je v poriadku," nesmelo som vyjachtal.
"Nie, nie je, myslím že odomňa nebolo pekné že som vás ignorovala," prehovorila súcitným tónom a s výrazom tváre najhlbšej ľútosti pokračovala,"A čo ste vlastne potrebovali?"
"Ech, vlastne nič dôležité. Viete snažil som sa nájsť vhodnú inšpiráciu a mal som dojem že rozhovor s vami by mohol byť vskutku inšpiratívny."
Nemal som odvahu jej povedať že ma maximálne očarila a vlastne by som vyzeral ako úplný blbec.
"S čoho ste tak usudzoval?"
"Ani neviem, zdali ste sa mi naozaj sympatická."
"Vážne? A ja som vás následne tak nesympaticky odbila."
"Nič si s toho nerobte, úplne to chápem. A čo tu vlastne dnes robíte?"
"A čo tu robíte vy?"
"Často odpovedáte na otázku otázkou?"
"A vy?"
Náhle zaplnilo moje vnútro akési zvláštne opojné teplo a s úsmevom som sa zvalil do trávy. Ona si vyzliekla sveter a nonšalantne tiež s jemným úsmevom sa posadila oproti mňa a potichu prehovorila:
"No čo myslíte, ponúkam vám dostatočný impulz k inšpirácií?"
"Aby som bol úprimný, ste ako obrovská explózia ktorá ma zasiahla s nečakane veľkou intenzitou. Mám chuť napísať väčšie diela a myšlienky ako samotný majster Shakespeare, ba čo viac mám chuť napísať vlastný Dekameron, tak dobrý že Boccaciou by na ten môj ani zďaleka nemal."
Pri týchto slovách sa môj prejav nápadne ponášal na niektorého s komických rečníkov a možno práve to dokázalo tú úžasnú bytosť rozosmiať. Jej smiech nespútane lietal priestorom, odrážal sa od sivej oblohy a vlhkej zemi a dokázal by všetko ponuré a temné premeniť na nekonečne krásne a svetlé.
Naša konverzácia bola radostná úprimná a bez bariér. Dokázali sme spolu komunikovať takým spôsobom ako by sme boli starý známi, len s iného života alebo s niektorého s paralelných svetov.
Až doma v prázdnej a chladnej malej izbe som si uvedomil že som sa jej neopýtal na meno. A možno to meno ani nie je premňa podstatné, pomyslel som si keď mi spánok nežne sadal na viečka a ťahal ma háčikom kamsi do krajiny snov.
Stretávali sme sa v rozvalinách hradu každé poludnie a nikdy som sa nespýtal ako sa volá. Stačila mi len jej prítomnosť, jej slová a smiech.
Bol to vzťah založený na vzájomnou porozumení a plne som si uvedomoval že ju milujem. Netúžil som po ničom inom, iba prežiť život a každé poludnie sa stretnúť zo ženou s parku. Bol som dokonale šťastný.
::::::::::::::::::::Súmrak::::::::::::::::::::::::::::
Leto bolo na ústupe a príroda veselo ihrala rôznymi farbami. Koruny stromov hrdzavé a žlté dávali zbohom letnému slnku a vítali jesenný chladný vietor.
Stále sme sa stretávali zo ženou s parku a užívali si spoločné chvíle. Bola mojou najväčšou múzou a vďaka nej vznikli moje najlepšie básne. Spoločne sme sa nechávali niesť na krídlach poézie kamsi ďaleko do krajiny, kde sa smie všetko a žiadna túžba neostane nevyslovená.
Čoraz viac som však vnímal jej sinavú farbu a chlad jej pokožky, i keď jej slová boli stále rovnako hrejivé. Nemohol som sa ubrániť pocitu že umiera spolu s letom a ako strom stráca listy ona stráca svoju farbu. Nemá však korene ktoré by ju mohli udržať pred zimnou víchricou. Ku sklonku jesene som to už nevedel udržať v sebe a spýtal som sa:
"Je ti niečo?"
"Nie, je mi fajn,"odpovedala.
"Myslím že sa niečo deje prečo mi o tom nechceš povedať?"
"Pretože si to nechcem pripustiť."
"Pripustiť čo?"
"Nechaj to tak prosím ťa."
"Nemôžem, mám strach."
"Nemaj strach s lúčenia. Lúčenie je potrebné k tomu aby sme sa mohli znova stretnúť."
"Lúčenie aké lúčenie?"
"Prepáč dnes už musím ísť ale nemaj strach ešte sa stretneme."
Nechala ma v rozpakoch sedieť v rozvalinách a odkráčala.
:::::::::::::::::::::NOC:::::::::::::::::::::::::::::::
Na druhý deň som sa prebudil do súvislej snehovej pokrývky. Krajina pôsobila naozaj pokojne keď zakryla na pár dní špinu. Vystúpal som na kopec do ruín a dýchal čerstvý mrazivý vzduch ktorý ma bodal na celom tele. V zbúranine hradu však nikto nebol i keď to bol obvyklí čas kedy sme sa stretávali zo ženou s parku. Čakal som až do súmraku ale neprišla. V agónii som ostal sedieť na kamenných schodoch aj v noci a uvažoval nad tým čo sa mohlo stať. Depresia ku mne naťahovala špinavé drápy a snažila sa ma stiahnuť kdesi hlboko do pekla. Tma ma vsala do seba a bránila mi dýchať. Vnikla mi do plúc a pociťoval som závrať...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár