Zrazu som zacítila zmenu. Realita mi krutým spôsobom dala vedieť, kto tu vládne. Zo snenia na prebudila neopísateľne prekvapujúca pichľavá bolesť niekde v bruchu. Nebol to práve najideálnejší budíček zo spánku. Mala som pocit, akoby mi niekto strhával kožu z tela. Neuveriteľné. Neopísateľné. Neskutočné. Po dlhom pobyte v mojom nereálnom svete sa mi naskytol taký reálny pocit. Cítila som, akoby mi niekto doslova roztváral telo a vyberal si, čo sa mu páči a čo nie. Až vtedy sa mi pred očami začalo rozjasňovať. Nešlo o svetlo na konci tunela. To by bol iný pocit. Boli to tri rady ledkových žiariviek v operačnej sále a hlasy ľudí boli rozhovory medzi chirurgom, sekundantom a anestéziológom. Teraz prichádza tá vtipná pointa. Prebudila som sa práve počas vlastnej operácie.
Zacítila som prudkú vlnu života. Bola som živšia než kedykoľvek predtým. U chirurga na operačnom stole. Bravo. Snažila som sa pohnúť rukou, prstami, nič som nemohla. Nevládnosť ovládla celé moje telo a strach z toho, že tá bolesť by nikdy neskončila bol ešte silnejší než moja chuť kričať. Ak by som teda kričať mohla – čo nemohla. Myslela som, že ide o sen, no bolesť mi zabraňovala uveriť tomu. Cítila som každý pohyb, každý ťah. Bolo to horšie než všetko, čo som doteraz pocítila. Bola som schopná zapredať svoju dušu za desať sekúnd pokoja od tých kovových predmetov, ktoré sa tvárili, akoby som bola len modulová situácia. Srdce mi začalo biť oveľa prudšie. Na tvár som cítila tú umelú vec, ktorú vidím v seriáloch, ktorá mi pomáhala dýchať. Keby to však bolo také ľahké. Mala som chuť umrieť. Vedomie, že toto mučenie by trvalo ešte dlhšie, ma v momente prebralo zo šípkovorúženkovského spánku. Bolesť tela, otupenosť ducha a strach zo smrti sa zliali do jediného pocitu. Prázdnoty. Nemohúco som dvakrát zaklipkala očami, no na viac som sa nezmohla. Zložila som zbrane a nechala som doktorov, aby ma rozobrali na súčiastky. Kto vie, možno pri troche šťastia umriem, pomyslela som si. Bolo by to oveľa jednoduchšie.
„Richard, pozrite na prístroje. Skontrolujte pacientku. Je všetko v poriadku?“ Začula som hlas jedného z mužov.
„Je to možné? Asi je pri vedomí!“
„Zvýšte dávku anestézie! Okamžite!“
Nevedela som, ako zistili, či som pri vedomí. Nebola som schopná odpovedať na žiadne otázky, na žiadne podnety. Cítila som, ako ma muž so studenými rukami chytil za zápästie a vpustil mi do žíl ďalšiu dávku strachu a nejakej látky. Moja momentálna bolesť sa v minúte premenila na čiastkové strácanie vedomia, ktoré prerástlo do opätovného zahmlenia videnia. Už som nevidela svetlo na konci tunela, ale tmu. Tá bola horšia než svetlo. Pri tme nikdy neviete, čo sa v nej skrýva. Či strach, či neochota, či hlúposť, či najhoršia nočná mora. Bola aj toto len nočná mora? Bolesť sa spolu so zvyškom môjho vedomia ponorila do tmy. Opona padla a ja som opäť zabudla, že som človekom.
...
Biele svetlo, matné tvary a obrysy, deja vu. To svetlo už však nebolo až také žiarivé, skôr pripomínalo obyč denné svetlo. Cítila som na tele a na tvári príjemné teplo. Výkriky v mojej mysli stíchli, konečne som bola pokojná. Možno až toto bol náznak bieleho svetla na konci tunela. Bála som sa veriť tomu, naposledy ma moje zmysly tak sklamali. Tak neuveriteľne a nezabudnuteľne sklamali.
Bála som sa uveriť, že už je po všetkom, tak som sa aspoň snažila rozpoznať tvary lepšie a začať počúvať. Do uší sa mi dostala iba symfónia prístrojov, ktoré ohlasovali môj pobyt v živote. Takže žijem, pomyslela som si. Nepočula som žiadne ľudské hlasy, len pípanie a niečo, čo len slabo pripomínalo spev vtákov. Ešte párkrát som zaklipkala očami, aby sa mi rozjasnilo videnie. Neurčité objekty sa zmenili na nábytok nemocničnej izby. Odľahlo mi.
Tak, čo to tu máme, rozmýšľala som, keď som si prezerala môj nový, dočasný domov. Injekcie v žilách a množstvo hadičiek, ktorých konce sa strácali pod tenkým, nemocničným paplónom, mi naznačovali, že tu ešte nejaký čas strávim. Teplo, ktoré som cítila, vyžarovalo slnko, ktoré ma svojimi jarnými lúčmi letmo hladili po tele. Napravo odo mňa bolo dokorán otvorené okno. Vánok spôsoboval, že starý biely záves poletoval viac von než dnu. Naľavo od postele bola taká tá prenosná transfúzia, a ďalší prístroj, ktorý zaznamenával môj tlak a tep a napravo bol ešte jeden malý hygienický stolík s jedným šuplíkom. Pod oknom bol väčší drevený stolík natretý na bielo, na ktorom už teraz bola váza s kyticou polozvädnutých kvetov a pod stolom moja cestovná taška. Konečne niečo známe. Potešila som sa, no nerozmýšľala som nad tým, od koho boli kvety a kto mi tu priniesol moje veci. Transfúzia krvi bola ukončená, tak som mala istotu, že čoskoro tam nabehne nemocničný personál a dozviem sa viac.
V izbe som bola sama, napriek tomu, že priamo oproti mojej posteli bolo jedno lôžko voľné. Vedľa lôžka konštrukcia pre zavesenie transfúzie, stolík, hygienický stolček, všetko tak, ako bolo aj pri mojej posteli, len všetky prístroje boli vypnuté a vyzeralo to tak, akoby to už dlho nikto nepoužíval. Plachta bola poskladaná na zelenom matraci a na nej boli poskladané neprevlečené vankúše a paplón. Oddeľovací paraván bol zložený pri drevených dverách, z ktorých farba už dobrých pár rokov musela schádzať dole a steny boli sterilne biele so žltým hygienickým náterom. Pripadala som si ako v škole, trochu. Bola som aj rada, že som bola na izbe sama. Samozrejme, znamenalo to, že jediné zmysluplné rozhovory budem viesť so sestričkou a s vlastným rozumom, napriek tomu som bola rada. Radšej rozhovory s niekým, kto o mne niečo málo vie. A je jedno či z osobnej skúsenosti alebo z papierov a zdravotnej karty.
Ešte stále mi jedna vec vŕtala hlavou. Naozaj som sa prebrala počas operácie, alebo sa mi to iba snívalo? Medzi mnou a poznaním pravdy stála iba biela prikrývka. A možno aj trochu sebazaprenia. Chcela som to vedieť preto, lebo som to nevedela. No v skutočnosti som to ani vedieť nechcela. Bolo to len tých desať percent mojej povahy, ktoré stále chceli všetko vedieť. Aj keby som to chcela zistiť, nevládala som. Nemohla som sa poriadne hýbať, bála som sa, že sa mi nejako narušia tie hadičky a injekcie v rukách. Neznášala som injekcie. Stačil pohľad a ja som znovu cítila poslednú večeru. Vtedy som si však nevedela spomenúť ani čo som naposledy jedla. Ani čo som naposledy robila. V skratke okno.
Nevedela som, ako dlho som už bola pri vedomí, jediné hodiny, ktoré boli v izbe ukazovali dve hodiny ráno, čo mi pripadalo krajne nereálne. Sledovala som strop a žlté fľaky, ktoré tam ostali po poslednom topení snehu, povedala by som. Úplne ako v našej škole. V tom som z chodby počula hlasy.
Do izby vošla sestrička v bielom plášti a s krátkymi hnedými vlasmi popretkávanými nitkami striebra. Svižne vykročila k posteli a za dve minúty obliekla obe vankúše a paplón. Z vrecka na plášti vybrala nejakú handričku a poutierala prach na prístrojoch, ktoré následne zapojila do zásuvky. Rozmýšľala som, či sa k nej mám ozvať, alebo byť ticho. Vyzeralo to, že už dlho na izbe sama nebudem. Nakoniec som dlho čakať nemusela, sama ku mne podišla a všimla si, že už nespím.
„Dobré ránko,“ povedala milo a venovala mi jemný úsmev človeka za polovicou životnej cesty.
„Dobré ráno,“ odvetila som.
„Ako sa cítiš?“ Spýtala sa ma, odpojila transfúziu a položila ju na hygienický stolík na opačnej strane postele.
„Slabo.“
„Ani sa ti nečudujem.“ Bolo vidieť, že nie je nováčikom. Energicky zvládala, ako každá správna žena, všetky povinnosti naraz. Zavrela okno a spýtala sa ma, či nechcem niečo zo svojej tašky. „Môžeš si sadnúť?“
„Bojím sa, že sa mi v ruke pohne injekcia.“ Odvetila som, snažiac sa zakryť svoj strach z ostrých ihiel.
„Môžem ti pomôcť. Nemusíš sa báť, že sa pohnú, nepohnú sa a ak ťa to nebolí keď ležíš, nebude ťa to bolieť ani keď budeš sedieť. Sú pevne prilepené k ruke.“ Mala v sebe trochu materinského citu pre svet.
„Ste milá, rada by som si sadla, ďakujem.“ Vzala jeden vankúš z voľnej postele a prišla ku mne. Položila ho za mňa, asi aby som sa necítila nepohodlne pri pritláčaní chorého tela o kovovú posteľ či chladnú stenu. A na moje počudovanie, mala pravdu. Nič ma nebolelo.
„Teraz ti môžem niečo podať?“
„Boli by ste veľmi dobrá, keby ste nastavili čas na hodinkách, neviem, ako beží čas. Čo je vlastne za deň?“
„ Je marec, tretieho. Si tu už dva týždne, teraz ťa prvýkrát počujem rozprávať.“
„Poznáte ma?“
„Starám sa o všetky ťažšie prípady na detskom oddelení.“
„To ste určite veľmi schopná.“ Hlava mi klesla. „Neviem, čo sa skôr spýtať.“
„Si hrdinka.“ Pousmiala sa, podišla k stolčeku a vzala prázdnu transfúziu. „Zavolám tu niekoho kvôli transfúzii, ničoho sa neboj. A budeš mať spoločnosť. Koľko máš rokov?“
„Dvadsiateho ôsmeho februára som mala sedemnásť.“
„No výborne, ten chlapec, ktorý tu príde mal tiež nedávno devätnásť. Ešte asi týždeň hovoriť nebude, ale určite sa skamarátite, ty si tu predsa tiež ešte chvíľu pobudneš.“ Nemám rada vetu „určite sa skamarátite“, je to taká veta s prísľubom núteného kamarátstva sledovaného všetkými naokolo. Spoločnosť som si síce neželala, ale nenamietala som. Mohla to byť aj dobrá zmena, keďže, slovami sestričky, som sa preč skoro nechystala.
...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
georg21
1. 3.marca 2013 13:32
To je na pokračovanie?
3
ja s nadpismi mávam obrovský problém, preto sa mi všetky skoro úplne podobajú... takže chápem. Však dobre sa na to vyspi, alebo zle vyspi a uvidíš inak, toto som vlastne ešte nečítal iba uvidel.
Teraz idem dačo vyrábať tak mi drž palce nech to "vyzerá" lebo je to dôležité.
Teraz idem dačo vyrábať tak mi drž palce nech to "vyzerá" lebo je to dôležité.
Napíš svoj komentár