Odkedy som sa prebrala, nemohla som zaspať. Nemohla som robiť viac vecí. Nemohla som chodiť, nemohla som si sadnúť, nemohla som sa pohnúť z postele. Nemohla som si svojvoľne kričať. Dobre, to pochopím. Ale zvyšok ma už po pár hodinách vedomia dovádzal do šialenstva. Prvých pár hodín od prebudenia som nemohla robiť skoro nič. Preto som ocenila pobyt sestričky v mojej izbe. Chodila tam každých pár hodín vymieňať transfúziu. Nechápala som, načo toľko krvi. Bála som sa, že po každej ďalšej prasknem v švíkoch.
Najväčšou radosťou a jedinou aktivitou, ktorú som si mohla dovoliť, bolo počítanie veci okolo mňa. Počet kachličiek pri umývadle - štyridsaťdeväť. Počet kovových tyčiek na mojej posteli – dvanásť. Počet kovových tyčiek na oboch posteliach – dvadsaťdva. Na protiľahlej posteli chýbali dve tyčky, z príčin neznámych. Raz som niekde čítala, že prirodzene inteligentní ľudia počítajú predmety okolo seba. Potešil ma fakt, že môj život má nejakú nádej na úspech. Aj keď som to nerobila preto, robila som to aj dávno pred tým, než som sa to dozvedela o tejto teórii. Pamätám si, ako som stále počítala autá, ktoré sme predbehli počas cesty z bodu A do bodu B. Ocko šoféroval ako blázon. Tiež som počítala okná na domoch, keď sme sa s babkou prechádzali po meste. Teraz som sa mohla prechádzať jedine pohľadom po sterilnom nábytku, ktorý mi pripomínal ten v seriáloch o doktoroch. Nikdy si neviem spomenúť na názov. Od narodenia som v nemocnici nebola.
Práve uprostred konverzácie, ktorú odmietam považovať za tretí stupeň schizofrénie, som začula za dverami hlasy. Silneli, silneli, boli pred dverami,.. A zase slabli a slabli. Najväčšie vzrušenie dnešného dňa. A to som bola pri vedomí ešte len niekoľko hodín. Tuším sedem neuveriteľne nudných hodín strávených v spoločnosti nemocničných prístrojov a mojej mysle. V tej chvíli som závidela autistom ich veselý svet. Mohla by som byť kdekoľvek, ale bola som tu. Na nemocničnom lôžku.
Zo všetkého toho ničnerobenia som upadla do spánku. Nevyspala som sa, neoddýchla som si, myslím si, že som bola mimo maximálne desať minúť, no nazývam to spánkom preto, lebo som prepočula klopanie, prenos pacienta na prenosnom lôžku z chodby k posteli a rozhovory sestričiek. Prebudilo ma až pípanie prístroja, ktoré nešlo v rytme s tým mojim.
„Všetko je v poriadku, teraz vás necháme oddychovať. Zavoláme k vám sestričku, ktorá sa stará o pacientov na tomto oddelení. Veľa oddychujte.“ Zakončila sestrička a spolu s ďalšími dvomi sa odobrali ku dverám. Jedna z nich si však všimla, že som tu aj ja a že som hore.
„Nepotrebujete niečo?“
„Počkám na sestričku, ale ďakujem.“ Odvetila som. Sestrička si zamumlala pod nos niečo na spôsob, že aj ona je sestrička, a odišla. Len čo sa zatvorili dvere, počula som ženský chichot na chodbe. Ten rýchlo ustál a nastalo ticho. Tento krát sa izbou rozliehali už dve pípania prístrojov. Hotová filharmónia, pomyslela som si. Otočila som sa tvárou k oknu a pozerala som z okna.
Sestrička neprišla. Neprišla najbližšiu hodinu. Bol večer. Sestričky, alebo diétne sestry, teraz si nie som istá, začali chodiť po izbách s večerami pre tých, ktorí ešte neboli schopní zísť dole, do jedálne. Keď konečne prišla sestrička k nám, nebola to tá „moja“ sestrička, ale nejaká mladá teta, ktorá najprv prišla ku mne, pomohla mi sadnúť si a dala mi tácku s večerou. Ešte raz sa ma spýtala, ako sa volám, či nepoplietla večeru, spýtala sa ma, či už môžem jesť sama a keď som jej to odsúhlasila, presu nula sa k ďalšej posteli.
Priam som videla, ako sa spomalila jej chôdza, keď zbadala, kto leží v perinách. Bola som príliš zaneprázdnená babraním do kopčekov ryže a miešaním ich s omáčkou, ktorej nebolo dostatok, aby sa každé ryžové zrnko vykúpalo v neidentifikovateľnej zmesi zeleniny. Nepočúvala som, o čom sa rozprávali a či vôbec odpovedal. Pomáhala mu večerať.
Ten chlapec vyzeral zle. Nie zle, žeby mne bolo zle z neho, ale zle v takom slova zmysle, že mi ho bolo ľúto. Mal obviazanú celú tvár a videla som obväzy aj na rukách. Spod obväzu mu trčali čierne vlasy. Nevedela som, či je celý obviazaný. Ale aspoň som pochopila, čo tým myslela sestrička, keď hovorila, že chvíľu nebude rozprávať. Bola som príliš unavená na rozmýšľanie o tom, koho mám na izbe. Ráno je múdrejší večer.
...
Dobré ráno, milá nemocnica. Je také milé opäť ťa vidieť. Vlastne nie. Nie je to milé vidieť ťa, ani pri najmenšom. Prístrojový orchester pokračoval. Po večeri mi bolo povedané, že budem vládať viac, pretože už som údajne mala adekvátne množstvo krvi v krvi. Ideálne.
Pozrela som sa na hodinky, bolo niečo po ôsmej. Návštevné hodiny boli až od druhej do pol piatej. Aj to som si nebola istá, že ma niekto príde navštíviť. Opäť som bola odkázaná na seba, mňa a múmiu ležiacu oproti mne. Škaredo som ho nazvala, nazvem ho... Hrdina. Kým spal, mala som dosť času na vymýšľanie si vlastného príbehu, ako sa mu to stalo a ako sa ocitol tu.
Prvé, čo mi automaticky prišlo na um, bola taká situácia: Pokojný večer. S rodinou trávili príjemné večerné chvíle, kým matka varila večeru. Ale čo to? Zrazu sa od sporáka chytili závesy. Začalo horieť a oheň sa nekontrolovateľne šíril celým bytom veľmi rýchlo. Otec začal vyberať celoživotné úspory, doklady, lieky a podobné potrebné veci, ktoré sa berú napríklad v prípade vyhlásenia poplachu, matka evakuovala troch malých nezbedníkov. Keď šli dole schodmi, uvedomili si, že im jedno dieťa chýba. Ale nie! Najmladší člen rodiny ostal v horiacom byte! Hrdina ani na chvíľu neváhal. Odstrčil postaršieho otca a počas behu hore schodmi v paneláku zakričal, aby rýchlo opustili budovu.
Keď prišiel do bytu, všade bol dym. Štípali ho oči a nohy sa mu začali triasť, pretože až vtedy si uvedomil, do akého nebezpečenstva sa dostal. Strach o svoj život však musel dať bokom, pretože tu šlo o ďalší ľudský život. Mužský inštinkt devätnásťročného chlapca ho zaviedol do kuchyne. Všetko horelo. Pri dverách sedel v detskej sedačke malý, uplakaný chlapec. Hrdina ho schmatol a s istým rodičovským citom si ho pritúlil k sebe. Otočil sa, zamieril k dverám. Cez dym sa mu veľmi ťažko pozeralo. Ani si nevšimol, že bez tak od horúčavy skoro vyzliekol vlastnú kožu. Cestou k vchodovým dverám však padla časť drevenej konštrukcie zo stropu! Zabarikádovalo to cestu k dverám a chlapci ostali uviaznutí v byte.
Vtedy začul, ako sa vonku rozliehal zvuk húkačky. Požiarnici! Pristúpil k oknu, aby sa pozrel, ako to dolu vyzerá. Stihol zbadať iba požiarnikov s dekou v rukách. Vedel, že inú možnosť nemá, bude musieť vyskočiť. Vtedy padla horiaca garniža práve naňho a od ohňa sa mu chytilo oblečenie. Začal kričať. Veľmi sa zľakol a z čistého strachu vyskočil z okna. Buď to prežijú obaja, alebo ani jeden. Požiarnici ho chytili. Pád z druhého poschodia paneláku, mohlo to byť horšie. Malý chlapček sa už v ten večer vrátil do náručia matky, starší syn však musel stráviť čas v nemocnici. A tak sa riadením osudu dostal do našej, teraz už spoločnej, nemocničnej izby.
Takto som si idealizovať ľudí mohla iba ja. Každý neznámy človek mal u mňa pripravený vlastný životný príbeh. Kým som sa však zo snívania vrátila do reality, uvedomila som si, že na mňa z opačnej strany izby pozerajú dve oči tmavej farby.
„Ou, si hore?“ Reagovala som rýchlo. „Dobré ránko,“ usmiala som sa, no on neprejavoval žiadne známky života, iba sa na mňa pozeral. „Ty tuším nemôžeš hovoriť, či čo, že? Sestrička mi to povedala.“ Stále na mňa civeli tie oči, nevedela som odhadnúť, či na mňa civeli zo záujmu alebo z nezáujmu. „Prepáč,“ ospravedlnila som sa. Ani som nevedela prečo sa ospravedlňujem. Ten trápny moment, keď sa rozprávaš sama so sebou. „Budem radšej ticho.“ Ukončila som a snažila som sa vyhýbať jeho pohľadu. „Ešte raz prepáč.“ Dodala som potichu. Stále však na mňa pozeral. Cítila som ten pohľad. Vtedy som prvýkrát pocítila nevýhodu postelí oproti sebe na vlastnej koži. Ach. Toto bude dlhé zotavenie, pomyslela som si.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár