6 vecí, na ktoré by som bola zabudla, keby som nebola animátorka (:

Po dlhočúznom čase sa opäť pozitívne a odhodlane ozývam. Tentokrát ako animátorka, lebo by som mala byť schopná zhodnotiť to, čo to pre mňa znamená, čo mi to dáva, čím sama prispievam do spoločnosti, aj keď sa tej činnosti venujem len niečo cez rok a pol. A za čo všetko vďačím práve animátorstvu

1. Hry

Niekedy je skvelé vypnúť. Ja vypínam každý utorok na hodinku a pol, aby som strávila čas medzi dievčatami, ktoré máme s Marikou na stretku. Sú šialené, také polepetká, raketky, hlučné a smiešne a sú naše. A čo je podstatné, sú hravé. Keď človek rastie, s príbytkom starostí a školských i osobných povinností, veľmi rýchlo zabúda na hry. Ale toto, toto je pre mňa čas strávený pri kole spoločenských hier, pri zadržiavaní dychu pri vyťahovaní paličiek zo stromu opíc a pri počítaní, akú armádu opičiek má zase Marika, ako sa dievčatá všemožne snažia, aby im tie opičky nepadali. Alebo pri hraní ubonga a pri úžase, keď tie šiestačky skôr poskladajú logický hlavolam než vy A tiež pri Dobble, tá hra mi pomáha so sústredením, lebo fakt, často treba priam svätú pozornosť. A Čaj. Mandarinkový.

2. Kreativita

Keď trávite čas s takýmito princeznami, nesmiete upadnúť do monotónnosti. Je veľmi dôležité prísť na niečo, čo ich zabaví. Zaujme. Stále prísť s niečim novým. Niečo vymyslieť, už či plán stretka (že, Marika? , vybrať hry (a dbať na to, pre koľko detí tá hra je a kedy sme ju naposledy hrali, lebo niekedy im hry z rúk nevezmete ani po desiatom kole), vymyslieť, ako im zhabať mobily, aby sa nehrali , vymýšľať aktivity, niečo, aby sa skamarátili, spoznali, no tiež aby sme ich spoznali aj my. A potom sú tu akcie, napríklad také divadielkózne, kedy jednoducho treba vymyslieť scénku, text, kulisy, nacvičiť to, vybrať supertajné zásoby trpezlivosti z mrazničky a ísť do boja. No a pri tomto všetkom treba mať veľkú dávku kreativity. A viete čo vám ešte poviem? Stojí to za to. Neľutujem ani jeden taký náš "kreatívny vynález", lebo pri dnešnom nastavenom svete vám veľa času na sebarealizáciu neostáva. A tak si budeme tvoriť, koľko bude treba.


3. Zodpovednosť

- Za seba. Za stretko. Za dievčatá. Za ich správanie. Za ich radosti i ťažkosti. Za to, aké je stretko. Za to, aká je nálada. Za to, ako ich poznáme. Za to, že na svete nie sme len my, ale že sú tu aj iní ľudia. A v konečnom dôsledku za uvedomenie si, že každý sme istým spôsobom zodpovednými za ostatných ľudí. Nie len za mladších, ale aj za rodičov, starých rodičov, priateľov. Dnes sa ľudia silou mocou snažia vyhýbať tomu, aby museli vysloviť fakt, že sú za niečo zodpovední a že ak sa niečo pokazí, tak nech prídu za nimi a áno, bude to ich chyba, priznajú sa pokorne, že asi boli nezodpovednými. Aj ľudia, ktorí dnes zodpovednosť majú, tak často nekonajú. Táto moja zodpovednosť (okrem iných) je len začiatočnícky level, avšak nie je o nič menej zodpovedná. A som za ňu rada.

4. Rešpektovanie neautority

Autorita - tú by som niekedy chcela zažiť Lebo zatiaľ to vyzerá všelijako a závisí to od nálady, od situácie, od toho, kto všetko je na stretku, od nás. Samozrejme, animátor by mal byť istou autoritou pre dievčatá, ale to neznamená, že by sa mal povyšovať. Nie. Animátor je tiež dieťa. Som dieťa. A preto musím rešpektovať, keď ma dievčatá nerešpektujú. Teda nie vždy. Lebo niekedy s rešpektom či autoritou prichádza taká bariéra, cez ktorú by som nepočula, čo si myslia, ako sa naozaj majú, na čo majú chuť a tak. Samozrejme, občas by sa hodilo, že ak im povieme: sadnite si, máme pre vás dôležité infošky, tak žeby si fakt sadli a nezačali v rebélii vyberať knižky a pýtať sa, od koho si ich môžu zapožičiať, prečo na nástenke visí plagát a tisíc ďalších prečo. A keby sa občas ozaj utíšili, keď máme s Marikou niečo na srdci. Ale nechcem zase aby to vyznelo, že nás vôbec nepočúvajú. Počúvajú, ale tak po svojom. A ďalšia vec, autorita sa neprejavuje len v tom, či skočia keď zapískame, ale hlavne vtedy, keď prídu za vami s prosbou, s otázkou, a vy viete, že vás považujú za tých, ktorí jediní im vedia odpovedať. A pred kým sa nehanbia vysloviť potreby. Autorita je zaujímavá, ale každý si ju asi vykladá po svojom.

5. Veselosť
Je až obdivuhodné, akou energiou takto služba oplýva. A nie, nemyslím tým to, koľko energie tomu musím venovať. Skôr hovorím o energii, ktorú dostávam. Viackrát sa mi stalo, že som vyšťavená, zničená zo školy, z triedy, z ľudí naokolo a zo seba samej prišla na stretko k našim dievčatám (ktoré sú úžasné, veselé, hravé, šialené, nepočúvajú mňa, nepočúvajú Mariku, počúvaju svoj vnútorný hlas, ktorý im hovorí robiť všetko okrem toho, o čo ich žiadame, a často robiť to hlučne) a, aj keď nemôžem povedať, že je to ľahká záležitosť, chce to veľa trpezlivosti a lásky, po kole spoločenských hier, pri navarenom mandarinkovom čaji, medzi tými šaleňačkami šiestackými, pri vymieňaní si zúfalých pohľadov s mojou morálnou a psychickou podporou, Marikou, pri modlitbe pred odchodom, ktorú často nechtiac musíme urýchliť, zostručniť a nasledne rýchlo vyprevádzať dievčatá, aby postihali autobusy domov a tiež aj ja, aby som stihla ten svoj, hovorím si ako je krásne na tom našom veselom svete. A v týchto chvíľach si pomyslím, aká úžasná je taká detská radosť.

6. Odsebeckený čas

Jeden by neveril, čo jedno poobedie v týždni s človekom urobí. Musím povedať, že slúžiť niekomu inému než svojmu vlastnému rozvrhu a svojim povinnostiam (ktorých málo nie je) či sebe(ckej) samej, je zvláštne oslobodzujúce. A dopriala by som každému človeku na svete - také poobede pri ľuďoch, s ktorými sa zahráte, zasmejete, zabudnete na starosti, zabudnete na seba a objavíte seba samého v iných ľuďoch či v činoch. Toto ja nazývam odsebeckený, skvelo strávený čas.


Pane Bože, ďakujem Ti za naše ružičky, za všetky srandičky, za stres a trpezlivosť, za hluk, za nepočúvanie, za hry, za zodpovednosť, za to všetko, čo mi pomáha zabudnuť na sebecké starosti a zamerať energiu na deti, ktorým je (niekedy viac, niekedy menej radosť venovať pozornosť, lebo sú naše

Amén

 Denník

10 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu