Už vtedy som myslela na to, že nebudem mať z akých fotiek vyberať.
V hlave som si opakovala slová Vlada: "Lesk v očiach je to, čo dáva fotke život!"
Vypla som fotoaparát a položila som kryt na objektív. Držala som ho v rukách, ktorým zima nerobila dobre. Prehrabala som sa vo vreckách, aby som našla tie malé rukavice, ktoré pravidelne nosím vo vreckách. Keď som si ich natiahla, na chvíľu som pocítila úľavu, no vzápätí som sa zamerala na iný zmysel. Na sluch.
Na hudbu.
Brahms.
Moje prosby boli vyslyšané. Nasledovala som túto známu melódiu za sprievodu holubov, poletujúcich nad hlavou. Prsty sa mi podvedome pohybovali v rytme piesne.
Malý flashback na hodiny strávené práve pri tejto skladbe.
Podišla som takmer k nemu. Sedel na drevenej stoličke pri prázdnom výklade, v rukách držal staručký akordeón a po pravici mal veľký cestovný kufor. Len som stála a počúvala skladbu. Bola niečím iná.
Pristúpila som k malej miske, pozrela som sa dovnútra. Mohlo tam byť spolu osemdesiat centov. Prehrabala som vrecká na rifliach a vhodila som mu tam dve eurá. Pozrel na mňa vďačnými očami.
Svoje dnešné fotografovacie poslanie som položila bokom. Tu išlo o umenie. Veď to bol kolega umelec. Nechcela som len tak - bez sebemenšieho náznaku úcty k človeku - vybrať foťák a fotiť ho o sto šesť. Bol to však taký typický fotkový ujo.
Keď na chvíľu prestal hrať, prihovorila som sa mu.
"Dobrý deň, ujo."
"Dobrý, dobrý."
Bol to starší pán, mohol mať tak 70 rokov, spod šiltovky so slovenskou vlajkou mu vytŕčali vlasy popretkávané nitkami staroby, no pôsobil živo. Napriek vráskam pôsobil vyrovnane. V očiach však mal bolesť. Akoby len málo radosti nechal prejsť na povrch.
"Ako sa máte?"
"Ále, tak nemám sa zle. Ale som prechladený, štvrtý deň teraz. Ťažko, ťažko."
"Nie je vám zima?"
"Je chladno, to je pravda." Pošúchal si dlane o seba.
"Ale hráte krásne," pochválila som ho. "Hráte rád?"
"Ale áno. Veď ja som toho už nahral. S orchestrom som chodil po svete. Po Slovensku, Česku, Maďarsku, Rakúsku, Holandsku... A čo z toho mám... Chorý som jak pes, chystám sa na operáciu s cievami... Pred úrazom som pracoval len 35 rokov, dôchodok dostávam 135 eúr, z toho chorý človek mesiac nevyžije. O žene ani nehovorím. Pre zranenie ma už nezamestnajú, a som už aj starý...."
"Kým vás to baví, nemusíte sa trápiť." Snažila som sa ho trochu rozveseliť. "A teta sa ako má?"
"Žena moja mala zlomenú nohu, odvtedy kríva. Tiež malý dôchodok má. A tak čo môžem čakať tu, na Slovensku..."
Nevedela som, čo odpovedať. Bolo mi ho ľúto. Na chvíľu začal opäť hrať, znelo to ako ľudová pieseň, no nevedela som si spomenúť na názov. V tom naňho z námestia zakričal istý muž.
"Ivan! Rád ťa vidím!" Starý pán opäť prestal hrať a muž z námestia vykročil k nemu.
"Ako sa máš, kamaráde?" Spýtal sa ho muž.
"Ťažko, ťažko. Zase som nachladený. Už štvrtý deň. A na operáciu sa chystám, aj Ivetka, niečo má s nohou, stále kríva."
prestala som počúvať ich priateľský rozhovor a zapozerala som sa na svoj fotoaparát. Nikdy by som nefotila človeka, ktorého by som sa pred tým nespýtala. Len mi bolo aj trochu ľúto takto ho využiť. Tak som si povedala, ak mu to nebude príjemné, alebo ak odmietne, slušne sa poďakujem za čas a odídem.
Keď muž odišiel, pristúpila som k nemu a začala som mu vysvetľovať situáciu.
"Ujo, som z mediálnej školy, tuto v Žiline som len na víkend, no a ráno sme sa učili, a teraz nás pustili do mesta fotiť. A teda ak by vám nevadilo, tak by som si vás rada nafotila. Fotky vám môžem ukázať, prípadne rovno zmazať, ak nechcete, naozaj nemusím..."
"Môžete," odvetil. "Ach, ťažko, ťažko... Chcelo by to už niečo zahrať, nie?" Vystrel sa a začal hrať. Ďalšiu skladbu.
Medzi mužom, s ktorým som sa rozprávala a mužom, ktorý hral na akordeóne bol rozdiel. Teraz, keď hral, mal lesk v očiach. Zreteľne som ho videla. Zapla som fotoaparát a nafotila som pár záberov. Zrazu som si všimla, že za mnou stáli ďalší dvaja z mediálnej, a tiež si ho fotili. Bolo mi jasné, že napriek tomu, že ho fotili viacerí, za svojimi fotkami vždy uvidím príbeh.
Rada sa rozprávam so starými ľuďmi.
Po pár minútach prišiel Vlado, chcel, aby som mu ukázala posledné fotky. Fotila som čiernobielo, dodávalo to tomu trochu situačnej atmosféry.
"Fotky sú dobré, ale nie je tam príbeh. Počkaj, až niekto vyjde spoza rohu, a zachyť ten moment."
Keď som dofotila, usmiala som sa na uja a poďakovala som sa mu.
"Majte sa krásne, skoro vyzdravte!"
"Dovidenia."
Napriek tomu, že som fotila ďalších pár vecí, myšlienka na uja s akordeónom a rozhovor s ním mi ostali v hlave do dnes.
Keď sme sa už pomaly vracali z námestia do strediska, stretli sme ho, ako už zbalený kráčal hore mestom.
"Dovidenia, my už odchádzame," lúčila som sa.
"Už odchádzate? Tak šťastnú cestu!"
"Ďakujem, majte pekný deň." a odišli sme.
Keď sme na konci kurzu hodnotili všetky fotky, a prišiel rad na moje, tak mi veľmi pochválil práve tú jednú, ktorá zachytávala moment. Keď na konci, za sprievodu posledných slov od nášho školiteľa Vlada, premietali lektormi vybrané fotky, zachytila som tam len jednu zo svojich. Jednu jedinú, ktorú mám do teraz stále na mysli. Farár to povedal na kázni krásne.
"Skôr, než sa ľuďom priblížime objektívom, by sme sa im mali priblížiť srdcom."
S takouto myšlienkou a dobrým pocitom z tohto dňa som nastúpila do autobusu a odviezla sa domov, tristo kilometrov od Žilinského námestia, od strediska, od uja s akordeónom.
Som šťastná, že som sa naučila hľadať lesk v očiach.
/Príbeh podľa skutočnej udalosti, na ktorú nezabudnem /
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
primadonna
15. 3.marca 2013 20:56
Famózne, tlieskam!
3
Skôr, než sa ľuďom priblížime objektívom, by sme sa im mali priblížiť srdcom."krása.skôr než sa akokoľvek priblížime..
Napíš svoj komentár