Takže Ti gratulujem, náhodný čitateľ, práve si mojim svetom.
Zamýšľala som sa nad tým, čo je to pokora. Veď ako správna kresťanka by som vraj mala byť pokorná. Neviem ako Ty, ale ja mám v poslednom čase dosť vážny problém nájsť hranicu medzi pokorou a podceňovaním seba samého.
Na túto tému som aj so svojou pomarančovou spolužiačkou viedla niekoľko diskusií v záujme povzbudiť našu múdru spolužiačku k prijatiu faktu, že je múdra. A že vyslovenie faktu, že je múdra, neznamená byť namyslenou či prehnane sebavedomou.
Nebudem ukazovať prstom, sama mám veľakrát problém prijať svoje dobré stránky. A prijimať komplimenty. Už mi bolo dané ultimátum, že ak odmietnem ďalší kompliment, dostanem panvičkou po hlave To by nebol ani taký problém. Problémom sa to stáva vtedy, ak Ti neprijatie faktu o sebe samom bráni k ďalšiemu rastu. A to sa, myslím, práve deje mne. A možno aj Tebe.
Človek si z nejakého dôvodu myslí, že ak poprie niektorú zo svojich dobrých vlastností, stáva sa pokorným človekom. Čo je galaktický drist.
Pokora, teda aspoň podľa mňa, je túžba odstrániť svoje chyby. A opakovanie si, že chcem, aby moje zajtrajšie ja bolo lepšie ako dnešné.
Moja pomarančová spolužiačka to povedala takto: "Ak si povieš, že nie si múdra, aj keď si, je to akoby si odmietla dar. Rozumieš? Boh Ti dal dar, ale Tvoje "nie" je akoby si povedala, že ho nechceš." A presne to bráni v našom raste. To nám bráni byť darom pre druhých. Ako keby si dostal balík cukríkov, ale Ty sa rozhodneš, že nie sú Tvoje, aj keď si ich dostal ako darček. Ak by si ten dar prijal, mohol by si ich rozdať ľuďom, mohol by si sa z nich tešiť aj sám. A ľudí to tiež nebude stále baviť vysvetľovať Ti, že sú Tvoje.
V opačnom prípade ostávajú v kredenci a ani Ty, ani nikto iný, z toho nemá úžitok.
Odmietaním darov si len podkopávam svoje vlastné sebavedomie. A kresťan nie je človek nesebavedomý. A nie len kresťan, ale akýkoľvek človek. Lebo potom si bude postupne brať kúsky sebavedomia zo všetkých životných oblastí, až to dospeje k tomu, že sa bude hanbiť za vlastný názor a nikdy ho nahlas nevysloví. Všimni si to.
Nemôžem si povedať, že to nedokážem, skôr než to skúsim. Načo to potom idem skúšať? Keď do toho idem s motiváciou akoby som mala isť okopavať bandurky celej dedine?
Viacero vecí a príležitostí aj mne prešlo pomedzi prsty len preto, lebo som do toho šla s tým, že nič nezmením, že nedokážem spraviť dieru do sveta, že nedokážem vyhrať. To nie je pokora. To je strach.
Vravím si, čo všetko by mohlo dopadnúť inak, ak by som si toto povedala pred pár mesiacmi. Nemáš aj Ty niekedy taký pocit zo seba? Možno by stačilo len pár iných slov.
Preto by sme sa mali rozhodnúť nenechať príležitosti míňať nás, ale každú z nich veselo vyskúšať. Nie s tým, že toto musíme vyhrať, skôr s tým, že to nemôžeme prehrať. A to, čo bude medzi tým, bude nádejou, ktorá nám bude pomáhať robiť ďalšie kroky, až kým nebudeme šťastnými.
Mať dar je niečo úžasné. Predstav si, koľkým ľuďom ním môžeš slúžiť. Vyčariť úsmev na tvári, aj keď úsmev už dávno rezignoval Nadaní ľudia môžu meniť svet, ak sa neprestanú snažiť, alebo ak si nepovedia, že také príbehy sa dejú len v Amerike. Veď Boh nám predsa verí, ak nás postavil do takej situácie, v akej práve sme. Aj keď mu nie vždy dôverujeme.
A tak tu pred celou internetovou spoločnosťou sľubujem, že dar príjmem a budem nim slúžiť. Uvidíme, koľko dobra z toho vzíde. Hlavne ak sa pre túto možnosť rozhodne viac ľudí, a v tom Ti, náhodný čitateľ, držím palce
...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
antifunebracka
20. 5.mája 2013 16:22
pekne napisane a navyse sa mi paci, ked sa mlady clovek zamysla a samostatne uvazuje
4
Nádherný blog a plný pravdy, práve to som teraz potrebovala, ďakujem ti
Robím presne to, zapieram svoj dar, ľutujem sa, a dnes všetkým rupli nervy s neustáleho presviedčania ma o opaku
Vlastne ich chápem, nebaví ich to, ťahať ma z toho klbka hlúpeho strachu, s falošnej pokory
Bolí ma, že v skutočnosti nie sú na vine iní, ale to ja, len ja sama si môžem za všetko, čo mi práve rozbíja môj svet
lebo som ho pustila z rúk, neverila som, že je môj
fakt ďakujem
Robím presne to, zapieram svoj dar, ľutujem sa, a dnes všetkým rupli nervy s neustáleho presviedčania ma o opaku
Vlastne ich chápem, nebaví ich to, ťahať ma z toho klbka hlúpeho strachu, s falošnej pokory
Bolí ma, že v skutočnosti nie sú na vine iní, ale to ja, len ja sama si môžem za všetko, čo mi práve rozbíja môj svet
lebo som ho pustila z rúk, neverila som, že je môj
fakt ďakujem
Napíš svoj komentár